Pribeh môjho utrpenia

6.Časť

Dnes večer sa vrátia. To boli jediné myšlienky, ktoré mi behali hlavou. Uvažovala som, čo urobím. Hneď ako mi mama napísala, že prídu až večer, hneď mi bolo jasné, čo má Erik za lubom. Tentokrát som si sľúbila, že to nebude mať také ľahké ako minule. Musím byť silná za každých okolností. Nesmiem zmeravieť ako minule. Musím niečo urobiť. Nejako sa z tejto šlamastiky musí dať  dostať.

Vedela som, že ak by som ušla, hneď by to nahlásil polícii a ak by ma našli, čo by bolo pravdepodobne veľmi ľahké, keďže sa tu absolútne nevyznám. Nakoniec by ma aj tak vrátili jemu, pretože je môj otec. Adoptívny, ale je. V očiach úradov má na mňa plné právo. A samozrejme, keby som čo i len slovkom naznačila čo mi v dome robí, mame by sa mohlo niečo stať a to by som nikdy neprežila.

Hodiny, minúty, sekundy ubiehali tak rýchlo, až som sa sama nestačila čudovať. S každým priblížením sa k okamihu, kedy dorazia domov a ja mu budem musieť čeliť, mi srdce bilo tak splašene, že som miestami mala pocit akoby som mala dostať infarkt. Snažila som sa aspoň trocha upokojiť a tak som pochodovala z jednej strany izby na druhú. Mala som pocit, že som tu už vychodila dieru, keď v tom som začula pradenie Erikovho drahého auta na prístupovej ceste.

Rýchlosťou svetla som vybehla na balkón a vykukla som dolu. Mama šoférovala. Erik vystúpil z auta a jemne sa zapotácal , no hneď ako sa spamätal obehol auto a mame otvoril dvere. Och, aký gentleman. Vystúpila a s obrovským úsmevom na perách sa mu vybrala v ústrety. Hneď ju chytil okolo pása, pobozkal ju tak náruživo až ma na chvíľu presvedčil, že sú krásny a šťastný novomanželia. No tá chvíľa pominula, hneď ako jeho oči preleteli na môj balkón a on ma zbadal. Aj keď stále mamu bozkával nepretržite sa pozeral na mňa. Akoby sa mu páčilo, že sa na nich pozerám.

Zvrhlé prasa.

V momente som od nich odtrhla zrak a schovala som sa v kresle. Vedela som, že mu to dnes ani trocha neuľahčím. Bola som pripravená bojovať zo všetkých síl.

Po asi hodine sedenia sa na mojej izbe pomaly otvorili dvere a on vstúpil do izby. Jeho kroky hneď viedli na balkón a ja som tak stála tomu, hajzlovi, opäť zoči voči. Prisunul si stoličku asi meter od kresla, v ktorom som bola schúlená a posadil sa na ňu, ako keby toto naše stretnutie bolo úplne normálne. Díval sa na mňa ako lovec na svoju korisť. Jemne si poklopkával po pokrčenom kolene a jazykom si prešiel po spodnej pere.

"Čo odo mňa vlastne chceš?" preťala som slovami ticho, ktoré doteraz medzi nami panovalo.

"Si neskutočná. Bez pozdravu, s kyslou tvárou tu na mňa gániš a ty si naozaj myslíš, že ma tu budeš spovedať?" zasmial sa tým svojim úlisným smiechom.

"Myslím si, že ti je jasné čo od teba chcem. Snáď som ti to dostatočne a jasne predviedol minule. Nemyslíš?" sledoval ma s takou sebaistotou, až ma striaslo.

"Nepodvolím sa ničomu, čo odo mňa budeš chcieť. Budem sa brániť čo mi budú sily stačiť a nikdy, počuješ ma nikdy sa ti neodovzdám dobrovoľne," snažila som sa hovoriť tvrdo a chladne.

"Páči sa mi ako vzdoruješ. Priam ma to vyvádza z mieri. Mám chuť si ťa vziať tu a teraz. A je mi jedno, či sa ti to páči alebo nie. Vieš toto svoje divadielko si mohla preskočiť. Myslíš si, že som nevidel ako sa na nás pozeráš? To ako žiarliš, bolo viditeľné. Nemusíš sa predsa hrať na nedostupnú. Ja viem obaja máme radi doťahovanie a drahoty, ale dnes som unavený a chcel by som len aby si bola ku mne milá," vravel s úplnou vážnosťou.

On je chorý. Naozaj som si myslela, že je len zvrhlík, ale on je psychicky narušený. Cvok.

"Ty- si- chorý. Daj sa liečiť!" kládla som na každé slovo dôraz aby to pochopil. Hneď ako som to dopovedala postavila som sa, chcela som odísť do izby. Jeho postava, ale v momente vystrelila a rukou ma zdrapol za predlaktie, takou silou až som sa skrútila.