Pribeh môjho utrpenia

17.časť

Schúlená na sedačke a totálne ospalá som neustále sledovala Blanku. Jej zdravotný stav bol vraj stabilizovaný, ale udržovali ju v umelom spánku, vraj kvôli rýchlejšej rekonvalescencií. Tí hajzli ju dobili tak veľmi, že jej zlomili ruku a spôsobili otras mozgu. Vraj sa pýtali na mňa a Nikolasa, ale nič im nechcela povedať a tak ju začali byť.

Cítila som sa veľmi zle kvôli tomu, že sa obetovala kvôli úplne cudziemu človeku. Neviem ako to Nikolasovi a Blanke v živote splatím. Nikto by toto pre mňa v živote neurobil. Stále som premýšľala nad tým čo sa za posledné dni stalo. Moje srdce mi hovorilo aby som ostala tam kde som a neodchádzala preč. Vedela som, že k Nikolasovi cítim viac než len obyčajnú náklonnosť z vďaky za to, že mi zachránil život. No vedela som aj to, že si nezaslúžia aby som im zničila život. Pretože skôr či neskôr by ma Erik našiel a ak by Nikolas protestoval išiel by aj cez mŕtvoly. Takže v mojom vnútri momentálne panovala tretia svetová vojna.

Jemné zachrapnutie ma prebudilo z môjho premýšľania. Nikolas rozvalený na nepohodlnej stoličke si podriemkaval. Vyzeral chutne. Nikdy som nemala príležitosť ho detailne skúmať, no dnes som nevedela pozerať nikam inam iba na neho. Mal krásne črty tváre krásne veľké oči s tyrkysovými dúhovkami lemované čiernymi hustými mihalnicami, hrubé neposlušné obočie, plné pery a súmerný nos. Vždy nosil jemné upravené strnisko, ktoré mu pridávalo na vážnosti, ale hlavne na príťažlivosti. Bledohnedé vlasy mal po bokoch na krátko a hore si nechával dlhšie vlasy, za ktoré sa vždy keď bol nervózny ťahal. Preto ich mal väčšinou trocha rozstrapatené. Bol skrátka dokonalý, alebo teda aspoň pre mňa.

Niečo sa mu muselo prisniť, pretože mu ľavý kútik nadvihovalo do úsmevu. Bolo to milé. Nikdy v živote som sa takto na muža nepozerala. Samozrejme, že som sa ako mladšia zamilovala do svojich spolužiakov a mala som aj svoje slávne platonické lásky, ale ešte nikdy to nebolo takéto.

Vždy keď som sa mojej babky pýtala ako vedela, že sú pre seba s dedkom stvorený povedala, že to budem vedieť. Vravela, že aj keď ju na dedkovi veľa vecí rozčuľovalo stále ho veľmi ľúbi, aj keď za celý ich spoločný život toho navymýšľal až, až. Rozprávala mi veľa príbehov z ich mladosti a ja som vždy túžila prežiť to isté. Chcela som zažiť lásku na celý život. Môj sen však jeden človek, jeden jediný človek dokázal zničiť ako domček z kariet. Aj keby Nikolas opätoval moje city bola by som schopná mu ich opätovať, so všetkým čo k tomu patrí? Nechcem ho uväzniť vo vzťahu, ktorý by možno nikam neviedol.

Povzdychla som si nad svojimi myšlienkami a trocha som si ponaťahovala chrbát. Potrebovala som sa trocha vystrieť a tak som sa vybrala na toaletu a zľahka som si ovlažila tvár. Pri vychádzaní z toalety som zakopla o smetný kôš a narobila som taký hrmot, že som asi práve zobudila polovicu nemocnice. Moja nešikovnosť naozaj nepozná hranice. Rýchlo som sa snažila pozbierať vysypané odpadky, ale v tom sa rozleteli dvere a vbehol dnu Nikolas aj s pištoľou v ruke.

"Preboha Nich," vykríkla som a srdce mi bilo tak splašene, že som myslela, že si prerazí cestu von cez môj hrudný kôš.

"Sofia, prepáč, myslel som si, teda, keď si nebola v izbe bál som sa, že sa ti niečo stalo," rýchlo schovával pištoľ.

"Som v pohode, iba som zakopla o smetný kôš,"

"Počkaj pomôžem ti,"

"Nie, zašpiníš si ruky ja to urobím,"

"Si v pohode?"

"Ale hej, len som sa potrebovala trocha ponaťahovať, z toho sedenia ma už bolí zadok a chrbát," poumývala som si ruky a spolu sme vyšli naspäť do izby.

"Pôjdeme už domov, kamarát z polície mi sem príde babi postrážiť a my si pôjdeme oddýchnuť," povedal zívajúc a tiež sa ponaťahoval.