Pribeh môjho utrpenia

22.časť

           

Usedavý plač na zmenil na bez výrazové hladenie do steny. Napokon sa moje svaly začali pohybovať. Nohy ma niesli do kúpeľne, kde som sa vyzliekla a osprchovala. Rovnako monotónne som sa presunula naspäť do izby a totálne emocionálne vyprahnutá som sa začala pripravovať na to najhoršie. Obliekla som si čierne samodržiace pančuchy, natiahla som si na seba krátke čierne vyzývavé šaty s výstrihom, ktorý sa končil tesne nad pupkom a obula som si červené lakované lodičky. Presne takto to mal Erik rád. Rok čo rok som musela dobrovoľne nasilu nosiť oblečenie, ktoré on tak miloval, no mne sa hnusilo. Vlasy mi padali v objemných vlnách až tesne nad bedrá. Pery som si prešla bordovým matným rúžom a oči som si zvýraznila čiernou linkou a špirálou. Pozerala som sa na odraz v zrkadle, ale nebola som to ja. Bol to niekto iný. Kreatúra, ktorá síce disponovala určitými mojimi rysmi, vo vnútri však bolo prázdno. Moje skutočné ja teraz ležalo na pohovke u Nikolasa v byte a užívalo si jeho prítomnosť.

„Si hotová?" začula som odo dverí Frankov hlas. Pomaly som vyšla z izby v celej tej maškaráde. Obhliadol si ma a zbavený slov iba mľaskol a dva krát preglgol. Mlčala som a iba čakala na ďalšie pokyny.

„V poriadku môžeme ísť," zavelil a ja som vykročila. Vyšla som von z izby a on za mnou zatvoril dvere. Pokynul rukou aby som pokračovala. Prechádzali sme naspäť cez obývačku, ale nešli sme znova cez kuchyňu. Použili sme dvere v obývačke, ktoré boli také nenápadné, že som si ich predtým vôbec nevšimla. Za nimi bola ďalšia chodba no iná ako tie ostatné. Táto mi pripomínala chodbu do samého pekla. Kráčala som po krvavočervenom koberci. Steny boli čierne, osvetľované svietnikmi s horiacimi sviečkami. Na stenách viseli obrazy nahých ženských tiel v rôznych necudných polohách. V momente mi naskočila husia koža a žalúdok sa scvrkol, čo zapríčinilo nevoľnosť. Oči som mala prižmúrené a pozerala som sa na zem. Nechcela som sa pozerať na tie obrazy. Vedela som, že podobné veci budem musieť podstúpiť aj ja a to už o pár minút. Cítila som sa ako prasa, ktoré ide na porážku.

Frank pristúpil k čiernym ornamentovým dverám a tri krát zaklopal. Pri každom jednom buchnutí dvermi som sa strhla.

„Čo je? Nevyrušovať som povedal! Mám tu teraz dôležitú prácu," ozval sa hlas. Strhaný a slabý hlas, no patril jemu.

„Pane, vediem vám darček," úlisne zakričal Frank.

„Môžeš vstúpiť!" netrpezlivosť v jeho hlase a vzrušenie bolo počuť aj cez tie masívne dvere. Nohy sa mi začali triasť. Moja nočná mora sa znovu stávala skutočnosťou. Všetko čo som si myslela, že už nikdy nebudem musieť absolvovať sa znova vrátilo a v ešte zvrátenejšej forme. 

Cvaknutie zámky a následné zavŕzganie kľučky, boli mojim ortieľom. Keď sa dvere pootvorili začula som tichý plač. Hneď som vedela, že to je Emily. Bála som sa vojsť. Nechcela som vidieť to, čo sa tam odohrávalo. Chúďa Emily.

„Pane, pozrite koho vám vediem," Frank ma zdrapol za ruku a zatiahol ma do izby. Nemohla som uveriť svojim vlastným očiam. Erik v saténových čiernych nohaviciach bez vrchného dielu, zarastený neupravený sedel na invalidnom vozíku opretý na jednu stranu a v jednej ruke držal bič. Chúďa Emily nahá kľačala na zemi tvár si schovávala v dlaniach a ticho plakala.

„Sofia," chrapľavým hlasom vzdychol Erik.

„Áno pane, je to ona. Priviedol som vám ju, tak ako som vám sľúbil," Frankove duševné zdravie nemohlo byť v poriadku, pretože jeho komunikácia medzi ním a Erikom mi prišla akoby Červochvost hovoril k Voldemortovi.

„Frank, ďakujem môžeš odísť," jeho hlas už nebol taký drsný a silný ako si ho pamätám a to neprešiel tak dlhý čas, čo som ho počula naposledy. Ústa mal vykrivené do pravej strany a ťažšie rozprával.