Hip hop

25. "Som adoptovaný."

Bola som naštvaná. Horela som zlosťou na oca. Prečo, sa, to, musí, stať, práve, mne? Karma. Neviem síce čo také som urobila, ale ničo to byť muselo.  Všimla som si, že niečo také sa zásadne stáva iba v našej rodine.

"Ach, Alex, čo si len počnem. Všetci sú proti mne." Vzlykala som. Len ma chytil okolo ramien a sadol si ku mne.

"Nie nie sú." Zašepkal mi do ucha a pošteklil ma. Trocha som sa zasmiala.

"S Chloe máte podobnú pozitívnu povahu. Aj sa podobáte. Vieš, aj keď by som išla po ulici, a nepoznala vás, vedela by som, že ste súrodenci." Usmiala som sa.

"To je divné." Odvetil a zapozeral sa do neznáma.

"Prečo?" Zasmiala som sa.

"Pretože ja a Chloe nie sme súrodenci."

"Č-čo?"Opýtala som sa zasekane.

"Som adoptovaný." Dal tvár do dlaní. Aj aj. Asi som nemala začínať s touto témou. Bože ja som krava. Vždy všetko skazím! Každú peknú chvíľu, niekedy premýšľam, či nenosím smolu.
***
To, čo mi Alex pred chvíľou povedal ma úplne zranilo. Neviem prečo. Rodičia ho dali do decáku, a, ani nechcem vedieť aký tam mal život. Možno ho nezobrali ako malé dieťa, možno mal dvanásť keď ho vyslobodili. Aj tak je to potom ťažšie. A najťažšie je, keď ti to potom povedia.

"Si adoptovaný." Povedala som hnusným tónom sama pre seba tak, aby ma nikdo nepočul. Celé je to na nič. Ako sa s týmto dá žiť? Ja to vôbec neviem ale musí to byť ťažké.

Pretrela som si dlaňou tvár a zahrábla do vlasov. Ach bože. Môj život nie je nikdy pekný...

-Bzzzzzzz-bzzzzzzz- 
Zabzučal mi mobil. Asi som mala nastavené vibrácie. Rýchlo som ho schmatla, volala trénerka.

"Haló?" Zdvihla som po chvíľke v ktorej som sa rozhodovala, či vôbec zdvihnúť ten telefonát, aby som z dozvedela niečo nové.

"Ahoj, Loren, neuveríš, akú mám pre teba správu..." oznámila.

"Dobrú, či zlú?" Vyzvedala som plná neistoty.

"Hádaj."

Ach, tieto kapitoly v poslednom čase sa píšu dosť náročne (PREDOVŠETKÝM SA VÁM OSPRAVEDLŇUJEM ŽE TAK DLHO NEVYŠLA ĎALŠIA ČASŤ!). No ľahšie je to, keď máte nápad a viete čo tam urobiť. Opak je však vtedy, keď vám dojdú nápady a vaša posledná šanca, je vyhovoriť sa z toho. Áno. Ja už som sa vyhovárala dosť krát, a preto viem, že mi to vždycky odpúšťať nebudete. Inak. Čo hovoríte na posledné časti? (Nie sú posledné ako tak, myslela som to tak v poslednom čase). Podľa mňa sú celkom vpohode. Keď sa pozriem na prvé časti, neverím, že som ich písala vážne ja. Hrozne sa hanbím za to, aké boli, sú, a možno aj budú krátke. Je to hrozné, a možno si niekdo otvorí môj príbeh a povie; "To je nudaaaaaaa... chcem niečo lepšie a nie také sprostosti."
Ale ako hovorím, buďte zhovievavý. Niektorí to so mnou vydržali až do teraz a tak so toto môžu prečítať. Neviem, prečo je to také dlhé. Asi som chcela dať, no skôr dopísať kapitolu, tak aby bola primerane dlhá, a keďže mi došli nápady, tak tu máte😂.

Čo myslíte? Alex je adoptovaný.. vyrazilo vám to dych? Celé sa to preplieta s jej mamou, otcom, Alexom, detským domovom, Chloe, Johnom a tak ďalej. No každopádne som vás dlho zdržala, takže ešte poďakovanie, za to, že ste to vydržali až do 25 kapitoly. Waw. Nečakala som, že to zajde až tak ďaleko ale neva. Mám vás rada❤😍.