Šesťkrát hádaj

Som tá nová

Roztrasene som si pred zrkadlom uhládzala bledomodré šaty siahajúce tesne nad kolená, zatiaľ čo môj pohľad smeroval na kučery na mojej hlave, ktoré sa zas a znova rozhodli vyvádzať a až príliš vytŕčať z davu. Dokonca aj ryšavou farbou, meniacou sa na dennom svetle na slabšie hnedú. ,,Oooch!" zaúpela som, držiac v ruke lak na vlasy. ,,Aspoň jeden jediný raz mi nerobte zo života peklo a držte sa smeru v ktorom máte rásť!" 
,,Srdiečko, vstávaj, lebo to nestihneš!" zvolala mama na celú izbu cez otvorené dvere. 
,,Ale mami, veď som predsa hore, čo nevidíš?" prevrátila som očami nad jej nevšímavosťou.
,,Prepáč, tak som si ťa nevšimla, no..." S úsmevom si ma obzerala od hlavy po päty, kým sa opierala o zárubňu. ,,Vyzeráš nádherne." 
,,Samozrejme, pre každú mamu je jej dcéra tá najdokonalejšia... Pozri sa na tie vlasy," zúfalo som sa k nej otočila držiac guču kučier medzi prstami. Nehovoriac o mojich očiach. Jedno oko zelené, druhé hnedé. Pff. Kvôli tomu som musela celý život nosiť šošovky, ktoré mi ich zmenili v jednu farbu. Hnedú.
,,Myslím to vážne. Máš jedinečné vlasy, tak si ich váž." 
,,Ó áno, jedinečné sú možno v tom, že nemôžem v zime nosiť ani čiapku, pretože mi odskočí z hlavy na 200 metrov." So sarkastickým úsmevom som jej ukázala vztýčené dva palce. ,,Dobre, musím bežať. Ináč to naozaj nestihnem a to by bol prúser." Schmatla som z rozhádzanej postele batoh a utekala dolu schodmi. 
,,No počkaj a raňajkovať nebudeš?" Náhlila sa za mnou mama. 
,,Nemám chuť..." 
Vtisla mi rýchly bozk na čelo, popriala veľa šťastia a ja som sa mohla vrhnúť v ústrety môjmu prvému dňu v novej škole. 

Cesta mi trvala nejakých 10 minút. Len čo som zazrela študentov fajčiť pred bránou veľkej bielej budovy, vedela som, že som na správnom mieste. Mlčky som okolo nich prešla, ignorujúc pohľady, ktoré sa mi ostro zabodávali do chrbta. ,Fajn, nováčikovia sú predsa vždy stredobodom pozornosti, ukľudni sa, Amelia. Ešte keď prestupuješ na štvrťroku.' 
Prešla som až k veľkým vchodovým dverám. Kľučka ma nepríjemne studenila na prstoch až mi v nich začalo brnieť. Zhlboka som sa nadýchla. 
Vnútro školy bolo obrovské. Všade sa prepletali študenti rôzneho typu: skejťáci, bárbiny, povestní namyslenci alebo len obyčajní ľudia ako ja. A napokon tí, čo si radšej poťahovali z raňajšej cigaretky niekde tam vonku. 
Prvou úlohou bolo nájsť riaditeľňu. Obzerala som sa ako som mohla, no nikde na dverách netkvel ten známy nápis. ,,P-prosím..." odkašľala som si. ,,Prosím, nevieš náhodou, kde je kancelária riaditeľa?" Beznádejne som uprela pohľad na okoloidúceho tmavovlasého chalana, ktorý vyzeral aspoň trochu vierohodne. 
Len s úškrnom kývol na najbližšie dvere oproti mne. Ako to, že som ich nevidela? Zahanbene som sa začervenala. 
,,Si si istá, že chceš ísť sem?" 
,,Prečo?" 
,,Ja len tak, keď nevieš čítať... Tí sú zvyčajne v nižších ročníkoch." 
Viac červenšia som byť nemohla. ,,Viem čítať." Stisla som pery do tenkej čiarky. 
Pobavene sa zasmial, čím sa mu vytvorila na ľavom líci malá jamka. ,,Ako myslíš. Ale teraz ma ospravedlň... Povinnosti čakajú," otrčil mi pred nos krabičku cigariet a zmizol skôr, než som sa stihla spamätať z nášho rozhovoru. 
,,Ak sú všetci takíto, mám sa na čo tešiť,"vzdychla som si, kým som kráčala k tým oným dverám. Opatrne som zaklopala, na čo sa ozvalo: ,,Ďalej!"
,,Ehm... Dobrý deň, ja som tá nová... Umm... Amelia Mortonová." 
,,Och, samozrejme, posaďte sa," vyzvala ma riaditeľka v stredných rokoch a malým vzrastom. Vcelku sa zdala byť sympatická, nič strašné ako som si sprvu predstavovala. Blond vlasy jej splývali až na plecia a za záštitou okuliarov som mohla spozorovať belaso modré oči, ktoré v tej chvíli zaujato nasmerovala na moje vlasy. ,,Máte asi kopec práce, kým to rozčešete, však?" Typická otázka. Od neznámych ľudí som ju počúvala celý život. 
,,Noo... Je to s nimi občas peklo," hanblivo som sa usmiala. Dokonca mali farbu do červena. Och. 
,,To vám verím. Fajn, tu máte rozvrh na tento školský rok. Patríte do tretej á. Ako vidíte, dnešok začína francúzštinou v učebni L4." Ťukala prstom po papieri pri dni s názvom STREDA. ,,Potrebné papierovačky sme už vybavili, však?" 
Prikývla som. 
,,Učebnice vám dá školník. Sú už nachystané, len ho treba požiadať. Jeho kabinet sa nachádza hneď oproti. Nech vás zbytočne nezdržujem, môžete ísť. Keby sa na niečo zabudlo, dodatočne to vyriešime." Venovala mi posledný úsmev predtým, než som aj s rozvrhom v ruke zatvorila dvere na riaditeľni. 

Ohlala, môj nový príbeh je tu :D Dlho, naozaj veľmi dlho som váhala s jeho zverejnením, pretože ak si tu niekto ešte pamätá, odpublikovala som príbeh Ja a ona? Návrat! Niekoľko milých ľudí mi kvôli tomu aj písalo. Ja viem, mal myslím už nejakých 20 častí, možno aj viac a je to odo mňa nanajvýš hnusné a nefér odpublikovať to. Ale písanie toho príbehu mi jednoducho nešlo, buď som nemala čas alebo chuť. Trhalo mi srdce nechávať ho len tak, napospas ničote, tak som ho radšej odpublikovala. A napísala niečo iné, teda, predpísala si nejaké časti, takže by som nemala mať problém s vydávaním. :)
Ja len dúfam, že sa vám bude páčiť a že mi odpustíte :D
Poteší ma hocijaká odozva od vás. :)

nez_116