Šesťkrát hádaj

Čo je to so mnou???

Do domu som vošla úplne skrehnutá, z vlasov mi kvapkala voda z roztopených snehových vločiek a triasla som sa na celom tele. Opatrne som si vyzula tenisky a vošla som do kuchyne akoby sa predtým nič nestalo. Akoby tu nebol nijaký Gabriel, ktorý ku mne prišiel dokonca na vlastnú žiadosť.
,,Kto bol ten chlapec, čo tu bol?" A je to tu. Radšej som ho mala skryť za gauč a počkať na vhodnú príležitosť, kedy by obaja moji rodičia boli otočení chrbtom a ja by som tak mohla jeho ctenú osobnosť vypoklonkovať z tohto domu.
,,Ale mami, veď som ti to hovorila." Pretočila som očami a otvorila som chladničku, aby som sa napila džúsu.
,,Nie zo škatule, Amelia!" zvolala, len čo som si ho priložila k perám. Pretočila som očami druhý raz.
,,Bože, mama..."
,,Radšej mi pomôž nakrájať zeleninu." Vložila mi do rúk nôž a kývla hlavou na dosku na krájanie položenú na kredenci. Ležala na nej nedokrájaná paradajka.
,,Fajn." Hodnú chvíľu bolo počuť len narážanie noža do dosky po tom, čo svojou ostrou čepeľou prerazil tenkú šupku a zvuky miešania varechou niečoho v hrnci.
,,Akože sa to volá?" Sformulovala mama opäť otázku týkajúcu sa Gabriela.
,,Mamiiii," zatiahla som zúfalo rýchlo krájajúc všelijaké možné druhy zeleniny, len aby som sa vymanila spod nadvlády jej zvedavosti.
,,Čo? Len chcem vedieť, s kým sa moja jediná dcéra stretáva."
,,Volá sa Gabriel a doučuje ma matiku, pretože si na mňa tá stará krava zasadla. Stačí?"
,,Hmm, koľko má rokov?"
Užasnuto som na ňu vypúlila oči. ,,To nemyslíš vážne... Pravdepodobne 18."
,,Pravdepodobne?"
,,Och, mama, ja netuším, kedy má narodeniny a či už náhodou mal 19... Ale už to prosím nerieš, dobre?" Otočila som sa jej chrbtom a pokračovala v činnosti predtým.
Sama som bola znepokojená tým, čo som pri ňom cítila, keď bol nablízku. Sakra, bola som ochotná mrznúť v mrazoch vonku v tenkej mikine a teniskách len pretože som sa pri ňom cítila dobre. Ja. Pri Gabrielovi Gelberovi. Gabriel Gelbero, ktorý fajčí, vraj má pofidérnu minulosť a stále sa smeje. A občas používa úchylné narážky na moju osobu. Čo je to so mnou???

Po večeri, pri ktorej sa ma naši našťastie nič nepýtali som zaliezla do izby rozhodnutá osprchovať sa a ísť spať. Všetko na mňa rýchlo doľahlo a jediné, čo som si z celej duše priala bolo konečne lietať v ríši snov a absolútne nič neriešiť. Práve som si ukladala na posteľ čisté veci, keď mi cinkla správa na mobile.

Cestou domov som nezapadol snehom a nemusíš ma ísť vyťahovať, len ak by si chcela vedieť.

Pery sa mi samovoľne roztiahli do širokého úsmevu. Čo to robíš, Amelia?

Určite by som ťa vyťahovať nešla.

Vážne by si ma nechala len tak v tom snehu umrieť?

Vážne. Pretože len čo by som sa k tebe dostala, vtiahol by si ma k sebe a nemilosrdne mi nasypal na hlavu meter snehovej nádielky.

:D Alebo by som bol milosrdný a spravil s tebou niečo iné ;)

Gabriel!!

Čo som to predtým spomínala s tými narážkami? Že ich používa len občas? Omyl.

Čo? Ahaa, prepáč, to ten smajlík ;) však?

Zajtra ťa zbijem.

Mám si pripraviť brnenie?

Ani to ti nepomôže.

Šmarila som mobil na nočný stolík a s úsmevom od ucha k uchu zamierila do kúpeľne. Uvidím toho chalana niekedy vážneho? Počkať... Vlastne už vážny bol. Pri mojej scéne v obývačke.
So zvrašteným obočím som si pošúchala nos na ktorom ma pálili drobné škvrnky pripravené na zajtrajšie odhalenie, ktoré malo pokračovať ešte dlhé mesiace. Nič príjemné.

S klipkajúcimi očami kvôli nedostatku spánku som ráno otvorila moju skrinku, aby som si vytiahla učebnice potrebné na prvú hodinu, keď sa niekto oprel o skrinku vedľa. Áno, moje tušenie bolo správne.
,,Dodržala som to, Gabriel," prevrátila som očami.
S nepatrným úsmevom, pri ktorom mu na líci bolo vidno len obrysy jeho povestnej jamky ma opatrne chytil za bradu a nadvihol mi hlavu. Snažila som sa nedať na sebe poznať, čo so mnou urobil jeho dotyk. Na celom tele mi naskočili zimomriavky a začala som sa chvieť. Zdalo sa mi, že môj zrýchlený dych bolo počuť na celú chodbu. Och, bože, prečo musí moje telo reagovať takto?
,,Ešte aby si to nedodržala," nadvihol obočie.
,,Naozaj... Naozaj si to nechceš rozmyslieť?" Rozpačito som si zahryzla do pery a zabuchla skrinku s učebnicami v rukách.
,,Hm... O niečom by som vedel." V tmavých očiach sa mu rozihrali iskričky a úsmev smeroval kútikmi nahor.
,,O to požiadaj Victoriu," sarkasticky som sa usmiala. Čo to do mňa vošlo?
Gabrielovi dovtedy ležérne opierajúceho sa o skrinku úsmev v momente povädol až sa mi zazdalo, že zo sveta vymizol všetok vtip, radosť a zavládol iba smútok.
Knihy v rukách som silnejšie zovrela hneď ako sa ku mne priblížil. V tú chvíľu som sa čudovala, že mi z nich nevypadli, pretože sa stávali klzkými z potu, ktorý ich zalial.
Medzera medzi nami predstavovala niekoľko desiatok centimetrov, no mne aj tak zlyhával dych a srdce búšilo čoraz prudšie.
Možno, že okolo nás prešli desiatky ba stovky študentov, no ja som nič okolo seba nevnímala akoby som unikla z reality a ponorila sa do sveta fantázie. Nezaujímalo ma, kto nás práve vidí a kto nie. Zmohla som sa len na dívanie sa Gabrielovi do očí, v ktorých som sa pomaly ale isto strácala ako zrniečko piesku v púšti.
Pomaly sa ku mne priblížil opäť o čosi bližšie. Do nosa mi udrela jeho špecifická vôňa, ktorú by som rozpoznala snáď všade.
,,Naozaj netúžim po tom, aby sa tu objavila práve teraz, takže..." Naklonil sa bližšie k mojej tvári a ja som opäť mohla skúmať detaily tej jeho. ,,Radšej nevyslovuj jej meno." Zašepkal.
Zamračila som sa a horko-ťažko nadobudla dávno stratené čisté zmýšľanie.
,,Prečo si k nej taký? Chodíte spolu predsa, nie? Ale... Ty sa tak nesprávaš."
,,Je to inak, ako si myslíš," s naozaj vážnym výrazom sa narovnal a založil si ruky na hrudi.
,,Ako teda...?"
,,Si moc zvedavá," skočil mi do reči.
,,Prirodzene, Gabriel. Zvedavosť je prirodzená ľudská vlastnosť..."
,,Hej, ale keď som sa s tebou rozprával prvýkrát, nevedela si zo seba dostať jedinú súvislú vetu. Teraz by si stále niečo hovorila a čím ďalej, tým viac ma utvrdzuješ v tom, že ten mesiac predtým si bola ohromená z mojej jedinečnej a nádhernej osobnosti. Ale akosi si na tú krásu začínaš zvykať."
S vypúlenými očami, div mi šošovky nevypadli som sa naňho dívala neschopná slova. Líca sa mi začali sfarbovať do červena, cítila som ako od horúčosti pália. Myslel to vážne?? Nebola som z neho celá paf! Teda... Nie, nebola! Drzáň!
Kým som ja v mysli bojovala sama so sebou, chalanovi oproti mne začalo mykať kútikmi úst, až sa úplne rozosmial. ,,Konečne si stíchla."
,,T-ty somár!" buchla som ho do pleca. ,,Nenamýšľaj si!"
,,Mohol som ťa kľudne umlčať aj inak," žmurkol, stále vyškerený.
Prudko som vydýchla. PREČO musí mať na všetko nejaký argument?
,,Aj ja by som ti najradšej napchala do úst túto učebnicu, môj milý," ironicky som sa usmiala.
,,Nie presne to som mal na mysli, ale za to sexy oslovenie sa nad tým nejdem pozastavovať."
,,Výborne, aspoň viem, že to sexy oslovenie na teba nejdem používať, pretože si myslíš, že je sexy." Odkiaľ sa to vo mne nabralo? Nevedela som, čo si o tom mám myslieť. Stáli sme pri skrinkách už hodnú chvíľu a navzájom sa podpichovali ako takí... Hm. Och bože.
,,Amelia! To nemyslíš vážne!" Na celú chodbu prenikol nasrdený hlas známeho človeka. Strhla som sa, len čo som uvidela ten zabijácky pohľad April, ktorá ho vysielala smerom k nám.

Ojojoj, zdá sa, že Amelia má vážny problém 😱 Zato s Gabrielom si začína akosi rozumieť... Hmm... 😀 Snáď sa páčila, zanechajte odozvu, prosím 😍
Ľúbim vás 😍

nez_116