Šesťkrát hádaj

Prepáč

Na obede som na sebe cítila pohľad od stola o pár metrov ďalej, kde sedela tá dobre známa skupinka. Neustále som sa ošívala a jedlo, ktoré bolo už beztak dosť odporné mi nechutilo už vôbec.
,,Čo sa ti stalo? Od rána si úplne divná," spýtala sa ma April sediaca oproti mne ako vždy. Keby som ti to tak mohla povedať. Keby som sa mohla hocikomu vyžalovať! Lenže nemala som komu. Ibaže... Ibaže by som si začala písať denník. Hmm... To nie je až tak zlý nápad.
,,Ale nič." Radšej som sklonila hlavu k tej žbrnde a viac sa na ňu nepozrela. Nielenže som bola naštvaná na Gabriela, ešte som sa aj cítila previnilo kvôli tomu, že aj ja som mala tajnosti pred April. A ohľadom veci, s ktorou by ani náhodou nesúhlasila, keby o nej vedela.
,,Niečo predomnou skrývaš?" prebodla ma pohľadom. Akoby mi čítala myšlienky. Mlčky som položila príbor na tanier a odsunula ho od seba.
,,To... To ti ako napadlo?"
,,Pozri, keby si sa dnes pozorovala z pohľadu inej osoby, nečudovala by si sa, že sa to pýtam." Zopakovala moje predošlé gesto a prekrížila si ruky položené na stole.
,,N-nie... Teda... Nič ti netajím... Len som taká unavená z množstva povinností a ešte som aj zle spala," zívla som si falošne. Snáď aspoň trochu presvedčivo. ,,Hm, idem si niečo kúpiť do bufetu, veď vieš... Toto sa nedá jesť a asi mám po dneskajšku deficit cukru," slabo som sa pousmiala. ,,Chceš niečo?"
April len pokrútila nesúhlasne hlavou.
Hneď ako som vyšla z jedálne so zámerom nájdenia jedla v tej malej miestnosti, začala som konečne normálne dýchať. Oči, ktoré sa do mňa celý čas neúprosne zabodávali mi zmizli z akéhokoľvek dohľadu a ja som mohla s čistou dušou podísť k dverám bufetu, v ktorom akoby zázrakom čakali v rade iba traja ľudia. Postavila som sa za nejakú babu, ktorú som, zdá sa, videla prvýkrát v živote a so škvŕkajúcim bruchom vyčkávala. Myšlienky mi neúprosne a stále zalietavali ku Gabrielovi i keď som si zaumienila, že už naňho myslieť nebudem.
To, čo povedal, ma šokovalo. Možno ma ani tak nešokovalo to, čo povedal, ale kedy to povedal. Zrovna som si priznala, že sa mi páči a že... že ho mám vlastne rada. Že som si ho za tak krátky čas obľúbila.
No zároveň som naňho bola naštvaná. Kvôli tomu, čo konal, kvôli tomu, koľko tajomstiev mal, kvôli tomu, čo mi povedal, kvôli tomu... Kvôli tomu, že si ma dokázal získať tými jeho očami, jamkou v ľavom líci, úsmevom, strapatými vlasmi, večným optimizmom a podpichovaním.
Keď som sa dostala až k predavačke, rýchlo som si vypýtala jednu veľkú čokoládu, na ktorú som mala chuť už od rána a zmizla z dohľadu všetkým očiam tým, že som sa zašila na vécku.
Otrasný deň.

Moji rodičia boli už dávno doma, vonku vládla tmavnúca tma a keby nesvietili pouličné lampy, ľudia by sa potkýnali o vlastné nohy. U nás vládla rodinná atmosféra, teda, z obývačky sa ozývali po celom dome večerňajšie správy, ktoré ocko pozeral a mama zatiaľ sedela aj so mnou pri stole v kuchyni a listovala v nejakom časopise so šálkou čaju v ruke.
,,Čo chceš pod stromček?" Vyrušila ma z môjho večného zadumania. Oprava, celodenného. Mala som skazenú náladu z našej hádky s Gabrielom a z toho, že sa mi vôbec neozval. Kto by nemal?
,,Bezbolestný život," zamrmlala som polohlasne s frustráciou v hlase.
,,Ale, ale, Amelia," zamračila sa na mňa. ,,Život je predsa krásny."
,,Ako kedy."
Zdvihla pohľad z drobných písmeniek v časopise a uprela ho na mňa. Ruku, ktorú som mala položenú na stole, zakryla svojou. ,,Čo sa deje? Niečo v škole?"
Pokrútila som hlavou. ,,Nie. Všetko je v poriadku, len som unavená. Túto noc som zle spala," zopakovala som dobre naučenú frázu.
,,Naozaj?"
,,Áno, mami. Naozaj. Ja viem, že ti môžem povedať..." Domom sa ozval zvonček.
,,Kto to môže byť?" Mama akoby mi čítala myšlienky. Takto neskoro? Návštevy k nám ktovieako nechodili a teda... ,,Idem otvoriť." Počula som ako mi oznamuje len čo sa zdvihla zo stoličky. Nedozneli ku mne nijaké nadšené hlasy susedov alebo koho, a tak som zvedavo upierala oči na miesto, kde som naposledy zahliadla mamin chrbát. Tá sa o pár sekúnd vrátila s jemným úsmevom. ,,Máš návštevu."
,,Koho? April?" Nadvihla som obočie.
,,Gabriela." Možno som dúfala, že to bude on. No aj tak som sa zatvárila váhavo.
,,Niečo sa stalo?" Premerala si ma.
,,N-nie... Idem." Pomalým krokom som prešla okolo nej a tak sa dostala až do chodby, k vchodovým dverám. S tlčúcim srdcom som ich pomaly otvorila. Naskytol sa mi pohľad na chalana opierajúceho sa o stenu nášho domu a založenými rukami na hrudi. Na tmavé strapaté vlasy mu padali snehové vločky, jeho tmavé oči ma ihneď ako ma uvideli vykuknúť z dverí prebodli pohľadom, z ktorého sa mi nahrnula červeň do líc. Avšak jeho pery zostali meravé, vážne, také, aké som uňho ešte asi nikdy nevidela. Odlepil sa od steny a spravil pár krokov ku mne. Medzi nami nastalo naozaj trápne ticho, to ticho, ktoré nechce zažiť väčšina ľudí.
Vyšla som z domu len v papučiach, nohaviciach a pletenom svetri. No vedela som, že sa netrasiem len kvôli chladu vonku.
,,Ahoj," hlesol Gabriel.
,,Ahoj," odzdravila som ho piskľavým hlasom. Znelo to ako konverzácia u dvoch... Neviem, cudzích ľudí?
,,Ideš sa prejsť?" Gabriel kývol hlavou kamsi preč. S trhaným nádychom som vkĺzla do chodby a zababušila som sa do zimnej bundy a topánok. ,,Idem na chvíľu von!" Zakričala som smerom do kuchyne a opäť som vyšla do mrazu a snehových vločiek von.
Spoločne sme vyšli z brány a zamierili po chodníku ďalej po našej ulici. Ruky som mala vopchané hlboko vo vreckách bundy, pretože v tom zhone som nevedela nájsť rukavice. Z oblohy opäť husto snežilo, preto som si prehodila cez hlavu kapucňu, aby moje vlasy nedostali až príliš veľkú slobodu a po namokrení nechceli začať lietať. A vysielať energiu.
,,Prepáč mi za dneskajšok," nadhodil Gabriel po hodnej chvíli, keď sme prišli až na miesto, kde sa nenachádzalo nič, len jedna pouličná lampa, asi tri rodinné domy a kopy snehu. Zastali sme. ,,Dosral som to, viem."
Zadívala som sa kamsi za neho, jednak preto, aby som sa mu nemusela pozrieť do očí a jednak preto... Aby sa on nemusel pozrieť do tých mojich. Pretože som nemala šošovky. A opäť boli hrôzostrašné.
,,Hm," zahmkala som len a odkašľala som si. ,,Tu nejde len o to, čo si povedal, Gabriel. Jednoducho... Nič mi o sebe nechceš prezradiť a navyše, niečo sa stalo medzi tebou a April a... Ja ničomu nechápem. Blbej matike chápem viac ako tomuto."
,,Pff, no, zasa v určitých veciach vieme svoje," v jeho hlase bolo počuť pobavenie, no stále uňho prevládala vážnosť. Stáli sme oproti sebe, obaja s rukami vo vreckách, no ani náhodou nás nenapadlo pohnúť sa z miesta. Vydržali by sme tak pokojne až dovtedy, kým by sme úplne nezapadli snehom sypúcim sa z oblohy, no Gabriel zrazu prehovoril a tým sa mi to naše pomyselné zapadnutie snehom rozplynulo v mysli tak rýchlo ako zmizne z povrchu zemského bublina vypustená z bublifuku po náraze na niečo hmotné.
,,Mal..." Jeho hlas znel tak neprirodzene, až som ho takmer ani nespoznala. Možno aj preto si odkašľal. ,,Mal som staršieho brata. Daniela."
Mal? Prečo hovorí v minulom čase?
,,On... Teda, narodil sa skôr o tri roky." Od zvedavosti som sa zachvela. ,,Bol to... Fajn brat," smutne sa pousmial Gabriel. ,,Rozumeli sme si."
,,Čo... Čo sa mu stalo?" Spýtala som sa zachrípnutým hlasom. Gabriel sa zadíval kamsi za mňa. Pohľad mal však zastretý.
,,Mal rád rýchle jazdy na motorke. Častokrát som s ním chodieval. Ten adrenalín, ktorý sa dostavil hneď po tom, ako riadne dupol na plyn... Bolo to pre mňa odreagovanie, častokrát som pri jazde s ním zabudol na okolitý svet. Až raz... Raz sa vybral sám. Ešte v ten večer nám na dvere zaklopali policajti. Vraj doňho vpálilo v plnej rýchlosti auto, ktorému skočila do cesty divá zver a nestihlo to vytočiť. Chalanovi za volantom sa však nič vážnejšie okrem mierneho otrasu mozgu a zlomeného rebra nestalo." Neveriacky pokrútil hlavou. ,,Daniel také šťastie nemal. Mal som vtedy 16. On 19. Odvtedy som na motorku nesadol."
Nevedela som, čo mám na to povedať. Gabrielovi zomrel brat? Bože, ako dokáže byť celý čas taký pozitívny akoby sa nič nestalo? Akoby mal odjakživa iba jednu mladšiu sestru?
,,To ma... naozaj mrzí," zašepkala som. Odporná veta!
,,Nemusí," pokrútil hlavou. ,,Teba ozaj nie."
Skrátila som vzdialenosť medzi nami a zľahka som ho objala. Nech som bola naňho akokoľvek naštvaná, to, čo mi povedal, prebudilo obrovskú ľútosť aj vo mne. Nemala som síce súrodencov, no keby som ich mala, neprežila by som, keby sa im niečo stalo.
Gabriel mi objatie ihneď opätoval a keď ma tuhšie stisol pocítila som, ako veľmi práve toto malé gesto potreboval.
,,Kurevsky moc mi chýba. A Auriel takisto. Už tretí rok sa s ňou nedá normálne porozprávať," zašepkal mi do ucha.
,,Prečo som sa to... nedozvedela už skôr? Teda, chápeš, takéto veci..." Najmä, prečo mi o tom nepovedala April? Muselo sa to rozniesť predsa po celej škole...
,,Premlčalo sa to. Už dávno to nie je aktuálne. Aspoň pre nich."
Nevedela som, čo mám povedať. Tak veľmi som o Gabrielovi chcela niečo vedieť a keď som sa to konečne dozvedela, nevedela som, ako mám zareagovať. Vycítila som však, že Gabriel sa premohol a povedal to, čo ho v hĺbke duše veľmi trápilo.
Vtom mi prebehla mysľou tá fotografia na jeho profile. Chalan, s ktorým bol odfotený so širokým úsmevom pri nejakej turistickej značke... Podobali sa na seba. Podobali sa na seba, pretože boli bratia.
Gabriel a Daniel.
Daniel a Gabriel.
Napriek všetkému mi mierne nadvihlo kútik úst, keď som si uvedomila, že všetky ich mená končia na -iel. Daniel. Gabriel. Auriel.

,,Spomínaš si na našu stávku?" Spýtal sa ma znenazdajky Gabriel po ceste k môjmu domu. Bol o čosi veselší a jeho hlas konečne pobral ten typický šibalský tón. ,,A na jednu moju pridanú požiadavku, pokiaľ vyhrám?"
,,No... Ešte si si ju neurčil." S miernymi obavami som naňho pootočila hlavou.
,,Chcem, aby si od zajtra prestala nosiť šošovky," hlesol akoby nič. Čože? Počula som dobre?
,,Č-čo?"
,,Že chcem, aby si zajtra prišla taká, aká si."
Neveriacky som naňho vypúlila oči. Jedno hnedé, druhé zelené. Úspešne sa mi moja choroba darila skrývať a teraz... ju mám odhaliť? Len tak?
,,Určite nie." Namietla som rázne.
,,Stávka je stávka. Mám jednu požiadavku." Videla som jeho iskričky v očiach. Videla som ich! Aj keď bola navôkol nás tma, jeho oči svietili.
,,Neberiem. Hocičo iné, ale toto nie."
,,Fajn, v tom prípade prídeš zajtra do školy nahá," zaškeril sa.
Buchla som ho do pleca. ,,Ale to nie je fér! Ty dobre vieš, že by som to nikdy nespravila!" Gabriel sa rozosmial.
,,Ale dobre pouvažuj, pretože ak si predsa len vyberieš druhú možnosť, ja sa veľmi rád pokochám."
,,Si hrozný, Gelbero," pokrútila som hlavou. Zastali sme pred bránou domu.
,,Takže... Ktorú možnosť si vyberieš?" Za pás si ma pritiahol bližšie k sebe. ,,Musím priznať, že dúfam v tú druhú."
,,Ani jedno. Odmietam chodiť s farebnými očami alebo bez oblečenia."
,,Prečo tak moc skrývaš to jedinečné na sebe?" Narážal práve na moje oči. Vedela som to.
,,Nie je to jedinečné, je to odporné a strašidelné..."
Gabriel mi rýchlym pohybom sňal z hlavy kapucňu a tým sa mu naskytol pohľad na časť tváre, o ktorej sme sa práve dohadovali. Stáli sme pár krokov od pouličnej lampy, ktorá mi svietila práve na tvár. ,,Vidíš na mne, že by som sa bol zľakol?" Spýtal sa. ,,A to je všade tma. Takmer."
,,Lenže ty si ty a ostatní sú ostatní."
,,Na tvojich očiach nie je nič odporné. No tak. Sú stokrát krajšie ako rovnakofarebné a falošné, pretože tvoje sú úprimné, Kučierka, chápeš?"
Chápem, ale neverím.
,,Lenže... Bojím sa názorov... ostatných." Odvrátila som pohľad kamsi zaňho.
,,Tie ti môžu byť úplne ukradnuté." Silnejšie ma stisol. S hlasným povzdychom som sa oprela čelom o jeho plece.
,,Neviem si nevšímať okolie ako ty, Gabriel."
,,No tak ťa to rýchlo a jednoducho naučíme," zašepkal mi do ucha až mi na krku naskočili zimomriavky.
Cítila som, že tento deň je pre nás iný ako ostatné. Že sme sa tak nejak viac spoznali. Gabriel mi prezradil dôležitú vec o sebe a... Síce som stále premýšľala nad April a Victoriou vedela som, že by nebolo správne v ten večer doňho dobiedzať ohľadom tejto mojej otázky. Avšak aj tak som plánovala dozvedieť sa celú pravdu. Nech sa robí, čo chce.

Trochu neskôr, ale predsa! 😃 Aj keď je teraz taká situácia vo svete, aká je, chcem vám spríjemniť deň ďalšou časťou 🥰 Dávajte si na seba pozor a hlavne... Buďte zodpovední!
Tak, jedno Gabrielovo tajomstvo úspešne odhalené! 😄 Aj keď, nie je moc príjemné...

nez_116