Šesťkrát hádaj

Len a len

Prešiel týždeň od uzmierenia s April. V škole sa mi hneď ľahšie dýchalo. Konečne sme na seba nehádzali ublížené pohľady, ale normálne a priateľsky sme sa zhovárali každú prestávku akoby sme dobiehali to, čo sme zameškali.
Poznala som celú pravdu. Nevedela som, či sa z toho mám tešiť alebo byť sklamaná. Nikdy som si ani len nepomyslela, že sa toľko toho mohlo pred mojím príchodom udiať. Zdalo sa, že aj April sa uľavilo, keď sa mi mohla vyrozprávať. Na čiernu však nezanevrela. Povedala to jasne: nechce, aby sa Daniel stal len spomienkou. Bolo mi jej naozaj ľúto, no zdôraznila, že mi nemá byť čo. Ako to, že nemá?? Veď aj ja som toho všetkého súčasťou. A práve preto ma najviac mrzelo to, že s Gabrielom sme sa stále nerozprávali. Zožieralo ma to zvnútra. A bolo to na mne aj patrične vidno.
Ľudia si viac-menej zvykli na moje rôznofarebné oči a prestali ich komentovať. A ja som bola neskonale šťastná za to, že som nemusela nosiť tie odporné šošovky, z ktorých mi občas slzili oči.
,,Fuj, to čo je za brečku?" April namočila lyžicu do omáčky a zvysoka ju vyliala z nej dole. Omáčka vyprskla aj na stôl. ,,Však mi to tu stuhne jak vosk zo sviečky. Nemáš zapaľovač? Chcem si ju roztopiť, aby sa to dalo jesť."
Rozosmiala som sa, až sa na mňa uprelo niekoľko pohľadov z vedľajších stolov. Celá červená som si skryla tvár za závoj vlasov.
,,N-nesmej sa t-tak," jachtala April cez záchvat smiechu, až sa držala za brucho. ,,Aj tebe..." Plytké dýchanie a nádych, výdych. ,,Aj tebe to nejak stuhlo."
To sme sa už šúľali po stole. Ani neviem, čo na tom bolo tak vtipné. Asi sme sa potrebovali už poriadne zasmiať, po tých uplakaných dňoch.
,,Dosť, stačí, prosím," vyhŕkla som, celá červená a s vlasmi cez celú tvár. Obzrela som sa po jedálni, či nás niekto nepozoruje. Zrovna mi padol pohľad na stôl, pri ktorom odjakživa sedával Gabriel s kamarátmi. A kedysi aj s Victoriou.
To som naozaj nemala robiť. Gabriel akurát niečo odvetil tomu... Jacobovi a obzrel sa naším smerom. Pohľady sa nám stretli a mne v tom momente srdce vynechalo nie jeden úder, ale rovno tri. Neodtrhli sme ich od seba ani po niekoľkých sekundách, dokonca sa mi zazdalo, že Gabrielovi mierne vystrelil jeden kútik dohora. Alebo nie? Hmm. Radšej som sa obrátila späť k April, ktorá skákala pohľadom zo mňa na Gabriela.
,,Ehm... Ja... I-idem si niečo kúpiť do bufetu. Vieš..."
,,Viem," usmiala sa na mňa a pokynula mi hlavou, aby som šla. ,,Dones mi niečo, prosím. Bagetu alebo tak."
S výdychom som sa postavila, odniesla som tanier s nedojedeným obedom do okienka a vyšla som z jedálne. V bufete ma opäť zastihol dlhý rad. S povzdychom som sa zaradila na koniec a so škvŕkajúcim bruchom netrpezlivo podupkávala nohou. Zasa sa to vlečie ako pominuté! Najlepšie by bolo spraviť dva bufety. Nie, najlepšie by bolo začať dobre variť v jedálni. Tak.
Bola som takmer na rade. Slovíčko takmer predstavovalo ešte asi päť ľudí predo mnou. Ó, bože, prečo to nemôže ísť rýchlejšie?! Mala by som si začať robiť desiaty. A prestať chodiť na obedy. Pretože je to aj tak úplne zbytočné.
Dívala som sa do zeme, preto som nezaregistrovala nič vôkol mňa. Až keď som pocítila pri sebe pohyb, spýtavo som zdvihla hlavu. Prestala som dýchať. Stál blízko pri mne. Opäť som zacítila jeho vôňu. Roztriasli sa mi ruky, v hrdle mi navrela guča. Čo...?
,,Pamätáš na našu stávku?" spýtal sa ma zastretým hlasom. Kvôli mojej neschopnosti rozprávať som sa naňho len vyjavene pozerala. Jasné, že pamätám! Dal si podmienku. Budem ho púšťať pred seba v bufete.
Bez slova som cúvla trochu dozadu, aby sa mohol postaviť predo mňa. Prekrížila som si ruky na hrudi a nervózne som si zahryzla do pery. Bože, zniem ako nemá! Počkať... Nemí znejú??
Gabriel sa postavil tesne vedľa mňa. Nedal na sebe znať nijaký náznak ničoho. Tvár mal stále chladnú, no... Neviem, zdala sa mi iná.
Traja ľudia pred nami.
Nenápadne som sa mu pozrela na tvár periférnym videním. Zabrnkalo mi v prstoch z nutkania dotknúť sa toho miesta, kde sa mu črtala priehlbinka dokonca aj teraz.
Dvaja ľudia pred nami.
Presmerovala som pohľad na jeho oči. Niečo sa v nich zablyslo.
Jeden človek pred nami.
Psychicky som sa pripravovala na to, že budem musieť zo seba dostať jednu súvislú vetu. Gabriel nadvihol jeden kútik v jemnom úsmeve.
Gabriel predo mnou.
Asi chcel len zapôsobiť na predavačku. Okrem toho, načo mu budú tri bagety a dva balíky sušienok??
Mala som ísť na rad ja.
Lenže Gabriel ma z ničoho nič chytil pevne za ruku a nedal mi šancu vyhŕknuť moju objednávku. Miesto, kde sa stretala jeho koža s mojou ma začala páliť. Do tela mi vystreľovalo niekoľko miliónov impulzov a na celom tele mi naskočili zimomriavky.
Vytiahol ma na chodbu a oprel ma o najbližšiu stenu. Takže hneď pri recyklačných kontajneroch. Hmm.
Sťažka som preglgla. Nemohla som sa poriadne nadýchnuť, topila som sa v jeho očiach a chvela som sa. Bola som opäť v jeho tesnej blízkosti.
,,Prepáč," vyhŕkli sme obaja naraz, čo nám vykúzlilo malé úsmevy na tvári. A mne to spôsobilo takú menšiu zástavu srdca.
,,V-viem vš-šetko," zahabkala som potichu.
Sklopil pohľad. ,,Nemal som ti to tak tajiť. Ale... Trápi ma to, Amelia. Mám ťa rád. Fakt. Kurevsky moc ťa mám rád. Nechcel som, aby si si o mne myslela, že som feťák a..."
,,N-nemyslela som to t-tak. Je mi to... Je mi to ľúto, Gabriel. Ale ty za to predsa nemôžeš. Nie si... Nie si vrah." Posledné slovíčko som len vydýchla.
S hlbokým nádychom sa mi opäť pozrel do očí. Mal v nich čosi... Čosi také zvláštne. ,,Tak nakoniec si sa odvážila?"
Vedela som, na čo naráža. ,,Spravila som to najmä kvôli tebe." Ďobla som mu prstom do hrude. ,,Pretože mi nezáleží na tom, čo si spravil v minulosti, ale aký si..." Odkašľala som si. ,,Aký si teraz." Tak. A je to vonku.
Gabriel ma po tejto vete len hypnoticky skenoval. Až mi na celej tvári naskočila červeň.
A potom sa mi vrhol na pery. Doslova vrhol. Bozkával ma túžobne, dravo, nenásytne akoby to mal byť náš posledný bozk pred smrťou. Ruky mal pevne obtočené okolo mojich bokov akoby sa bál, že sa mu o chvíľu rozplyniem vo vzduchu. Muselo to vyzerať komicky, keďže ešte stále v nich držal tri bagety a dvojo balíkov sušienok.
Ja som však lietala hlavou v oblakoch.
,,Čo to tu máme? Niekde v okolí lietal Amorov šíp snáď?" Do uší nám doľahol hlas pána Ukazovátka. Ja som celá zahanbená sklopila pohľad k zemi, zatiaľ čo Gabriel sa naňho s úsmevom pozrel.
,,Keby len jeden, pán profesor. Však počkajte, aj vás možno zasiahne."
Na moje prekvapenie sa Ukazovátko zasmial. ,,Dajte pokoj, Gelbero, ja mám doma ženu a dve deti." Pokrútil hlavou. ,,Čo vás všetko nenapadne. No, som rád, že ste si tuto s Maritovou..."
,,Mortonovou," opravila som ho ticho, na čo sa Gabriel uchechtol.
,,Mortonovou, pardon." Ospravedlňujúco sa na mňa pozrel. ...,,padli do oka, ale o chvíľočku bude zvoniť a preto vás musím poprosiť, aby ste šli do svojich tried."
,,Aleee, ešte pár minút, pán profesor," zatiahol Gabriel.
,,No to určite. Do tried, už aj," rázne zavelil Ukazovátko, no všimla som si, ako mu trhá kútikmi úst. ,,Vidíme sa na hodine, Gelbero."
,,Už sa neskonale teším," Gabriel vyčaril úsmev hodný Oscara, chytil ma za ruku a vykročili sme po chodbe smerom k triedam.
Stále som nedokázala pochopiť, ako mohol byť taký zhovorčivý a flegmatický. Hm, ale bol to predsa Gabriel Gelbero. Konečne vo svojej koži. Konečne taký, akého som ho mala najradšej.
Zabočili sme do chodby, keď ma bez varovania zatiahol do jedného z výklenkov.
,,Čo to...?"
,,Pšššt," prikryl mi ústa rukou a vykukol na chodbu, či niekto nejde.
,,Gabriel...!" Zasyčala som.
,,Aj tak ešte nezvonilo, Kučierka." Otočil sa opäť na mňa. ,,Kde sme to skončili?" S úsmevom sa o dva kroky priblížil ku mne.
,,Ale..."
,,Ahá, jasné." Pustil balíčky s jedlom na zem a položil si dlane na moje boky. ,,Už som si spomenul." Pobozkal ma najprv na obe líca, až potom prešiel o kúsok nižšie a obral ma tak o dych a všetky zdravé zmysly.
,,Čo keď nás tu niekto uvidí??" Spýtala som sa, kým sme obaja naberali nový dych.
,,No a? Nech nás uvidí celá škola, Amelia. Je mi to jedno. Bozkávať sa s mojou frajerkou môžem predsa hocikde. Aj na záchodoch." Zaškeril sa. ,,Pobozkám ťa kľudne aj pred celou jedálňou. Ale dušu z teba vybozkávam až v súkromí. A keby len vybozkávam."
,,Gabriel!"
S červenou tvárou som sklopila pohľad na šnúrky na jeho čiernej mikine, no mala som chuť kričať od šťastia. Nazval ma jeho frajerkou!
,,Vlastne sa ťa to chcem spýtať... Ale rozmýšľam, ako sa to spýtať tak romanticky... Vieš, aby si zo mňa odpadávala..." S úsmevom mi venoval malý bozk na nos.
Spýtavo som nadvihla obočie.
,,Hmm.... Chceš byť od dnešného dňa mojou právoplatnou frajerkou, chodiť so mnou ráno a poobede zo školy, sedieť so mnou, kde sa len bude dať, poslušne ma počúvať a plniť všetky moje priania..."
,,Romantik z teba určite nikdy nebude, Gelbero," smiala som sa. ,,A okrem toho, polepšiť by si sa tu mal v prvom rade ty," ďobla som mu prstom do hrude.
,,Ja som bol vždy len a len dobrý, Kučierka." Naklonil sa k môjmu uchu. ,,Teraz, keď už máme cestu voľnú... Chceš byť so mnou?"
Takmer som odpadla a to mi ani nemusel vyznať nehynúcu lásku.
,,Áno."
,,Aj keď... Aj keď sa udialo, to čo sa udialo? A vlastne nie som úplne najlepší a najpoctivejší chalan?"
Čo to práve počujem???
Gabriel Gelbero o sebe zapochyboval???
Trošku som sa od neho odtiahla, aby som mu mohla pozrieť do očí.
Zablyskla sa v nich neistota. No to ma podržte!
,,Ale Gabriel... Do Daniela si nevrazil naschvál. Je to za tebou. Už sa nič z toho nevráti. Žijeme tu a teraz. Som tu s tebou. A dúfam, že budem pri tebe aj ďalšie dni. Veľa, veľa dní."
Ani som nevedela, kde sa to vo mne nabralo. Ale zdalo sa, že som práve vyznala Gabrielovi Gelberovi lásku. A vlastne to ani nebolo také ťažké.
Odstúpil odo mňa o krok ďalej a roztiahol ruky od tela. ,,V tom prípade som len a len tvoj, Kučierka. A dúfam, že ty budeš len a len moja." S úsmevom sa pritisol opäť ku mne.
,,No, vlastne o tom budem musieť porozmýšľať..." Zasmiala som sa. ,,Ale... Áno. Ja budem len a len tvoja. Ale," vystrčila som ukazovák do vzduchu, ,,už nijaké tajnosti."
Preskenoval si celú moju tvár. A potom ma silno objal. Schoval si tvár do môjho záhybu na krku.
,,Prepáč mi naozaj všetko. Dúfam, že už to bude len dobré."
,,Už to bude len a len dobré..." Zopakovala som.

,,Na," hodil mi neskôr na našom rázcestí dve bagety a sušienky. Meškali sme na hodinu dobrých 15 minút a mne to vôbec nevadilo. Bola som s NÍM. A lietala som v oblakoch.
,,Čo...?" Nechápavo som sa naňho pozrela.
,,Šla si do bufetu, nie? A nič si si nekúpila," usmial sa.
,,A-ale... Načo sú mi..."
,,April. Myslím, že na dneskajšom obede si nepochutnala ani jedna z vás."

Trošku romantiky tu máme, vážení! 🥰🥰 Čo hovoríte na tých dvoch? ❤️ Mne sa páčia! 😍
Konečne sa udobrili! A zdá sa, že April sa trošičku vyrovnala s tým, že Gabriel a Amelia budú pár 😁

nez_116