Šesťkrát hádaj

V šatni

,,Amelia, choď prosím ťa po triednu knihu k pánovi telocvikárovi," vyrušil ma z driemot hlas angličtinárky. ,,Potreboval zapísať vaše známky a knihu mi nedoniesol."
Učitelia na strednej škole, kam som chodila sa delili na tri skupiny ľudí. Tí, ktorí nám všetkým vykali bez ohľadu na vek, tí, ktorí, naopak, všetkým tykali a v poslednom rade tí ohľaduplní, ktorí sa spýtali, či nám majú vykať alebo tykať. Angličtinárka sa však zaraďovala medzi tú druhú skupinu. Jednoducho nám tykala od samého začiatku bez akýchkoľvek otázok.
Prikývla som, nešťastná, že vybrala na túto úlohu práve mňa a vykročila som von z triedy.
Cestou k telocvični sa mi roztriasli ruky len čo som začula zúrivý a súťaživý krik viacerých chalanov.
,Prečo musia mať telesnú práve chalani?' zaúpela som. Ukradomky som sa pozrela na rozvrh nalepený na dverách. Môj pohľad sa zastavil na okienku s názvom PONDELOK- PIATA HODINA.
Srdce mi začalo zúrivo búchať, cítila som ho až v krku. Ruky založené na hrudi sa mi spotili až som sa čudovala, že mi nikde nenechali svoje odtlačky.
Štvrtáci. Chalani. Chalani štvrtáci. Takže aj Gabriel.
Odkašľala som si, i keď to nebolo potrebné a otvorila som dvere na telocvični. Naskytol sa mi pohľad na zúrivý súboj dvoch tímov vo futbale. Všimla som si, že jedna skupinka chalanov mala oblečené pindžovo zelené dresy, zatiaľ čo tá druhá behala v normálnych tričkách na telesnú. 
,,Prihraj mne, ty kokot!!" Zaznelo celou telocvičňou, až mi takmer zabehlo. Zdalo sa, že si ma nikto z nich nevšimol, dokonca ani telocvikár, ktorý ihneď začal dohovárať tomu, kto to zakričal. 
,,Anderson! Vážim si vašu súťaživosť v danom športe, ale nabudúce si nechajte tie vulgarizmy pre seba! Nikto na ne nie je zvedavý!" Nejaký Anderson však jeho slová pravdepodobne ani nezaregistroval a v hre sa aj naďalej pokračovalo. 
Netušila som, či mám počkať, kým telocvikár odpíska koniec alebo ísť cez celú telocvičňu za ním a poprosiť ho o triednu knihu. Ach, prečo si vybrala angličtinárka práve mňa?! 
Nejaká chyba v hre to však vyriešila za mňa. Do uší mi prenikavo zaznel zvuk píšťalky a medzi chalanmi nastal rozruch. V tej trme-vrme som konečne zazrela aj Gabriela. Stál tam, strapatý, spotený, v pindžovom drese a s pohľadom na svojho spoluhráča, pričom zatínal päste a zuby tak, že som jasne videla jeho napnutú sánku aj z takej diaľky. 
Obaja si začali nadávať, hádať sa, zúrivo gestikulovali rukami a nechýbalo málo k tomu, aby sa tam priamo na mieste pobili. Keby tam ihneď nenakráčal telocvikár a neodstrkovali ich od seba chalani, nedopadlo by to ktovieako dobre. Telocvikár asi začal Gabrielovi dohovárať, pretože to vyzeralo akoby ho o niečom poučoval. 
,,Ale veď ste predsa museli vidieť...!" Započula som nasrdený hlas Gabriela.  
,,Videl som. Obaja ste na vine, Gelbero!" Náš telocvikár bol naozaj nekompromisný, čo sa nejakého športu týkalo. Pozorne všetko sledoval a keď povedal, že to je chyba, tak to chyba bola. 
,,Ale to je...!" 
,,Choď sa do šatne ukľudniť, Gabriel! A ty na lavičku!" Zavelil aj tomu druhému. Na dievčatá nikdy nemusel byť takýto prísny, pretože asi ani jedna nebola taká súťaživá, aby sa dostávala do bitky s druhou.
Gabriel si roztržito prehrabol vlasy a na päte sa otočil smerom k dverám, kde som ešte stále stála ja so zatajeným dychom a nervozitou. Keď ma uvidel, so zamračeným výrazom sa zarazil, avšak ihneď na to okolo mňa len prešiel a zatresol za sebou dvere až to zadunelo. Tento jeho čin ma ešte viac rozhodil. Docielil ním aspoň to, že si ma všimlo aj ostatné osadenstvo a teraz len zvedavo pozorovalo ako ku mne kráčal telocvikár so spýtavým výrazom v tvári. 
,,Čože sa deje, Mortonová?" 
,,Ehm... Prišla som len po... triednu knihu." Cítila som, ako mi z toľkej pozornosti stúpa červeň v tvári. 
,,Aha, jasné, hodinu predtým som mal s tretiakmi. Dobre, hneď vám ju donesiem. Bože, porazí ma z tej chalanskej zapálenosti pre hru. Ale kedysi som aj ja bol taký..." O chvíľu sa vrátil aj s triednou knihou v ruke. ,,Páči sa. A nie, že si po ceste do triedy prepíšete známky," pohrozil mi naoko prísne, no s úsmevom. 
,,No... Nie je to až taký zlý nápad," zasmiala som sa a s tichým ďakujem sa pobrala preč. Konečne! Na chodbe vládol čerstvý vzduch, nikde nebolo cítiť prepotené úbory ani nič podobné. Ihneď, ako som však zavrela za sebou dvere, ktoré Gabriel tak nemilosrdne takmer rozbil, strhla som sa na hlasný zvuk v chlapčenskej šatni. Nasledovali ho tiché nadávky, ktoré neprestávali vychádzať z jeho úst ani vtedy, keď som trošku nakukla do miestnosti, kde sa nachádzal, cez pootvorené dvere. Začudovala som sa, že netreskol aj s tými tak, ako s tými predtým. Škára medzi stenou a dverami mi naskytla výhľad na Gabriela sediaceho na lavičke s lakťami položenými na kolenách a rukami spojenými v jedno. Nad ním sa na vešiaku čnela čiasi mikina, no tá mu bola v tej chvíli úplne ukradnutá. 
Nevedela som, čo mám urobiť. Rozum mi navrával, aby som sa vykašľala naňho, otočila sa na päte a proste odišla do triedy aj s triednou knihou tak, ako som to mala v pláne. Srdce však predčilo rozum a obrátilo môj úmysel jednoducho odísť vo svoj prospech. Odísť. Ale z chodby do šatne. 
Opatrne som pritlačila dlaň na dvere tak, aby sa poodchýlili o niečo viac. Gabriel však ten pohyb akoby ani nevnímal, naďalej mal hlavu sklopenú a díval sa na hnedé dlaždičky na zemi. V rukách som gniavila triednu knihu div sa pod tou silou jej tvrdá väzba neohla a potichučky som vošla do miestnosti. Prišlo mi blbé odkašľať si a tak na seba upútať jeho pozornosť, keď som tušila, že vie, že tam som. Bolo mi ho vôbec ľúto vo chvíli, keď som podišla úplne k nemu a dotkla som sa jeho pleca? Vo chvíli, keď sa narovnal a upriamil na mňa pohľad plný zmiešaných pocitov? 
Nevedela som. 
I keď som naňho bola stále naštvaná, niečo ma k nemu ťahalo. Niečo neviditeľné a silné. A ja som už dávno stratila silu tomu odolávať. 
Bez slova si obtočil ruky okolo môjho pásu a pritiahol si ma bližšie k sebe, pričom si oprel svoju tvár o moje brucho. Kniha mi padla na lavičku hneď vedľa neho. Zahrabla som sa rukami do jeho už aj tak dosť strapatých vlasov a aj keď bol celý prepotený, príliš mi to nevadilo. Pousmiala som sa pri spomienke na ten večer, ktorý mi táto naša pozícia pripomenula. Gabriel sedel na vani a ja som ho ošetrovala, pretože sa vrátil domov celý dobitý. Vlastne nechýbalo málo a možno by skončil dobitý aj vtedy v telocvični. 
Po pár minútach zdvihol hlavu mierne nahor a pozrel sa mi priamo do očí, z čoho ma zaliala horúčava. ,,Čo tu robíš?" zachrapčal.  
Kývla som hlavou ku knihe položenej vedľa neho. ,,Angličtinárka ma poslala." Možno sa mi to iba zdalo, no môj hlas znel akosi neprirodzene, divne tenko.
,,A ako dopadla matika?" Neušlo mi, ako Gabrielovi oči zažiarili pri spomienke na včerajšok. Mne sa zatiaľ začali chvieť ruky a ešte viac som sčervenela.
,,N-no... Snáď prejdem," pousmiala som sa. Aj tak mi prišlo nanajvýš divné, že ešte pred nejakými piatimi minútami sa v telocvični dobre že nepustil do bitky s telocvikárom a teraz... Stále mal ruky obtočené okolo môjho pásu, bradou sa opieral o moje brucho no jeho pohľad smeroval tam, kde tkvela moja tvár. Jeho doteraz vážny výraz sa začal meniť na ten typický, gabrielovský. Pery sa roztiahli do takého poloúsmevu, ktorý krásne zdôraznil práve jednu z najkrajších vecí na ňom - jamku. A oči... Očiam sa opäť vrátil šibalský lesk.   
,,Po takom dôkladnom doučovaní by si mala excelovať, nie iba prejsť."
,,Excelujem v prechádzaní..." Aj by som sa zasmiala, no na um mi prišlo to, že vlastne stále prebieha vyučovanie a angličtinárka stále čaká na triednu knihu, ktorú som jej mala doniesť.
A v druhom rade... Opäť sa mi vynorili spomienky na ráno. Možno ma jeho tesná blízkosť na chvíľu dokázala vykoľajiť, no nie až tak príliš.
Možno.
Mierne som sa od neho odtiahla. ,,Dnes... Dnes ráno... Ty a Victoria..."
Gabriel z ničoho nič s povzdychom vstal a prehrabol si vlasy oboma rukami. Svoj pohyb zakončil prepletenými prstami za krkom, pričom prešiel do stredu šatne.
,,Je to nesprávne, Gabriel," hlesla som. A ako veľmi nesprávne! Trápilo ma to.
,,Viem..." Tuho privrel oči.
,,Tak prečo to potom... Nechávaš len tak?"
,,Nenechávam to len tak." Tentoraz oči otvoril. ,,Čo mám podľa teba robiť?"
,,Nehrať to na dve strany? Nepredstierať a byť úprimný? Neviem," mykla som plecami. ,,Nepáči sa mi to."
,,Lenže ono to nie je také ľahké, chápeš?" Videla som na ňom stúpajúcu zlosť, ktorá sa postupne začala zmocňovať aj mňa.
,,Nie, absolútne to nechápem! Chceš tým povedať, že teraz budeš klamať kde sa len dá, pretože sa bojíš povedať pravdu? A čo tí, ktorým klameš priamo do očí? Čo tí, ktorých podvádzaš? Myslel si vôbec niekedy aj na tých, Gabriel? Takéto niečo sa nerobí!" Založila som si ruky na hrudi a prudko som dýchala. Bola som vytočená a tak rýchlo sa mi asi nikdy nepodarili vychrliť slová.
Bolo vôbec možné, aby sa lusknutím prsta zmenila u nás atmosféra na tak hnusne ťaživú a dusnú?
,,Bože..." Zavrčal Gabriel oproti mne. ,,Nechcem klamať, Amelia, jasné?! A tiež ma pekne serie to, čo robím Victorii poza chrbát! Myslíš, že nie!? Ani neviem, prečo to vlastne robím!" Mračil sa na mňa. 
Ostala som ako prikovaná. Prehltla som hrču, ktorá sa mi vytvorila v hrdle. ,,Nevieš...?" Vyhŕkla som priškrteným hlasom. ,,Nevieš... Prečo to robíš? Tak to teda nerob. A už vôbec nie niekomu poza chrbát! A už vôbec nie s niekým, kto ťa absolútne nezaujíma!" Rozhodila som rukami. 
Gabriel si asi až po mojej vete uvedomil, čo povedal. ,,Prepáč," hlesol tichým hlasom, pričom si pretrel tvár rukami. ,,Tak som to nemyslel." 
,,A ako teda?" Chcela som počuť čo povie, no zároveň aj nechcela. Obávala som sa toho. 
Už-už otváral ústa, keď vtom sa dvere rozleteli a dnu vstúpil nejaký chalan. Hneď na prahu však zostal zarazene stáť, nevediac, prečo sa nejaké dievča nachádza v chlapčenskej šatni s jeho kamarátom. Áno, spoznala som ho, bol to ten čiernovlasý z Gabrielovej profilovky. Zamračil sa na nás, no ja som nestihla počuť jeho slová, pretože som schmatla triednu knihu z lavičky a rýchlym krokom prešla okolo neho preč.

Ajeje 🙁 Gabriel si to vážne pokašľal 😣 Ale myslím, že Amelia sa hnevá právom, nie? 🤔

nez_116