Šesťkrát hádaj

Vytúžený cieľ

Po týždni v novej škole bolo všetko... Ako v prvý deň. Síce, s April sme si trošičku viac upevnili kamarátsky vzťah, i keď sa nedalo povedať, že by sme boli ktovieaké priateľky ,,na život a na smrť." Skôr dobré známe. Milovkyne kávy.
Väčšina mojich spolužiakov sa skladala z rôznych typov sort. Šprti. Triedne krásavice. Namyslenci. Štýloví. Tí, čo mali všetko v paži. Lozitelia učiteľom do zadku. Svojskí. Spáči. A v neposlednom rade... Introverti.
,,To čo? Akože si robíš prdel? TOTO sme mali na obed minulý týždeň v štvrtok! Dnes je... štvrtok?!" zaúpela zúfalo April pri pohľade na divnú hnedú omáčku s ryžou, do ktorej začrela vidličkou. Usmiala som sa. No áno, opäť niečo nejedlé. Už tretíkrát za týždeň. Do tretice všetko najlepšie, nie?
,,Hm, no, aspoň ryža by sa mohla dať, nie?" Snažila som sa vniesť do tejto chvíle aspoň kúsok nádeje.
,,Pfff. To sotva," pokrčila nosom pri pohľade do svojho taniera.
A asi som s ňou tak celkom aj súhlasila. Nie. Ryža sklamala.
Poobzerala som sa okolo seba. Sedeli sme na kraji veľkej jedálne, medzi ďalšími spolužiakmi. Všetci sa tvárili, že nie sú hladní. No ja som aj tak dobre vedela, že keby nastalo v miestnosti úplné ticho, to škvŕkanie v žalúdkoch by bolo počuť až do školského parku. A že ten sa nenachádzal tak blízko školy.
Stisla som pery do tenkej čiarky, rýchlo sa postavila zo stoličky a namierila svoj pohľad na April. ,,Idem si kúpiť niečo do bufetu, inak na matike skolabujem. Ideš so mnou?"
Zamyslene sa zadívala kamsi za mňa. ,,Musím si dorobiť úlohu z matiky, veď vieš. Ak by ma nachytala, že ju nemám, pribudol by mi ďalší čierny bod. Och, prečo musí byť čierna spájaná so zlými vecami?! Je predsa tak nádherná!"
Mykla som plecami so značným úsmevom. ,,Najkrajšie veci nikdy nie sú ocenené tak, ako by mali. Hmm... Mám ti niečo priniesť?"
,,Ááno, prosím... Tú veľkú kuraciu bagetu a balík nejakých sušienok. Máš to u mňa." 
S mincami hrkotajúcimi vo vrecku som vykročila z čoraz prázdnejšej jedálne. Ukázalo sa, že väčšina sa na to vykašľala a zamierila tam, kde ja.
Rad sa tiahol až k dverám. Nervózne som si zastrčila prameň vlasov za ucho. Aj tak to nepomohlo, o chvíľu vystrelili spoza ucha na pôvodné miesto. Netrpezlivo som si podupkávala, kým predomnou stál neznámy chalan a pred ním ďalší desiati hladní študenti. Aj tak som úprimne ľutovala tých, čo prišli po mne. Obzvlášť vo chvíli, keď si nejaká hnedovlasá zmaľovaná vysoká plastika vyberala jedlo pol hodinu, pretože vraj drží diétu, mäso neje a na šalát je alergická. ,Tak vdýchni oxid uhličitý a nebudeš musieť jesť vôbec!' pomyslela som si, kým našlo moje telo oporu v zárubni a pohodlne sa o ňu opieralo.
V tej istej chvíli som však zaregistrovala pohyb pri mne. ,,Čauko, Ethan! Môžem ísť za teba?"
,,Nazdar! Môžeš, v pohode."
,,No tak to určite nie! Choď si vystáť radu ako každý normálny človek!" Zamračila som sa na Gabriela. Hnev mnou zmietal tak veľmi, až som zabudla koktať a červenať sa.
Tak JA si stojím na tom istom mieste pomaly 5 minút, nikam sa neposúvam, pretože niekto nevie jesť poriadne a dohaduje sa s predavačkou ďalších 10 minút, kým aj tak iba nafúkane odkráča preč kvôli tomu, že v školskom bufete nemajú diétne niečo a ON si len tak nakráča k chalanovi predomnou a predbehne ma?! Lebo mu to dovolil?! Ani náhodou!
,,Veď si ju vystojím... Len o trošku kratšie," uškrnul sa a s rukami vo vreckách šedých džínsov vkĺzol predomňa.
Len s pootvorenými perami som sa naňho dívala. Naozaj?! Vážne?! ,,To nemyslíš..."
,,Ale áno. Som až príliš hladný na to, aby som čakal tak dlho. Okrem toho, ty by si ma pred teba nepustila. Tak som to vyriešil takto." Pokrčil plecami. Keby sa aspoň tak neuškŕňal! Vedel vôbec niečo iné?!
,,Ani za mňa, aby si vedel! Keď si tak strašne nemohol vydržať, prečo si jednoducho neprešiel až úplne dopredu alebo nevryl sa pred niekoho iného?!" A bolo to. Moje líca začali naberať červenú farbu.
,,Pretože som veľmi dobre vedel, že sa rozčúliš, Kučierka," zasmial sa.
To už som od nervov ani nedýchala. Idiot!
Nikdy som sa nevedela vytočiť tak rýchlo. Ale... Pri ňom som sa nemusela ani namáhať.
Aká Kučierka?!
,,T-ty... Si... Si naozaj... Naozaj hrozný!" zvolala som s prekríženými rukami na hrudi. Všetci naokolo na nás zazerali  a pošuškávali si. To mi absolútne nepomáhalo.
Rad pred nami sa chvalabohu začal skracovať. Od predavačky nás delilo len nejakých 5 ľudí.
,,Až tak? Ja by som to nazval inak... Možno... Vynaliezavý? Kreatívny? Pozri, Kučierka, ty by si sa určite zaradila pekne na koniec, lenže to by si strávila prestávku čakaním. Ja som už takmer na rade, vidíš? A okrem toho, vymyslel som ti prekráásne meno, nie?" Zrak uprel na moje vlasy, ktoré sa mi tentokrát nezbedne hrnuli do tváre. Zdalo sa mi, že svojou farbou vyžarovali viac než inokedy.
,,A-ani náhodou! Nemáš právo vymýšľať mi mená... Pokiaľ ma nepoznáš!" No dobre, chabý argument. Bola pravda, že som sa jednoducho v slovnej bitke ktovieako brániť nevedela.
Vyzeral na to, že mi chce niečo odvetiť, no to sa už dostal na rad. ,,Jednu šunkovú bagetu a minerálku, poprosím."
S nepatrným úsmevom zaplatil a konečne (!!) som sa dostala k vytúženému cieľu aj ja. Idiot jeden!

Trošku oneskorene, ale predsa! 😊 Poteší ma naozaj akákoľvek odozva ❤

nez_116