Šesťkrát hádaj

Nádych, výdych

,,Amelia, no tak, prosím!"
,,Nie, April. Nikam zajtra večer nejdem," zopakovala som už asi po desiatykrát svojej kamarátke. Otravovala ma s tým každý deň, každú hodinu, prestávku, minútu. Snáď aj sekundu.
,,Bude tam zábava. Možno. Dobre, fajn, to ti tvrdiť nemôžem, ale budeme spolu a vtedy tam zábava určite bude."
,,Pre mňa by to bol trest."
,,Aspoň to skús. Prosím, prosím. Prosím. Urobím čo len chceš."
,,Naozaj?" prižmúrila som obe oči.
,,Áno," prikývla s nádejou v hlase.
,,Tak potom nechoď na tú párty."
April mi venovala jeden z jej hnusnejších pohľadov. ,,Ha-ha. Už som sľúbila, že tam pôjdem. Aj s tebou. A sľuby sa dodržujú."
,,Pokiaľ si povedala, že tam pôjdeš so mnou bez môjho vedomia, sľub sa porušiť môže," mykla som plecami.
,,Bože, Amelia, si fakt tvrdohlavá. Piť ani tancovať nemusíš, stačí tam byť. Okrem toho, kamže si to chcela dnes ísť? Do obchodu? Fajn, zhodou okolností dnes nemôžem," prehodila si tašku cez plece a chystala sa odísť na ďalšiu hodinu.
,,Ale April! Sľúbila si mi..."
,,O ničom neviem," trpko sa usmiala a vykročila preč.
Úžasné. Sprostá párty. Načo je vlastne také niečo dobré? Ráno je všade bordel, ľudia dospávajúci opicu, ľudia v posteliach, ľudia... ľudia. Všade samí ľudia. A ja sa môžem aj zblázniť, pretože naozaj neznášam veľké davy ľudí. A k párty predsa patrí veľká spoločnosť. Ach, bože.
Triedou sa ozvalo zatresknutie dverí, už som videla len profesorku matiky ako sa nebezpečne približovala ku katedre s triednou knihou a našimi zošitmi aj s úlohou.
,,Dobrý deň, posaďte sa. Hneď na úvod... Opravila som vaše... výtvory. Rozdajte si to."
Jeden z mojich spolužiakov sa toho chopil. Napäto som očakávala moment, kedy predomnou pristane zošit aj s výslednou známkou. Ruky mi pohltila jemná triaška, aj napriek tomu, že boli studené ako ľad, potili sa mi. Párkrát som si pošúchala dlane. Ak to bude ďalšie efko, najskôr zabijem Gabriela, potom seba a nakoniec opäť ožijem a zabijem ho druhý raz. Istota je istota.
Zošit s mojím menom už ležal na lavici. Schválne som jeho popísané strany obracala pomaly, aby som predĺžila tú chvíľu... Už len jedna jediná strana. Posledná predtým, než moje oči uvideli... Áčko???
,,Ja mám Áčko?" vyhŕkla som šokovane neuvedomujúc si, že ma každý počul. ,,Ja a Áčko??"
,,Mortonová, chválim vás. Ako jediná z triedy ste to mali bez chyby. Ak to takto pôjde ďalej, môžete mať oveľa lepšiu koncoročnú známku," zahlásila profesorka. Tak tomu ver, že to takto ďalej nepôjde. Keby sa vtedy nezjavil Gabriel... A nevyrátal to... Uff.
Bola som tak nadšená z tej známky, že mi absolútne neprekážalo, že opäť nič nestíham. Ani že som sa s April tak trošku ,,rozhádala." A dokonca ani to, že hodiny sa vliekli až príliš pomaly. Keď konečne zazvonilo na koniec vyučovania, schmatla som všetky veci z lavice, vyhodila si tašku na plece a utekala von z triedy. Ocitla som sa v dave študentov mieriacich ku skrinkám. V tom dave, ktorý som z duše neznášala a z ktorého som mala všetky pocity, len nie tie dobré. Naťahovala som krk, aby som sa uistila, že sa nikde nenachádza moja čiernovlasá kamarátka. Kam sa vyparila? Mala mať toľko hodín koľko ja. Povzdychla som si a chcela zamieriť k mojej skrinke, keď som zazrela strapatú hlavu neďaleko odo mňa. Prudko som zastala a nevšímala si ostatných, narážajúcich do mňa. Očami som preskakovala z Gabriela na môj zošit, ktorý som žmolila v rukách. Mám ísť za ním? Nemám ísť za ním? Vyrátal mi to on. Bez neho by som to pravdepodobne celé dokašľala.
Fajn. Nádych, výdych. Ešte raz som sa prudko nadýchla a vykročila smerom k nemu. Ležérne sa opieral o pár skriniek, nevšímal si nikoho a nič a ťukal niečo do mobilu. Kým som stihla k nemu dôjsť, schoval si ho do vrecka a pozrel sa pred seba. Akonáhle ma zaregistroval, na tvári sa mu rozhostil široký úsmev. Prečo sa stále usmieva? A prečo musí mať sakra v ľavom líci tú jamku?
,,Teda, Kučierka, teba som takto pri mne nečakal," zaprel sa pravou nohou do jednej zo spodných skriniek a ruky si vložil do vreciek na tmavých džínsoch.
,,Jaa... S-som... Ehm... Chc-chcela," očervenela som z toľkého koktania.
,,Nechceš mi to povedať niekde inde? Vonku?"
,,P-prečo?"
,,Chcem zistiť, či ťa vyvádzam z rovnováhy ja alebo ľudia naokolo," zmenil úsmev na šibalský.
Otrávene som prevrátila očami. ,,Potrebujem si ísť ešte pre niečo... do skrinky."
,,Fajn, počkám ťa vonku," kývol mi.
Podišla som k číslu 198 nalepenému na plechovom podklade a otvorila ju. Kde je dofrasa tá April? Nemohla sa len tak vypariť! Skúsila som jej zavolať, dokonca niekoľkokrát, no ani raz nedvihla. Pomaly som opäť zatvorila dvere od skrinky a kráčala už prázdnejšou chodbou vedúcou k vchodovým dverám. Len čo moje pľúca zaregistrovali čerstvý októbrový vzduch, dýchalo sa mi oveľa ľahšie. No nervozita striasala mojím telom tak či tak. Obzrela som sa po areáli školy. Gabriel sedel na vyvýšenom múriku blízko brány a poťahoval si z cigarety.
Nádych, výdych.
O pár sekúnd som smerovala k nemu.

Snáď sa páčila. :) Poteší ma hviezdička, komentár či zdieľanie :)