Šesťkrát hádaj

Je to pravda?

S malou dušičkou som zaklopala na dvere učebne E7. Od zvonenia uplynulo už nejakých 10 minút, takže pán Ukazovátko, ktorý vyučoval geografiu sa pohol vpred o ďalšie učivo. Zdalo sa, že na každé jedno mal vyhradené tak 15 minút.
,,D-dobrý deň, teda, ehm, ráno," vstúpila som.
,,Aaa, dobré ráno. Čo sa stalo, Amelia? Nezvyknete meškávať." Celá červená som zostala stáť uprostred miestnosti. Viacero pohľadov sa upieralo na mňa.
,,Veľmi sa ospravedlňujem, pán Uk... ehm, profesor. Zaspala som."
,,V poriadku. Zadal som vám prácu do dvojíc. Sadnite si, prosím, k slečne Alice." S nepatrným prikývnutím som vykročila do druhej lavice v rade pri okne. Sedela tam krátkovlasá blondínka s očami zapichnutými v atlase. Myslím, že tá, čo mi chcela vtedy pri skrinkách podať pohár vody. Pôsobila vcelku príjemným dojmom, nepatrila k nijakým namysleným plastikám.
Opatrne som odsunula stoličku vedľa nej, aby som ju ani náhodou nevyrušila v premýšľaní, vytiahla som si svoj papier, pero a atlas a opatrne nakukla poza jej plece na zadanie. DETAILNE POPÍSAŤ AFRIKU. Ešteže viem len to, kde sa nachádza. Uch.
Nalistovala som si stranu 29 a snažila sa niečo vyčítať z toho všetkého. Čo to znamená detailne? Akože akej veľkosti je krúžok pri meste Káhira? Pff.
,,Ja vypisujem hlavné mestá jednotlivých štátov, ty skús pohoria a také blbosti," naklonila sa ku mne Alice.
,,Dobre," opäť som prikývla značne posmelená tým, že sa jej nemusím vypytovať, čo presne máme vlastne robiť. Geografia ma nikdy nejak obzvlášť nezaujala, ale vzhľadom na to, že existovali omnoho horšie predmety, patrila medzi to menšie zlo v mojom rozvrhu.
Práve som zapisovala nejaké rovnobežky či čo, keď sa Alice ku mne pomaly otočila a zašepkala: ,,Je to pravda?"
Presne som vedela, na čo naráža. Nie, nie je! So žiadnym chalanom som nevliezla na záchody cez hodinu biológie, preboha! ,,N-nie... Jasné, že nie... To len... Jednoducho..." Mala som povedať, čo sa naozaj stalo? Uverila by mi vôbec? Celé sa to zdalo ako z nejakého super nepodareného filmu, kde som hlavnou postavou a zároveň obeťou ja. ,,V-všetko sú to klamstvá. Udrela som si hlavu a... potrebovala som sa napiť. Najbližší vodovod bol na véckach. Ehm... Chalanských. No a tam som len... Proste narazila na Gabriela. Teda..." Prudko som očervenela zahanbená z mojich blbých výhovoriek. Bože, znelo to ako nejaký prepad. ,,Už bol pri umývadle, chápeš. A-a potom sme jednoducho vyšli..." Och, tak toto ak mi zhltne, tak sa už nabudúce naozaj ani nebudem musieť snažiť klamať.
,,Aha..." Hlesla zamyslene. ,,Ehm, no, ja som si hneď myslela, že ty by si toho nebola schopná." To mal byť kompliment? Nepatrne som sa usmiala a opäť venovala všetku pozornosť atlasu. Ukazovátko aj tak začal nepríjemne zazerať na dvojice, ktoré sa medzi sebou rozprávali o niečom inom ako o geografii.
Prečo sa to tak rieši? Ľudia nemajú dosť vlastných starostí? Na duši mi však zostal dobrý pocit, pretože som niekomu s jemným ,,prikrášlením" ozrejmila, čo sa v ,,skutočnosti" stalo. A pre mňa sa rátal aj ten jeden človek z mojej triedy, síce som si nebola istá, či mi uverila.

Keďže bol utorok, s April som sa stretla až na obede. Prisadla som si k nej aj s táckou v ruke práve v momente, keď si zamračene opravovala rozmazanú čiernu linku so zrkadielkom v ruke.
,,Sakra! Vraj vodeodolná..." šomrala si popod nos.
,,Aj ja ťa rada vidím," prerušila som ju a vložila si do úst sústo nejakej gebuziny.
,,Hmm..." zaksichtila sa. ,,Fajn, môže byť?" Odložila zrkadielko nabok a pozrela sa na mňa.
,,Môže."
,,Hmm... Poznáš Melaniu z našej triedy? Černovláska, veľké zelené oči..."
,,Hej, chodí so mnou na literatúru," prikývla som.
,,Cez víkend má voľný dom. A v piatok..." veľavýznamne sa na mňa pozrela.
,,Ho dúfam ešte voľný nemá," doplnila som ju s nádejou, že hovorím pravdu.
,,Amelia! V piatok je párty!"
Len to nie! Davy ľudí, všade samé grcky, opití ľudia, hlasná hudba... Striaslo ma. Predtým som bola nútená chodiť na všetky párty v meste s ľuďmi, ktorí si hovorili moji kamaráti. Vždy som tam zostala nanajvýš hodinu, potom som nenápadne odišla domov a na druhý deň sa tvárila ako prenesmierne som sa zabavila. Buď mi to uverili alebo ich to vlastne ani vôbec nezaujímalo. Neprekvapilo by ma, keby bola pravdivá skôr tá druhá možnosť. Po včerajšej skúsenosti, na ktorú som takmer zabudla kvôli raňajšiemu zhonu by ma neprekvapilo vlastne vôbec nič.
,,Halooo!" luskla mi pred nosom April. 
,,Č-čo?" Strhla som sa.
,,Ani ja nie som nadšená, okej? Ale musíme tam ísť, prijala som predsa jej pozvanie. Koniec koncov, Melania nie je až tak zlá," mykla plecami.
,,Ja nikam nejdem, April," povedala som rozhodne. ,,Párty sú nuda. Obzvlášť pre mňa."
Otrávene prevrátila očami. ,,Ale no tak, Amelia. Veď... Naozaj ma necháš ísť samú? Pozri, ja chápem, že si... no... nespoločenský typ, ale nemôžeš stále len..."
,,To s tým nič..."
,,Nie, počúvaj ma! Chápem, že pod pojmom ZÁBAVA si predstavuješ úplne niečo iné, ale keby si so mnou v ten piatok šla, bola by som veľmi šťastná a už nikdy by som ťa s ničím neotravovala. Sľubujem."
Stisla som pery do tenkej čiarky. Nechcela som ju sklamať. Ale párty bola pre mňa niečím... hrozným. Jednoducho som nedokázala prehovoriť svoju introvertskú dušu, aby sa prekonala a šla opäť medzi ten dobre známy dav tancujúcich a pijúcich ľudí.
,,April, prepáč... Ja... Naozaj nejdem. Jednoducho... Och, t-to je jedno. Musím... Musím ísť ešte do knižnice, dala nám nejaký ťažký príklad z matematiky. Ak ho nevyrátam... s najväčšou pravdepodobnosťou dostanem ďalšie efko." Schmatla som tácku zo stola, odniesla ju a vybehla von z jedálne plnej študentov. Smer knižnica.

No, ďalšia časť na svete 😁 Dúfam, že sa páčila 😊 Poteší ma vote, komentár či zdieľanie 💙

nez_116