Šesťkrát hádaj

Prišiel by si?

Nebola som. To som zistila hneď na druhý deň v nedeľu ráno.
Moje tenké vlákna spánku pretrhlo cinknutie mobilu položeného na nočnom stolíku. Otrávene som sa pomrvila a ignorovala ten blbý zvuk. Prečo si na noc nevypínam zvonenie? Zakutrala som sa viac do paplóna a pokúsila som sa obnoviť tie popretŕhané vlákna, no asi mi to nebolo súdené.
Mobil zacinkal znova.
S nespokojným zavrčaním som si zaborila hlavu hlbšie do vankúša a stiahla som si paplón až na uši. Ktorý idiot mi píše?
Cink.
Šomrajúc popod nos nadávky som sa načiahla k mobilu a rozsvietila ho.
7:12.
To si robíš srandu?!
Na ploche mi svietila správa od Gabriela. TRI správy. O štvrť na osem ráno. V nedeľu ráno.
Zabijem ho. Za-bi-jem ho!
Naštvane som ich rozklikla.

Dobré ránko. :)

Snáď som ťa zobudil. :*

A ak nie, dúfam, že po tejto správe už hej. ;) ;) ;)

Párkrát som sa zhlboka nadýchla. Sakra, tak on ma len tak zobudí?! V nedeľu ráno, keď som mohla ešte aspoň hodinu spať?! A k tomu opäť používa tie odporné smajlíky!

Zabijem ťa.

Odpísala som jednoducho, aj keď v mysli som už snovala plány na jeho vraždu, počas ktorej mu záhadne prestanú ísť brzdy v aute.

Byť zabitý tvojou rukou mi je potešením, Kučierka. Aj keď, väčším potešením by pre mňa bolo, keby si s tou rukou robila iné veci... :* ;)

Prevrátila som očami. On bol... proste hrozný. No vedela som si predstaviť, ako sa tam niekde v jeho izbe v ten daný moment smial a práve tá predstava vylúdila úsmev na tvári aj mne.

Si fakt nechutný, Gelbero.

Neviem síce, na čo myslíš ty, ale ja som mal na mysli robenie raňajok. A vraj, kto je tu nechutný, Mortonová. :D

Zasmiala som sa. Keby ma v tej chvíli niekto pozoroval, o päť minút by som bola zavretá v kazajke na psychiatrii.

Predsa ty. Dobre vieš, na čo si myslel.

Hmm, asi mi došla pamäť. Pripomeň mi to.

Mal si si to niekde zapísať. Tvoj omyl.

Mobil som odložila na nočný stolík a vykutrala sa spod paplóna. Ihneď ma na celom tele ovial studený vzduch, preto som si rýchlo nazula teplé papuče a utekala dolu schodmi do kuchyne. Mama s ockom boli už hore. Sedeli pri kuchynskom stole a popíjali raňajšiu kávu.
,,Ránečko," zívla som si.
,,Čo robíš tak skoro hore?" Spýtal sa ma ocko ihneď po odzdravení.
Mykla som plecami a schytila som do ruky hrnček do ktorého som si naliala svoju dávku kofeínu.
,,No tak... Zobudila som sa a nemohla som opäť zaspať." Nebola to zasa úplná lož. Skutočne som sa zobudila a potom už nespala avšak nebolo to len tak, pre nič za nič, ale kvôli Gabrielovi.
Schytila som do ruky svoj hrnček a znova vybehla do svojej izby. V takú skorú rannú hodinu mi ani jesť ktovieako nechutilo. Na kávu som si však našla chuť vždy.
Zvalila som sa do kresla aj s mobilom v ruke a pomaly pochlipkávala ten lahodný nápoj. Čoskoro som však ustrnula v pohybe.

Potrebujem sa s tebou stretnúť.

Čo také dôležité by mohol chcieť?

Načo? Dnes nemôžem.

To je vlastne jedno.

Udivene som sa pozerala na jeho poslednú správu. Chlapskému zmýšľaniu sa naozaj len ťažko chápe. Na jednej strane niečo potreboval, no na tej druhej to bolo vlastne jedno.
Prevrátila som očami a mobil odložila úplne bokom.

Deň však ubiehal ako voda a čoskoro za oknami opäť zavládla čiernočierna tma, na oblohe však bolo krásne vidieť hviezdy. Každú chvíľu som od učebníc zalietala zrakom von a obdivovala som krásny guľatý mesiac naokolo osvietený drobnými ligotavými bodkami. Asi prvýkrát za tento mesiac bolo tak krásne jasno a z oblohy sa nesypali tisíce vločiek snehu. Tú krásnu chvíľu som si užívala do momentu, kým som neotvorila zošit z matematiky.
Síce sme nemali nič na úlohu, dôrazne nás upozornila na veľkú písomku, ktorá mala byť na druhý deň. Známka z nej platila dvojnásobne–pokiaľ by som dostala niečo ako päťku, do priemeru by mi zarátala rovno dve.
A to bol problém.
Obrovský problém.
Nervózne som si zahryzla do pery a zamračene som si pošúchala koreň nosa. Nevedela som z toho takmer nič. Ako vždy a zakaždým.
O pár sekúnd som zvierala v ruke mobil na ktorom mi svietila konverzácia s Gabrielom. V duchu som uvažovala nad tým, či nebude znieť trápne, keď mu len tak napíšem. Chcel sa síce so mnou stretnúť, no ja som ho poslala kadeľahšie. A teraz mu len tak napíšem...?
Ešte hodnú polhodinu som bezmocne ohrýzala konček pera z umelej hmoty, keď som sa vykašľala na všetky bezcenné katastrofálne myšlienky a jednoducho som poprosila o pomoc.

Gabriel?

Odpoveď mi prišla za menej ako 15 minút.

Hm?

Zhlboka som sa nadýchla a roztrasenými prstami začala písať.

Prišiel by si? Prosím.

Mám hádať?

Neviem s tým ani pohnúť.

Odpoveď dlhšie neprichádzala. Už- už som bola zmierená s tým, že prosto celá zajtrajšia matematika dopadne nanajvýš zle, keď mi zacinkal mobil.

O chvíľu som u teba.
  
Prepáčte, že až teraz, no nestíhala som 😶 Snáď sa páčila 😊 Gabriela s Ameliou čaká dlhé doučovanie zdá sa... 😁

nez_116