Šesťkrát hádaj

Zadarmo to nebude

,,Čo si mi to chcela povedať?" zahasil ohorok o betón a odhodil ho. Potľapkal na miesto vedľa seba. Vyšvihla som sa na múr o pár centimetrov ďalej od neho. 
,,No... Len to, že..."
,,Chápem, že som ťa očaril a začala si ku mne prechovávať nejaké city. Ani mi to nemusíš vysvetľovať. Ale pochop, ja s tebou byť nemôžem," položil mi ruku na plece a pozrel sa mi priamo do očí. Šokovane som zmeravela, neschopná pohybu. Čo to...??? Prečo sa neusmieva? To myslí vážne?? Ja... Čo?!
,,A-ale... G-gabriel... Jaa..."
,,Nie, nie. Musíš to pochopiť aj ty."
,,Preboha... J-ja s tebou nič... nič mať nechcem..." O kúsok som sa od neho vzdialila. Čo mu preplo??
Vtom mu však myklo kútikmi úst a ja som hneď vedela, koľká bije.
,,Ty somár!" Buchla som ho do pleca za jeho hlasného smiechu. ,,Vieš, ako si ma vystrašil?" 
,,Hmm, takže si sa zľakla predstavy, že by si do mňa mohla byť zbláznená?"
,,Skôr toho, že si sa ma dotkol," odsekla som naoko naštvane. Gabriel sa na mňa pozrel s nadvihnutým obočím a šibalským úsmevom. Tmavohnedé oči mu žiarili tak veľmi, že keby nastala všade tma, poslúžili by ako dve slniečka. Zaujali ma tak veľmi, až som si nevšimla, že niečo plánuje. Zrazu premiestnil rýchlosťou svetla svoju ruku na moje koleno. A druhú trošku vyššie.
,,A teraz sa zľakneš tiež?" 
,,Povedzme, že už som za tie takmer tri týždne zistila, čo môžem od teba očakávať," odtisla som jeho ruky preč s nepatrným úsmevom. Keby nás niekto v tej chvíli pozoroval, myslel by si, že sme čerstvo zaľúbený párik. Našťastie to tak v skutočnosti nebolo.
,,Chcela som sa ti... Chcela som sa ti poďakovať za ten včerajšok."
,,Čo s ním?" nechápavo skrčil obočie.
,,Vyrátal si mi tú úlohu. A snažil sa si mi ju vysvetliť. Dostala som A," žiarivo som sa usmiala a podstrčila mu pred nos známku v krúžku.
,,Hej, som na seba nanajvýš hrdý. Lepšie by sa to snáď ani zvládnuť nedalo," vystrel sa a ruky si opäť vložil do vreciek. ,,V každom prípade, zadarmo to nebude, Kučierka."
,,P-peniaze pri sebe nemám."
,,Pff, nechcem peniaze," namietol so stále pretrvávajúcim úsmevom.
,,Čo teda?" znepokojene som sa pomrvila očakávajúc niečo... také gabrielovské.
,,To si ešte dobre premyslím," pokýval hlavou.
,,Tuším sa budem modliť, aby si zabudol myslieť," prevrátila som očami zoskakujúc z múrika, pričom som sa rukou jemne obšuchla o jeho odhalené predlaktia. Na tele mi naskočili zimomriavky. Brr, to tá zima. Ako to, že on sedel iba v čiernom tričku s krátkym rukávom a netriasol sa? Gabriel Gelbero sa jednoducho narodil už ako divný.
,,Toho sa neboj, Kučierka, kvôli tebe si nájdem čas na to myslenie aj počas... spánku," žmurkol.
,,To naozaj nie je potrebné. Nepotrpím si na takéto... formality," zapla som si ľahkú jesennú bundu až ku krku a prehodila si batoh na jedno plece s úmyslom ísť nájsť April.
,,Ehm... Tak ešte raz ďakujem..." Rozlúčila som sa a vykročila preč. Na miesta, kde by som mohla stretnúť moju kamarátku. Bola som asi v strede trávnika, ktorý sa vypínal pred múrikom, na ktorom ešte stále sedel Gabriel, keď mi niečo napadlo. S mobilom držiacim v ruke som sa otočila a zakričala naňho. ,,Nie si zase až taký blbý!"
I keď som mu už nedohliadla do tváre tak jasne, vedela som si predstaviť tú jamku, ktorá sa mu v tej chvíli určite rozrástla na líci.
,,A ty zasa taká hanblivka!" odkričal. Potriasla som hlavou zboka na bok a opäť kráčala k bráne. 
Naozaj nie je až taký blbý.

Nechcem sa zbytočne pýtať také trápne otázky, ale baví vás ešte tento príbeh? 😃 Ak máte nejakú kritiku na srdci, kľudne mi ju napíšte 😊 ja viem, že sa to všetko vyvíja a formuje príliš pomaly a aj kvôli tomu to veľa ľudí nezaujalo, ale ja osobne mám radšej, keď sa hlavní hrdinovia zbližujú pomaly, takže inak to už nebude 😀
Inak, naozaj veľmi ma poteší hviezdička, akýkoľvek komentár či už kritický alebo pochvalný či aký to je 😂😂😂 alebo zdieľanie 😍 Mám vás rada! 😘

nez_116