Šesťkrát hádaj

,,Únos"

,,Z toho vyplýva, že Sokrates, Platón a Aristoteles, významní filozofi zistili, že..." Bla. Bla. Bla. Práve prebiehala piata hodina v mojom extra ultra mega super rozvrhu a ja som odpadávala od nudy. Ľavým lakťom som sa opierala o lavicu, zatiaľ čo mi očné viečka klipkali tak, že by im nepomohlo ani keby si dám medzi ne zápalky. Občinu som ešte k tomu nezdieľala spoločne s April, takže som sa nemala ani s kým rozprávať. Po celej triede bolo počuť šepkanie mojich spolužiakov v družnej tichej debate, poniektorí si nezaujato niečo čmárali do zošita a iní zasa vyzerali ako ja. Áno, Bilantová, naša učiteľka občiny, bola veľmi mladá a neskúsená, čo sa učiteľstva týkalo. Na jej hodinách väčšinou hluk ovládol miestnosť. Nevedela poriadne zakričať a ukázať svoju autoritu naplno, preto si v podstate každý robil, čo chcel.
,,Poprosím trochu pozornosti, študenti!" Zvýšila hlas, no márne. Na malú chvíľočku sa síce všetky pohľady upreli na ňu a ona so spokojným úsmevom pokračovala vo svojom výklade o všemožných filozofoch avšak o ďalšiu malú chvíľu sa všetko vrátilo do starých koľají.
Už-už som sa chystala zadriemať a prebudiť sa až na ohlasovanie konca hodiny, do ktorého ostávalo ešte neuveriteľných 40 minút a 29 sekúnd, keď sa triedou ozvalo silné zaklopanie na dvere. Prestrašene som sa strhla a uprela pohľad na miesto, odkiaľ sa ozvalo klopanie. Stihla som si všimnúť, že celá trieda zvedavo hľadí na to isté miesto ako ja.
,,Ďalej!"
Dvere sa otvorili a do triedy vstúpil... Bože, čo tu ten robí?? Prenasleduje ma snáď? Moje srdce však radostne zajasalo.
,,Dobrý deň!" Gabriel nahodil veľmi... veľmi priateľský úsmev. I keď som ho nepoznala až tak dobre vedela som, že svoje úsmevy vie využiť v každej situácii. A že ich nevie vyčariť málo. Tento bol obzvlášť zvláštny. Všimla som si, že Bilantová mierne zrumenela v lícach. Och, bože!
,,Čo potrebujete, Gelbero?"
,,Pán Hardon ma poprosil, aby som sem skočil po Mortonovú. Vraj niečo potrebuje." V momente sa všetky pohľady otočili na mňa a ja som viac červenšia byť nemohla. Už druhýkrát v ten deň. A kvôli nemu!
,,A-ale..." Chcela som zaprotestovať. Čo by už len odomňa chcel náš telocvikár? Keď s ním dnes ani nemám telesnú?
,,Uhm... V poriadku. Amelia, choďte s Gabrielom." Vedela som, že nemá cenu protestovať. Preto som sa zdvihla a pomaly s rýchlo tlčúcim srdcom zamierila k miestu, kde stál Gabriel.
,,Ďakujem, dovidenia!" žiarivo sa usmial na Bilantovú a zamieril k dverám, ktoré mi podržal, kým som vyšla. Potom ich tichučko zavrel a bez jediného slova sa pobral chodbou vedúcou do väčšieho priestoru školy. Ako poslušný psík som sa pobrala za ním v duchu stále rozmýšľajúc, čo by odo mňa už len Hardon mohol chcieť. Keď sme sa blížili k dverám vedúcim do jeho kabinetu, Gabriel sa zrazu zvrtol tvárou ku mne, schytil ma za lakeť a s tichým ,,Poď!" zabočil do chodby smerujúcej von zo školy. Šokovane som ostala stáť.
,,P-prosím?"
,,Práve ťa unášam z najnudnejšej hodiny na svete, ak si si nestihla všimnúť, Kučierka." Jeho priateľský úsmev sa zmenil na šibalský.
,,Č-čo?" Od úžasu som otvorila ústa. ,,T-to nemyslíš vážne!"
,,Smrteľne vážne."
,,Hardon bol iba zámienka?? Ty si ma vypýtal z hodiny a pritom... Teraz budem mať z toho problém!" Panicky som si zahrabla rukami do vlasov. Gabriel sa na mňa neveriacky pozrel a rozosmial sa.
,,Áno. Strašne veľký. Myslím, že ťa za to dokonca vyhodia zo školy."
,,Och, bože... Ty nie si normálny! Spôsobuješ mi iba problémy! A navyše... Prestaň sa smiať!" Buchla som ho do pleca, keď som zaregistrovala, ako sa mu kútiky stále držia na najvyššom mieste, na aké dočiahli. S nemalými iskričkami v očiach mi chytil tú ruku, ktorou som ho ešte pred chvíľou buchla a potiahol ma ďalej po chodbe. Ja som však odmietala spolupracovať.
,,Kriste, Kučierka, Bilantová je posledná, ktorá by sa zaujímala, kde si fakt bola. A Hardon ide po tejto hodine domov."
Založila som si ruky na prsiach. ,,Nechcem - mať - problém!" zdôraznila som mu jasne. ,,Okrem toho... Kam chceš ísť?"
,,Uvidela by si," mykol plecom. Vzal mi opäť ruku do svojej a jemne ma potiahol smerom k nemu. Zacítila som tú jeho špecifickú vôňu a v momente sa mi začali chvieť prsty. ,,Ne-nemám tu ani bundu... Všet-tko som nechala v triede."
Bez jediného slova si rozopol svoju a prehodil mi ju okolo pliec čakajúc, kým si do nej navlečiem ruky. Ja som sa však k ničomu nemala. ,,A... Č-čo ty..."
,,Ja mám ešte mikinu. A som teplokrvný," zaškeril sa. Cítila som sa ako nejaký panáčik na nitke, kým som bez pohnutia čakala na Gabriela, ktorý mi zapínal bundu a so zipsom pokračoval až úplne ku krku, kde mi ju ešte ponaprával. ,,Aby si mi náhodou neochorela." Tie posledné slová ma zahriali na celom tele. Povedal to tak... starostlivo, no zároveň so smiechom. Akoby bol naozaj rád, že som privolila na jeho ,,únos" aj napriek tomu, že hrozilo, že budeme mať prúser. Obaja. Gabriel však na sebe nedal nič znať.
Potichu sme vykročili k vstupným dverám školy tak, aby nás nik nezazrel a potom sa pobrali k jeho autu. Od napätia sa mi chvel každý nerv v tele, nemala som rada momenty v mojom živote, v ktorých som nevedela, čo ma ďalej čaká. Už z diaľky odomkol svoje auto. Jeho bunda ma hriala, bola mi síce príliš veľká, no aspoň som sa mohla dosýta nadýchať jeho vône. Nevedela som čo, no niečo ma na nej priťahovalo.
Nasadli sme do auta a ja som si kŕčovito spojila ruky v jedno, zatiaľ čo sa Gabriel pozeral na hodiny. ,,Ešte máme krásnych 30 minút."
,,N-na čo?"
,,No, za 30 minút sa dá stihnúť všeličo..."
,,Gabrieel!" Zatiahla som otrávene.
,,Tak sa volám," zasmial sa. ,,Ale bez toho predĺženia na e." Prevrátila som nad ním očami. Naštartoval a auto sa pohlo nechávajúc budovu školy, v ktorej sme v tej chvíli mali obaja byť, ďaleko za sebou.
,,Kam to ideme?" spýtala som sa zvedavo sledujúc ubiehajúce domy a stromy tam vonku.
,,Uvidíš."
,,Prečo mi to nechceš proste povedať?"
,,Pretože viem, že neznášaš, keď nevieš, na čom si," zaškeril sa. Nespokojne som si zahundrala popod nos a zaborila som sa hlbšie do sedačky. Rádio vysielalo do auta akúsi pesničku. Ja som s opretou hlavou hľadela von oknom a sledovala, ako domy na krajnici cesty pomaly rednú a čoraz viac sa namiesto nich ukazujú stromy. Nikdy som na tejto ceste nebola. Vlastne, od presťahovania sa som nebola takmer nikde, ak nerátam April, môj dom, Gabrielov dom a cestu do školy. Aha, ešte tú Melaninu párty.
,,Prečo...?" Začala som chrapľavým hlasom, no odkašľala som si. ,,Prečo si dnes ráno... Do mňa vrazil?" Bola to otázka, ktorá mi neprestajne vírila hlavou. Všimla som si, ako sa narovnal a tuhšie stisol volant, až mu mierne obeleli končeky prstov.
,,Ako si môžeš byť taká istá? Čo keď si ty narazila do mňa?" Pousmial sa.
,,T-to určite nie." Zahryzla som si do pery. Až v tom momente ma naplno premohli rozpaky pri spomienke na predošlý večer. Zdalo sa však, že s Gabrielom to ani nepohlo. Alebo to nedával najavo.
,,Vôbec si si ma nevšimla, Kučierka. Nedostal som od teba ani jeden jediný pohľad."
Alebo žeby pohlo??
Pri jeho slovách mi akási neviditeľná sila stisla srdce a mne začala krv v tele prúdiť rýchlejšie.
,,Na čo?" Spýtala som sa hlúpo.
,,Napríklad na dobré ráno." Na sekundu sa ku mne otočil a nevinne sa zaškeril. Keby som ho nepoznala, v tej chvíli by som si myslela, že je to fakt neviniatko. Lenže Gabriel mal tú tendenciu prehovoriť a tým si skaziť túto vybudovanú ,,reputáciu."
S pokrútením hlavy som sa radšej venovala výhľadu cez okno.
Dostávali sme sa úplne do lesa, až Gabriel odbočil na úzku lesnú cestu zasypanú snehom. Auto nechal viac na kraji a vypol motor.
,,Vystupovať," zavelil a už aj otvoril dvere na aute. Ihneď, ako som to po ňom zopakovala, ovial ma chlad, ktorý mi aj napriek Gabrielovej vetrovke prešiel až do špiku kostí. Striasla som sa od zimy.
,,Naozaj nechceš tú bundu späť?" Nasmerovala som sa k nemu s jasnou otázkou. ,,Je chladno."
Úsmev sa mu opäť zjavil na tvári. ,,Veď ty ma zahreješ."
,,Pfff. Snívaj ďalej," odvrkla som mu. Bez slova sa otočil a namieril si to rovno do toho lesa. Chvíľku som za ním ostala stáť, no keď sa nezastavoval, pridala som do kroku, aby som ho dobehla. Lesa som sa nikdy nebála, iba v zime. Vyžaroval takú tajomnú auru, praskanie vetvičiek znelo viac strašidelne ako v lete. Preto som sa držala tesne za Gabrielom, takmer som mu stúpala na päty. Keby sa mi to nezdalo trápne, chytila by som ho za ruku a držala by som sa ho ako kliešť. Lenže to neprichádzalo do úvahy. Preto som za ním len tak kráčala nenápadne sa obzerajúc.
Každou sekundou sme vchádzali do tajomstva poprepletaných koreňov a ihličia na konároch stromov viac a viac. Nad nami sa zotmelo.
,,E-ešte dlho?" spýtala som sa akýmsi piskľavým hlasom. Nechcela som dať najavo, že mám nemalé obavy, no prezradila som sa.
,,Sme tu." Z Gabrielovho hlasu som cítila náznak úsmevu, keď sa pred nami zjavil osvetlený priestor, stromy zredli a široko ďaleko nebolo nič. Len sneh. Nechápavo som zvraštila obočie. Priviedol ma sem, aby som uvidela sneh na nejakej čistine? Možno budem mať kvôli nemu neospravedlnenú hodinu... Pri tej predstave ma striaslo.
Až keď sme podišli bližšie, zistila som, že to nie je nijaká čistina, ale jazero. Zamrznuté jazero. Veľké zamrznuté jazero. ,,Páni... Je naozaj... Obrovské," hlesla som len užasnuto. Chvíľku sme vedľa seba stáli a kochali sa výhľadom. Vtom sa však Gabriel pohol a chystal sa zoskočiť z väčšej skaly presne na ľad. Preľakla som sa.
,,To nemyslíš vážne! Gabriel! Čo, ak sa to pod tebou prelomí?!"
,,Tak ma budeš musieť vytiahnuť," zaškeril sa. ,,A potom zahriať, ale to sme už predtým spomínali."
,,Nebudem ťa musieť zahriať, pretože nikam neskočíš!" Zamračene som si založila ruky na hrudi. Je on normálny?!
V momente som však videla už len to, ako sa odrazil od skaly priamo na ľad.

Prepáčte, že dlhšie nebola časť, ale teraz je to hnusné obdobie polročiek a všetkého 😓
No, Gabriel uniesol Ameliu zo školy, zdá sa 😂 Ktovie, či z toho budú mať problém 😂 A navyše, či sa pod Gabrielom náhodou neprelomí ľad... 😶

nez_116