Šesťkrát hádaj

V koncoch

Mala som pravdu. Po skončení hodiny som si pretrela oči. Odovzdala som takmer čistý papier. Ďalšia zlá známka, ocko mi bude zháňať doučovateľa a ja sa môžem aj rozkrájať, nikdy tú úlohu nevypočítam.
,,Fakt dík, Amelia. Úplne si mi dosrala priemer," pristavila sa pri mne Lily, nízka blondínka s vlasmi po lopatky.
,,Ale ja..." Nič som nestihla povedať na svoju obhajobu, zmizla skôr než som vôbec stihla otvoriť ústa.
,,Dikičko, myslím, že toto už na lepšie nevytiahnem. Zapamätám si to," kývol mi od dverí Jack.
A takto to pokračovalo až dokým všetci neodišli. Zostala som v triede sama. Dnešok bol naozaj odporný. Teda, až na to ráno. Pár minút som ešte zostala sedieť v lavici, slzy sa mi začali tisnúť do očí. Kvôli tej sprostej krave ma začala nenávidieť celá trieda. Oooch.
Pomaly som sa zdvihla zo stoličky, schmatla batoh a vydala sa cestou k skrinkám. Aspoňže toto bola posledná hodina.
Vonku nastala hotová spúšť. Z oblohy sa sypal sneh, zdvihol sa vietor a zdalo sa, že ešte aj počasie ma za tú krátku chvíľu znenávidelo. Za normálnych okolností by som domov dorazila za 10 minút, no zdalo sa, že aktuálne podmienky vonku prekvapili aj cestárov, takže som nemala problém prebrodiť sa iba ja po chodníku, ale aj autá na cestách.
Doma som si vyzula premočené topánky, obmotala okolo vlasov uterák, aby som nezamokrila všetko okolo a potichu vyšla po schodoch do mojej izby. Nikto doma nebol, no aj tak som sa zakrádala. Cítila som sa previnilo za tú matematiku. Dokonca ma prešla chuť aj na moju každodennú dávku kofeínu. S povzdychom som sa zvalila na posteľ, pričom som nohou zavadila o ramienko tašky. Pomaly som ju stále ležiac rozopla a vybrala z nej zadanie úlohy na dnes.
Čo to, doriti je? To sa prosto vyrátať nedá! Oči mi behali po papieri, sústredene čítali každé jedno slovo, no nerozumela som tomu.
Frustrovane som si zaborila hlavu do vankúša a z celej sily zakričala. Prečo som nemohla zrovna ja zdediť sprostú pamäť na vzorce a výpočty!? Nie, ty zdedíš len jedno oko hnedé a druhé zelené, Amelia! A prestaň sa ľutovať!
Naštvane som otvorila zošit z matematiky a snažila sa nájsť niečo, čo by mi pomohlo v riešení. Len sa mi to zdá, alebo sme takýto typ príkladu nikdy v živote neriešili? A čo je toto? Čínske znaky? Pfff, aj tie by sa ľahšie čítali.
Položila som si hlavu na tie čmáranice a nešťastne si už asi po stýkrát vzdychla. Život nie je fér. Nie, naozaj nie je fér. Načiahla som sa po mobil položený na nočnom stolíku a snažila sa vygoogliť niečo k veci. Niečo, čo by ma posunulo aspoň o kúsok ďalej a tá stará ropucha by pochopila, že som sa aspoň snažila. Veď aj snaha sa cení, no nie? Nemôže ma nechať opakovať ročník. Prosto nemôže!
Asi hodinu a pol som sa snažila nejako prísť na korienok celej tej nezmyselnosti. Prelistovala som zošity z minulých ročníkov, z tohto ročníka, dokonca som mala pocit, že som preštudovala celý Google, no spravila som len prvý krok. Zapísala si to skrátene do zošita. Na viac som sa nezmohla.
Za oknami sa začalo pomaly stmievať, keď som beznádejne všetko zavrela a zbehla dolu po schodoch dať si niečo pod zub. Otvorila som chladničku, aby som do detailov preskúmala jej obsah, keď vtom akoby do mňa udrel blesk. Podskočila som, udrela som sa dlaňou po čele a zhíkla na celý dom. ,,Gabriel!" Dobre, že doma neboli rodičia.
Na jedlo som si už ani nespomenula, rovno som opäť vybehla po schodoch hore do izby, kde som si nechala mobil. Akonáhle som ho však schytila do ruky, zamrzla som. Mám mu napísať? Len tak? Čo mu mám vlastne napísať? Ahoj, Gabriel, vlastne, napadlo mi, či by sme sa nevykašľali na celú tú stávku a nevyrátal by si mi úlohu z matiky? Ak nie, asi prepadnem.
Ach, doriti.
Prechádzala som sa po dome ešte ďalších tridsať minút žmoliac mobil v rukách, kým som sa rozhodla.

Hmm, no, Amelia naozaj uvažuje o porušení stávky, aby si zachránila známku z matiky 😁
A ako sa rozhodla... 😁 To je ešte v neznámych vodách 😇

nez_116