Šesťkrát hádaj

Všade samé tajnosti

,,Vypadni od nej, Gelbero!" Zdrapila ma za ruku a nechty zaryla do kože, až som potichu sykla.
,,Zabudla si mi povedať, že máš osobného strážcu, Kučierka." Gabriela Aprilina reakcia vôbec nerozhodila. Naďalej sa opieral o skrinku akoby sme pokračovali v konverzácii predtým.
Zato April vyzerala akoby ho chcela na mieste zaškrtiť. Pery stískala v rovnú líniu, oči ohraničené čiernou ceruzkou zúžene prebodávali Gabriela a v tej chvíli som si bola istá, že keby ten pohľad mohol zabíjať, Gabriel by bol už dávno mŕtvy. U mojej kamarátky som takú veľkú nenávisť ešte nikdy nevidela.
,,April, ja..."
,,Teraz buď ticho, Amelia!" zasyčala. ,,A ty zmizni!"
,,O to sa neboj. V tvojej prítomnosti by som aj tak nevydržal dlhšie ako dve minúty." Ako mohol byť tak pokojný?
April venoval pohŕdavý pohľad, potom sa však pozrel na mňa a na tvári mu zaihral úsmev, ktorý som uňho v živote nevidela. ,,Tak po škole teda u mňa, hej?" žmurkol a za Aprilinho rozčúleného funenia odpochodoval preč.
Č-čo? Na ničom sme sa nedohodli! Spravil to naschvál, aby rozčúlil už aj tak dosť rozčúlenú April. Lenže... Celé som to schytala zasa ja! Somár. On si zdúchol akoby nič a mne narobil zbytočne viac problémov. Aj tak ma zaujímalo, čo také jej urobil, keď ho April tak nenávidí. A ako to myslel s tým, že s Victoriou to nie je tak, ako to vyzerá?
,,Si normálna?! Čo to robíš?! Nevravela som ti?! Nevarovala som ťa pred ním dostatočne?!"
,,April, no tak, nerobili sme nič zlé..."
,,On je sám osebe zlo, Amelia, čo to nechápeš?!"
,,Nič s ním nemám! Len sa upokoj, prosím ťa," zabuchla som si skrinku.
,,Naozaj? Vyzeralo to úplne inak. Prečo ma nepočúvaš?!"
,,Bože, April, čo také ti urobil, že ho tak nenávidíš?!" Zvierajúc knihy som sa na ňu zamračila. Na malú chvíľku odo mňa odvrátila pohľad, potom sa mi však pozrela priamo do očí.
,,Nerieš to, dobre? Nerozumela by si tomu."
,,To nemôžeš vedieť, pokým mi to nepovieš. Je to kvôli tomu, čo hovoria ostatní? V tom prípade..."
,,Nie, nie sú to iba reči ostatných, ak ti ide o to." Trpko sa usmiala. ,,Zažila som niečo na vlastnej koži. Nič príjemné." Pomalým krokom prešla okolo mňa. ,,Dúfam, že s ním nikam neplánuješ ísť."
Otvorila som ústa, že jej poviem presne to, čo som mala na jazyku. Rázne odmietnutie a sľúbenie že ma s ním už neuvidí. Moje bojazlivé ja sa však rozhodlo vzdorovať. ,,A... A keby aj? Čo sa udeje?"
,,Naozaj nič dobré. Radím ti dobre, Amelia. Na svete existuje obrovské množstvo iných chalanov. Lepších." Potiahla ma za ruku, aby som vykročila za ňou.
,,Prečo mi to jednoducho nepovieš? Aj tak sa to dozviem," dobiedzala som do nej.
,,Hej?? A od koho? Od neho? Tak to sa má čím pochváliť," vyštekla a zrýchlila krok, kým ja som zostala bezradne stáť na chodbe. Čo má toto znamenať? Tí dvaja sú ako supi. A ja medzi nimi.
Prečo mi jednoducho April nemohla nič povedať? A Gabriel? Akoby... Akoby ich bavilo rozprávať v hádankách. To bola jediná vec, ktorú mali spoločnú. Aspoň sa tak zdalo.

Keď zvonček oznámil koniec poslednej vyučovacej hodiny, nevedela som, či sa mám tešiť z dočasnej slobody alebo strachovať z toho, čo má prísť. April ma celý deň ignorovala, dokonca si na obede takmer odsadla na druhý koniec stola, avšak v poslednej chvíli si tam sadol niekto iný. Áno, čo sa týkalo vecí, ktoré sa jej nepáčili, vedela byť riadne tvrdohlavá a trucovitá. Vždy si to však priznala a pokiaľ to bolo potrebné, ospravedlnila sa.
Na ceste zo školy sa však ukázalo, že to nebol tento prípad.
,,April! April, môžeš s týmto všetkým prestať?!" Kráčala som za ňou najrýchlejšie ako sa dalo. Ona to, zdá sa, nebrala v úvahu. ,,Nič sme spolu nemali, ani neplánujeme!"
,,Zatiaľ, všakže?!" prudko zastala, až som do nej takmer vrazila.
,,Prečo si taká?! Žiarliš snáď?!" vybuchla som. Už ma nebavila jej hra na urazenú a chladnú celý deň. Pretože ona taká nebola.
,,Naňho?! Ani náhodou! Len čakám."
,,Na čo?"
,,Na tvoje uvedomenie sa. A vlastne... Vieš čo? Rob si čo chceš. Kľudne sa s ním aj naďalej zahadzuj. Potom si však znášaj následky sama." Namosúrene sa otočila a nechala ma opäť samu stáť, tentoraz však nie na chodbe, ale na ulici. Celý svet sa zbláznil. Všetci majú medzi sebou tajnosti a nikto nie je taký ochotný, aby ich prezradil. Človek si pravdu musí hľadať sám. Akoby nestačilo, že samotný život je jedno veľké tajomstvo plné prekvapení a zázrakov. Ach, bože.

Prepáčte, že dlhšie nebola časť, nestíhala som 😐 Ale tak, táto sa snáď páčila 😊 No, Gabriel s April niečo taja... 😶 Hmm 😀
Poteší ma akákoľvek odozva😊💙💜

nez_116