Šesťkrát hádaj

Hej, Kučierka!

Prekročila som prah školského bufetu. Adrenalín a hnev zo mňa začal pomaly opadávať, zvlášť, keď som si celá natešená odhryzla z kuracej bagety. Mojej najobľúbenejšej. Žalúdok sa tiež pomaly upokojoval, už neškvŕkal tak veľmi ako pred chvíľou. A keď som zistila, že vzduch na chodbe je čistý a vysoký hnedovlasý uškŕňajúci sa štvrták nikde v dohľade, ešte len vtedy sa moje telo uvoľnilo.
Možno by mohol byť normálny, keby sa narodil ako normálny. Lenže práve on mal tú smolu, že sa taký nenarodil. Chudák, nechcela by som trpieť ako on celý život. A do toho ešte otravovať nevinných ľudí. A predbiehať ich v rade na bagety. Aaaargh.
Pomaly som dokráčala až k mojej lavici a sadla si k April.
,,Bageta a sušienky." Otrčila som pred ňu jedlo v dvoch balíčkoch.
,,Ooo, moja záchrana! Dík. Mám pocit, že zomriem od hladu." S chuťou sa zahryzla do ,,obeda."
,,V pohode. Máš už tú matiku?" Otvorila som zošit na učive, ktoré sa práve preberalo.
Áno, ja a matika. Náš vzťah sa dal definovať ako úhlavné nepriateľstvo, niečo ako nenávisť so znechutením, znechutenie s nenávisťou. Stretávali sme sa veľmi často, no o to viac som sa utvrdzovala v tom, že nikdy nebudeme ani len dobrí známi. Mojou hlavnou úlohou bolo prejsť do ďalšieho ročníka bez ohľadu na známky. Prejsť a už sa s podobnými somarinami nikdy v živote nestretnúť. Možno so základnými výpočtami v obchode. Alebo by sa dali napríklad aj také logaritmy využiť tam?
V každom prípade, najhoršie z toho všetkého bolo, že nás ju učila moja najnovšia nepriateľka. Fyzikárka, vedomosťami zameraná aj na matiku. Ukázalo sa, že naozaj nemá v láske študentov, ktorí sa v novej škole stratia a prídu neskoro na hodinu. A to, že sa stratia kvôli inému študentovi, pretože nie je ochotný odstúpiť od dverí ju už vonkoncom nezaujímalo.
,,Na, odpíš si to. Ale švihaj, je toho veľa... Ona chodí hneď na zvonenie." Nakukla som do tých všetkých výpočtov, až sa mi zatočila hlava. Domáca úloha zaberala skoro celú stranu zošita. A to mala April drobné písmo.
,,Čo to, doriti...?" Zažmurkala som v snahe aspoň trošku sa prebrať.
,,Ani nehovor. Máš na to už len... štyri minúty." Pohodlne si podoprela hlavu rukou.
,,To mi nejako nepomáhaš."
V skutočnosti mi pomáhala viac než dosť.
Matika, na moje nešťastie nepatrila medzi predmety, ktoré sme mali s April spoločné. Ona ju aspoň mala poslednú hodinu, kdežto mne začínala... O chabé dve minúty. A z úlohy som mala napísané asi iba zadanie. Úžasné.
,,Jeden čierny bod ma predsa nezabije," naštvane som opäť zaklapla zošit.
,,On nie... Ale ona hej..." So súcitným úsmevom ma potľapkala po pleci a pohľadom zavadila o dvere triedy, kde si už netrpezlivo podupkávala nohou moja mučiteľka a nepriateľka v jednom, čakajúc na odzvonenie.
,,Dobre, ja radšej padám preč. Ešte by ma zasiahol jej neviditeľný vraždiaci šíp v 170° uhle, inak zvaný aj gama."
V tej chvíli preťal náš rozhovor zvonček, ohlasujúci niečo veľmi mučivé, hrôzostrašné a nepríjemné.

Nasrdene som zabuchla dvere skrinky. Sama som nechcela, aby to tresklo tak veľmi, ale jednoducho... Držalo ma to už od piatej hodiny, kedy mi tá sprostaňa nedala jeden, ale rovno dva čierne body za pokus o odpísanie si domácej úlohy. Pretože ma celý čas pozorovala. Skoro ma porazilo. Stačí mi schytať ešte jeden a mám pekne dokazený priemer. Kvôli obyčajnej blbke.
A kvôli ďalšiemu obyčajnému blbovi som pravdepodobne schytala čierny bod aj na fyzike. Pretože to jej ,,nabudúce" neznačí nič dobré.
Prudko som otvorila vchodové dvere. Vzápätí ma ovanul svieži vietor, ktorý čoraz viac silnel a preukazoval to na ohýbajúcich sa konároch stromov lemujúcich areál školy.
April utekala domov, takže mi nezostávalo nič iné, len prejsť kus cesty sama. Absolútne sa mi nechcelo. Necítila som sa najlepšie, od rána ma bolela hlava a všetky incidenty daného dňa tomu vôbec nepomáhali.
Prešla som školskou bránou úplne bez problémov. Nikto nikde nebol. Žeby už aj cigarety prestali ľuďom chutiť? Pfff, to sotva. Podľa všetkého mala väčšina niekam naponáhlo. Mne to však len vyhovovalo, aspoň som konečne nemala stiahnuté hrdlo a roztrasené končatiny, keď som prechádzala okolo daného miesta, kde sa zvyčajne zdržiavali.
Zhlboka som sa nadýchla a užívala si ten pocit neprepaľujúcich pohľadov akoby som bola neviditeľná. Občas som si to tak priala. Vyjsť si niekam len tak, s pehami, strapatými vlasmi a jedným okom zeleným a druhým hnedým. Bez toho, aby sa na mňa všetci pozerali. Cítiť sa slobodne a voľne na verejnosti. Nespútaná pravidlami skazenej spoločnosti. Lietať, hoc aj bez krídel. Len tak, v mojom vnútri.
Bola som od školského parkoviska vzdialená asi dva metre, keď ma z premýšľania vytrhlo zvolanie.
,,Hej, Kučierka!"

Síce neskôr, ale predsa 😊 Užite si ďalšiu časť, budem taktiež rada za akúkoľvek odozvu ❤

nez_116