Šesťkrát hádaj

Od zajtra je rad na tebe

Doriti! Čo teraz?! Ako im vysvetlím, že ten chalan s ktorým práve stojím v obývačke nie je nijaký votrelec, čo mi chce zlomiť srdce? A nechce ma znásilniť, teda dúfam.
,,... myslela som, že sa to nikdy nepodarí, no nakoniec mi tá pani povedala, že... O... Oh..." Mama zostala zarazene stáť, len čo vošla do obývačky a uvidela ako tam len tak stojím s pre ňu neznámym chalanom a prestupujem z nohy na nohu. Videla, že som nervózna. Vždy to vedela spoznať, nech sa dialo čokoľvek.
,,Dobrý deň," pozdravil Gabriel akoby sa nechumelilo. ,,Respektíve večer."
,,Eeem... Toto je... Ehm... Hmm..."
,,Doučujem vašu dcéru matematiku."
Mama s ockom preskakovali pohľadom raz na mňa a raz na Gabriela.
,,Prečo si nám nič nepovedala, Amelia?" Opýtala sa mama.
,,No... Ja... Ja som nevedela, že... Teda, vedela som, ale... Prosto..." Ach, dá sa vôbec takto zakoktať?
,,Dohodli sme sa na tom len dnes... Viete, vidím aká je Kuč..., teda, Amelia bezradná, tak jej pomáham s úlohami," usmial sa. Čo bol toto za druh úsmevu??? Prisahám, že som uňho ešte taký nevidela.
,,Aha... Za koľko na hodinu?" Siahla do kabelky a vybrala z nej peňaženku.
,,Ou, mami, to nie je potrebné, Gabriel je môj veľmi dobrý kamarát a... už je na odchode," postrčila som ho do chrbta, aby sa konečne pohol z miesta.
,,Ale no tak, Amelia, nemôžeš..."
,,Idem ho odprevadiť! O chvíľu som doma, majte sa!" Uf. Rýchlo som na seba hodila prvú mikinu, ktorá mi prišla pod ruku, obula som si tenisky a otvorila vchodové dvere. Spoločne sme s Gabrielom vyšli do tej zimy, ja až príliš naľahko oblečená. V tej eufórii mi nenapadlo, že vonku je -5 stupňov a že jeseň už dávno skončila. Aspoň podľa počasia. Oficiálne stále bola.
,,Takže veľmi dobrý kamarát, hej?" S úškrnom ma štuchol lakťom do rebier, kým sme kráčali k bráne, ja drkotajúc zubami. ,,To som stihol tak rýchlo postúpiť na tak vysokú pozíciu?"
,,A-a čo s-som im mala pod-dľa teb-a p-povedať?" spýtala som sa.
,,Hm... Čo ja viem, že som tvoj kamarát na sex? Tú scénu, čo by nastala potom by som si pozrel," zasmial sa. Mala som v úmysle zahriaknuť ho ako vždy, no tá predstava vylúdila úsmev na tvári aj mne.
,,Hej, pot-tom by si mu-usel čeliť ocko-vej pästi. Vlastne... dvom."
Gabriel presunul pohľad z nášho domu na mňa. Chvíľku sme tak stáli, mlčky, ja som prestupovala z nohy na nohu, aby som sa aspoň trochu zahriala. Mráz mi prenikal do špiku kostí, necítila som si končeky prstov a bola som si istá, že keby som sa v tej chvíli pozrela do zrkadla, mala by som modré pery. Najviac ma však desilo to, že sa mi dovnútra ísť nechcelo. Aj napriek tomu, že mi hrozilo vážne podchladenie, cítila som sa nanajvýš dobre. Gabriel akoby mi čítal myšlienky.
,,Mala by si ísť dovnútra, Kučierka."
,,Č-čo s touu st-távkou?" Vec, ktorá ma zaujímala už odkedy som ho uvidela stáť vo dverách. Porušili sme ju. Zdalo sa, akoby to bola obyčajná vec, ktorú riešia malé deti, no keď sa človek o niečo staví s Gabrielom Gelberom, nikdy to nemožno brať na ľahkú váhu. O tom som bola presvedčená odkedy som ho mala možnosť spoznať o niečo viac. Okrem toho, hodilo sa mi zaviesť reč na celkom inú tému.
,,Ja som urobil, čo si chcela ty. Od zajtra je rad na tebe." Striaslo ma. Tentokrát to však nebolo od mrazu a snehových vločiek, ktoré mi udierali do tváre. ,Mám ukázať svetu moje pehy? Stále, každý jeden deň?' zaúpela som v mysli.
,,Presne tak, Kučierka." Zaškeril sa. Hm, takže som nezaúpela len v mysli. Och, bože, Amelia!
Do tváre sa mi nahrnula červeň a keby nebola vonku taká tma, určite by si to všimol.
Keby som dnes nemala takú smolu na všetko, čo som robila, nemusela som hneď tak zhurta čeliť prehre. No mohlo to dopadnúť aj horšie. Napríklad len Gabrielovou výhrou. V tom prípade by som ja nemala z toho nič.
,,F-fajn," súhlasila som neochotne. Jednoducho som sa necítila vo svojej koži pokiaľ mi bolo vidieť moje nedokonalosti. Vtedy som mala pocit, že sa na mňa každý díva kritickým pohľadom a v mysli si ma hodnotí. Vo väčšine prípadov to pravda nebola, no aj tak som sa toho pocitu nezbavila kamkoľvek som kráčala.
,,Takže sme dohodnutí. Od zajtra, nezabudni. A choď už dovnútra, lebo prechladneš a to ,od zajtra' si presunieš na týždeň neskôr."
Prikývla som a otočila sa na päte rozhodnutá pobehnúť k vchodovým dverám, aby som čo najskôr mohla byť v tom povestnom teplúčku domova. Len čo som však urobila prvý krok od brány, napadlo mi niečo.
,,G-gab-briel!" Zvolala som, aj keď sa nenachádzal tak ďaleko odomňa. Otočil sa. ,,Prepáč za to... To v obý-ývačke..."
Len mávol rukou. ,,Musím uznať, že to bol najdlhší monológ, aký som od teba počul." Malý úsmev mi prenikol na pery tak rýchlo, že som si to ani nestihla uvedomiť. Ešte chvíľku som sledovala jeho chrbát pomaly miznúci v diaľke medzi snehovými vločkami a rozmýšľala, či vlastne ten zápal pľúc náhodou nebude pre mňa vykúpením.

Tak som tu s novou časťou! 😊 Týždeň som našťastie prežila bez nejakej ujmy 😁
Tak, Ameliiny rodičia zareagovali celkom dobre, čo myslíte? 😀

nez_116