Šesťkrát hádaj

Čo keď nie?

Moje obviňovanie nemalo konca-kraja. V škole som trávila prestávky, vyučovanie i obedy úplne sama. April so mnou obmedzila kontakty na minimum, vlastne sa mi vyhýbala čo najviac to šlo. Cítila som sa viac osamelo ako inokedy. Victoria na mňa spoločne s jej partiou vysielala nenávistné pohľady a s Gabrielom sme si od toho incidentu do oka nepadli. Bolelo ma to. Keď som sa na obede pozrela jeho smerom a videla som ho, ako sedí medzi kamarátmi. Keď som videla, ako ma prehliada. Akoby som nikdy neexistovala. Bola som tam úplne zbytočná. Všade. Takmer ma prepadli depresívne myšlienky. Vlastne... Oni ma tak akosi aj naozaj prepadli. 
,,Mortonová, je v tom okne niečo zaujímavejšie, než môj výklad?" Z uvažovania ma vytrhla matikárka. Všetko je zaujímavejšie, než vy, najradšej by som odvrkla, no nemala som na to odvahu. Bola som proste zbabelá. 
Na lavicu mi dopadla písomka, ktorú sme písali pred pár dňami. Bola ohlásená, to hej. 
,,Ďalšie efko..." zamrmlala som si. ,,Došľaka." 
,,Hovorili ste niečo?" Zazrela na mňa spod okuliarov. 
,,N-nie." 
,,Ešte pár takých nepodarkov, aké ste napísali za posledné razy a nebudem vám môcť zaokrúhliť nič iné než... Dovtípte sa," narovnala sa a mne ďalej nevenovala pozornosť. Chvalabohu. Inak by som to už naozaj nezvládla. 
Zdalo sa mi, že všetko hralo proti mne. Akoby sa celý svet proti mne spriahol. 

Domov som prišla o niečo skôr ako inokedy. No na moje veľké prekvapenie, nebola som tam sama ako zvyčajne. ,,Si doma?" zarazila som sa v kuchyni pri pohľade na mamu pijúcu kávu opretá o kuchynskú linku. 
,,Nie si rada? Konečne, po toľkých týždňoch, som doma o niečo skôr," usmiala sa na mňa. 
Zaspätkovala som. ,,Hej... Je to fajn," opätovala som jej úsmev, no veľmi nevydarene. 
,,Stalo sa niečo?" Spozornela. ,,Už niekoľko dní si taká..." 
,,Oh, nie... Všetko je fajn." Toto všetko akoby zrazu na mňa doľahlo. Cítila som, ako horím v tvári, no zároveň aj to, ako sa mi do očí opäť nahrnuli slzy. Videla to. Určite to videla, pretože len čo som zatvorila dvere na svojej izbe a zaborila som si hlavu do vankúša, bola pri mne a hladila ma po chrbte a po vlasoch. 
,,Zlatko... To nič. Prejde to a zasa bude dobre..." 
,,Nebude... Všet-tko som dokašľala, mami..." Zadúšala som sa vzlykmi.
,,Pšššt. No tak, zlatíčko. Čo sa stalo?"   
,,Všetci ma neznášajú. A... ešte k tomu som dostala efko z tej blbej písomky z matiky." Keď už von, tak so všetkým.
,,Prečo by ťa všetci mali neznášať? Ja ťa mám rada. Veľmi. A matiku si predsa opravíš." Hovorila na mňa tým najnežnejším hlasom, aký som u nej kedy počula. ,,Stalo sa niečo s Gabrielom? S April?"
,,Aj, aj. A... S Gabrielovou frajerkou... Bývalou." Mama na chvíľu ustrnula v pohybe. Asi vytušila, čo sa stalo.
,,Bývalou?"
Pokývala som hlavou. ,,Rozišiel sa s ňou pred pár dňami. Kvôli mne. Lenže ona ma neznáša, chápeš? A April takisto. S Gabrielom sme sa pohádali..."
Mama si vzdychla. ,,Prečo ťa April neznáša?"
,,Ja sama neviem. Vlastne viem. Všetko je to nanič." Smrkla som.
,,Je mi to ľúto." Mama si ma privinula k sebe.
V tej chvíli som nemohla byť viac vďačná za oboch mojich rodičov. I keď ocko pri mne nebol.
,,Vyrieši sa to," zašepkala mi do ucha a pobozkala ma na čelo. ,,Všetko sa vyrieši a zasa bude dobre. Hádky prehrmia, vysvetlíte si to."
Lenže... Čo keď nie?

Toto je asi najkratšia kapitola v celom príbehu, ale hlavne, že nejaká je 😃
Myslím, že s Ameliou a taktiež s Gabrielom je to ťažké... Do toho všetkého April... No, Amelia sa ešte má na čo tešiť 😃
Ďakujem Vám za komentáre a hviezdičky ❤️❤️ Ani netušíte, ako ma posúvate ďalej ❤️❤️

nez_116