Šesťkrát hádaj

Osteň bolesti

,,Odkiaľ si zohnala také šošovky?" spýtala sa ma Monica, moja spolužiačka. Práve som poslednýkrát v ten deň nahliadla do mojej skrinky a chystala sa odísť do kaviarne za April. Och, aké som len mala obavy! No zároveň ma zhrýzala zvedavosť.
,,N-no..." Nervózne som si zahryzla do pery. S pravdou von, Amelia! ,,To... Sú moje... Teda... Nie sú to... Šošovky," habkala som.
,,Čo, to fakt??" Vypúlila modré oči. ,,Chcela by som byť na tvojom mieste."
,,Prosím?" Začudovane som sa na ňu zamračila. Na mojom mieste? Mať pehy, každé oko iné... To teda výhra nie je.
,,No vážne. Si taká... jedinečná, chápeš. Každého ihneď zaujmeš. A navyše... Ešte si ťa všíma aj Gabriel," ťažko si povzdychla. Závidím ti." Stisla pery k sebe.
,,N-no... V podstate nemáš čo..."  Uprostred vety som sa zasekla. Práve sa k nám približoval vyššie spomínaný aj s jedným jeho kamarátom. Koľkokrát ho dnes ešte stretnem? Koľkokrát ešte budem musieť vydržať jeho prítomnosť? V ten deň som to už nezvládala.
,,Naser si, Jacob," započula som za sebou Gabrielov vôbec nie veselý hlas. Celý čas chodil zachmúrený. Dala by som čokoľvek za to, zazrieť ešte raz jeho úsmev, hoc aj provokačný. Namiesto neho sa mi však vo výhľade naskytli len jeho chmúry na tvári. Dohnojili sme to. Obaja.
,,Si fakt kokot, Gabriel. Zastavuje sa mi z teba rozum." Nevedela som, čo robia, pretože som sa radšej ani neobzerala. Cítila som na sebe však ten prenikavý pohľad.
,,Teraz mi chceš naozaj nahovoriť, že si niekedy nejaký mal?"
,,Si ma strašne moc urazil."
,,To som ani nemal v pláne, Jacob." Vedela som si predstaviť ako nadvihol obočie. ,,Bohača, môžeš si hľadieť svojho? Ja sa ti tiež nestarám do tvojich vecí!"
,,Nie?? A čo tá blondínka, ktorú si mi minule prebral? To bola tiež moja vec a ty si to nerešpektoval!"
Tak toto som naozaj počuť nemusela.
,,Taľafatky..." zamrmlal Gabriel s povzdychom.
,,Nijaké taľafatky, ale reálne a dôležité veci! Mala tie najkrajšie prsia na svete. A ten zadok, ooh, ako rád..."
,,Počuj, magor, choď sa nad ňou rozplývať niekde inde, okej? Doma si ju môžeš rozložiť v mysli za prítomnosti gélu..."
,,Chuj podrbaný." Zavrčal Jacob, no so smiechom na perách.
To vážne sa chalani zhovárajú prostredníctvom urážok?? Počúvať to tak celý deň, asi mi praskne hlava.
Ale aj tak mi ku Gabrielovi jednoducho nepasovala tá nálada, ktorú mal. Nech sa dialo čokoľvek, žiaril širokým úsmevom. Ukradomky som sa naňho pozrela. Nemal skrinku až tak ďaleko odo mňa, preto som si ho mohla prezrieť od hlavy až po päty. A popritom som sa snažila utíšiť moje srdce, ktoré zúfalo pišťalo za jeho prítomnosťou, až som sa bála, že to Gabriel ozaj začuje.
A možno... Keby počul... Všetko by sa jednoduchšie vyriešilo, či nie?
Neuvedomila som si, že som sa zabudla venovať mojej skrinke a stála som len tak, s rukami pri tele a dívajúc sa naňho.
Som krava.
Proste som len tak stála a dívala sa. Sledovala som jeho pohyby pier pri rozprávaní a pritom som myslela na rozdiely v ich pohybe pri bozkávaní. Sledovala som jeho vlasy tak známo rozstrapatené, jeho ruky, v ten moment skúpe na gestikuláciu. Ale najväčšmi som sa potešila tomu, že som zazrela jeho jamku na líci.
Uvedomila som si však, že Gabriel bol... zničený. Nie, nie fyzicky. Nebol unavený z práce alebo z nevyspatia. Proste... Zožierali ho udalosti uplynulých dní.
Som dvojnásobná krava.
Totiž, úplne som sa stratila v myšlienkach a zabudla som na realitu. Vycítil na sebe môj pohľad (bodaj by nie) a otočil sa na mňa so zamračeným výrazom v tvári.
Mykla som sa akoby do mňa udrel blesk. Následne jeho pohyb zopakoval aj ten... Jacob a vtedy sa mi do tváre nahrnula naozajstná červeň, akú svet ešte nevidel. I keď zostával Gabriel aj naďalej odmeraný, zdalo sa mi, že tvár mu trochu zmäkla.
Ale to sa mi iste iba zdalo.
V očiach stále nemal svoje povestné iskričky. Bez nich bol ako... ako... čo ja viem, Bonnie bez Clyde??
Bože, prečo mi napadlo zrovna toto?
Snažila som sa uhrať to moje trápne zízanie na tých dvoch a skrčila som sa k svojim šnúrkam na zimných topánkach. Monica už našťastie dávno odišla, inak by som si zavarila na slušný trapas ešte aj pred ňou.
Keď som jedným očkom opäť na nich nakukla, boli už obaja natočení ku skrinkám a bez slova si vyberali učebnice.
Bola som nemožná. N-e-m-o-ž-n-á.
Nechcelo sa mi veriť, akí sme si boli cudzí. Nahrnuli sa mi nechcené slzy do očí, preto som rýchlo zaklipkala mihalnicami, zabuchla som skrinku, prehodila si tašku cez plece a snažila sa rýchlo a bez ujmy zmiznúť z dohľadu tých dvoch párov očí. Neušlo mi, ako sa Gabriel na moment zasekol v pohybe, no potom pokrútil hlavou a ďalej sa venoval pokladom v svojej skrinke.
Pichol ma osteň bolesti pri srdci.

Ďalšia kapitolka na svete! 😁
Medzi Gabrielom a Ameliou je to stále zlé... 😔 Uvidíme, čo povie April Amelii.

nez_116