Šesťkrát hádaj

Tak čo?

Ďalší deň bol ako stvorený pre pesimistov a ľudí, ktorí z celej duše nenávideli svet. Od rána mi bolo nešťastie naklonené k nohám. Zobudila som sa na to, ako mi cez žalúzie presvitá do izby jemný lúč slnka, ktorý sa však hneď po mojom zamrvení v posteli skryl späť za oblaky. Pootvorila som jedno oko. Potom druhé. Slnko? Už je tak jasná obloha?
Načiahla som sa po mobil položený na nočnom stolíku. V momente, keď sa rozsvietil displej a mne sa naskytol pohľad na hodiny, zmeravela som. 7:25?! 
,,DORITI!" zvolala som snáď na celý prázdny dom. Rodičia boli dávno v práci, nemal ma kto zobudiť skôr. Vyskočila som z postele tak rýchlo, že by ma netromfol ani najlepší športovec. Tento pocit mi však trval len do momentu, kým sa mi perina nezamotala pomedzi nohy a ja som v celej svojej dĺžke zletela na zem. Existuje v športe disciplína SPÁD PERINOU? Hm, asi nie. Ale bola by som v tom dobrá. Veľmi dobrá.
Vytiahla som zo skrine prvé rifle a mikinu, ktorú mi nadelila a vpadla som do kúpeľne. Vzhľadom na čas som si len zopla vlasy do drdola a umyla si zuby. Ako veľká voda som sa vrútila do chodby, zabúdajúc na desiatu, raňajky, čokoľvek len aby som stihla začiatok vyučovania. Práve som lovila z batoha zväzok kľúčov, aby som si mohla odomknúť vchodové dvere, keď ma upútal môj odraz v zrkadle. Zdesila som sa. ,,Preboha, oči!"
Každý, kto by v tej chvíli sedel v kuchyni alebo v obývačke a počul by ten výkrik a následný beh hore schodmi, myslel by si, že som z ničoho nič oslepla a pobrala sa do školy druhou stranou alebo že mi vypadli z jamiek presne tak ako v rozprávke Coco Miguelovmu pradedkovi, keď zistil, že vo svete mŕtvych sa nachádza živý chlapec.
O nejakých 10 minút som konečne nahodila rýchly šprint po mojej obvyklej trase, ktorý mi však vydržal len po koniec ulice. Aj to som prekonala svoje očakávania.
Práve som chcela zabočiť doľava na hlavnú cestu, keď som započula prichádzajúce auto spoza môjho chrbta. Inštinktívne som sa obzrela za seba stále kladúc nohu pred nohu a snažiac sa lapiť dych. Obyčajné auto čiernej farby. I keď mi bolo povedomé, nepozastavovala som sa nad ničím a ďalej kráčala zrýchleným krokom. 5 minút do vyučovania! To predsa musím stihnúť!
To, čo ma však upútalo bol piskot gúm auta, keď prudko zastavilo pri mne. Vyľakane som sa pozrela na okienko vodiča, čakajúc to najhoršie. Únos? Preboha, idú ma uniesť? Prečo?
O pár sekúnd sa však okienko začalo pomaly sťahovať. Stále som hľadela na to isté miesto, neschopná pohybu so zatajeným dychom. Pľúca mi išli skolabovať, pretože ešte stále sa mi tak celkom neupokojili.
,,Nasadaj," vykukla na mňa Gabrielova hlava. Vlasy... ako vždy. Úškrn... ako vždy.
,,Č-čo?" vyjachtala som horko-ťažko.
,,Odveziem ťa, Kučierka," objasnil mi akoby to bolo potrebné.
Svaly sa mi konečne uvoľnili z napätia, dokázala som sa aspoň pohnúť. ,,Eech... N-nie, ďakujem. Pôjdem pešo."
Nadvihol obočie. ,,Si si istá, že to za 4 minúty stihneš prejsť až do školy? Aj keby si bola najlepšia bežkyňa na svete, o čom nepochybujem," premeral si ma od hlavy po päty so širokým úsmevom pravdepodobne kvôli tomu, že som stále ledva lapala po dychu a na čele sa mi trblietali malé kvapôčky potu, ,,tak sa ti to nepodarí. Ponúkam ti moje ctené služby, Kučierka."
So zúfalým výrazom som sa mu zadívala do očí. Ak nasadnem, ešte mám šancu, že stihnem prísť pár minút po vyučovaní. Ak nie... Stihnem možno tak druhú polovicu prvej hodiny.
,,Tak čo?" Prerušil ticho medzi nami opäť Gabriel. ,,Mám ísť sám alebo mi budeš robiť spoločnosť?" Pobúchal po sedadle spolujazdca.
Rezignovane som si vzdychla. Radšej risknem jazdu s človekom s pofidérnou minulosťou ako meškať na hodinu. ,,Okej, idem s tebou. Ale..." zdvihla som prst na pridanie dôležitosti. ,,Vysadíš ma skôr ako pred školou. Nechcem... Nechcem, aby si niekto opäť vytvoril nejakú domnienku."
Otrávene prevrátil očami. ,,Nikto nás neuvidí, všetci budú už v škole." Bože, znelo to akoby sme mali v úmysle robiť ktovieaké veci. A on to dobre vedel, pretože jamka na ľavom líci sa mu opäť o niečo prehĺbila v širokom úsmeve. 
,,Gabriel! To je jedno, či nás niekto zahliadne alebo nie, prosto nechcem riskovať nič podobné ako minulý týždeň." Prebodla som ho pohľadom. 
,,Fajn, fajn." 
,,Sľúb mi to." 
,,Kučierka, vážne?" pobavene nadvihol obočie. Rozhodne som prikývla. ,,Och, bože. Fajn, sľubujem." 
,,Celou vetou." 
Nahlas sa rozosmial. ,,Je to potrebné? Okej, sľubujem, že ťa vysadím niekde inde ako pred školou. Stačí?" 
Opäť som si už uvoľnenejšie vydýchla, obišla auto a nastúpila na stranu spolujazdca. 

Snáď sa páčila. 💙😊

nez_116