Šesťkrát hádaj

V najväčších nedostatkoch sú najväčšie dokonalosti

Trochu kŕčovite som zvierala ramienko batoha, ktorý som mala položený na kolenách. Gabriela som takmer vôbec nepoznala. Aj napriek tomu som s ním teraz sedela v aute a viezol ma do školy. Pardon... mimo školy.
Len úkosom som naňho občas zazrela, pokiaľ mi to periférne videnie dovoľovalo a všimla si jeho sústredený pohľad na cestu. Zakaždým, keď pohol rukou k rýchlostnej páke, aby preradil rýchlosť, zaryla som nechty do ramienka a mierne sa od neho odtiahla. Opäť bol až príliš blízko a ja som mohla cítiť tú jeho špecifickú vôňu.
,,Nehryziem, Kučierka," v jeden moment na mňa pootočil hlavu s týmito slovami. ,,Ani neznásilňujem ženy v aute uprostred mesta."
Nechápavo som sa naňho zamračila, no on sa naďalej venoval riadeniu.
,,P-prečo...?"
,,Nedobrovoľne to nie je ono." A to vie odkiaľ? Akoby mi čítal myšlienky. ,,Myslím si to. Tváriš sa akoby som sa mal na teba každú chvíľu vrhnúť. Pokoj, nemám nič také v úmysle. Teda, necháp ma zle, ale už teraz meškáme a zabralo by nám to..."
Ak sa to vôbec ešte dalo, očervenela som viac ako inokedy. ,,Gabriel!" zavrčala som šúchajúc si rukou čelo. Naschvál ma provokoval. Poviem vôbec niekedy jeho meno s pokojom v hlase? ,Nie, Amelia, nepovieš. Pri ňom to jednoducho nie je možné.'
,,Veď som nič nespravil!" Opäť sa načiahol k rýchlostnej páke.
S povzdychom som prevrátila očami. Škoda reči. Len sa čo najrýchlejšie niekam doviezť, vystúpiť a už ho uvidieť len zdiaľky. Ak vôbec. Tak.
,,Ako dopadla tá minulotýždňová písomka z bioly?" Prerušil moje myšlienkové pochody Gabriel. Takmer mi zabehlo. On si to pamätá??? Naozaj si to pamätá??? Prehodila som to len tak medzi rečou.
,,Dopadla by oveľa lepšie, keby si ma neprizabil tými dverami," zašomrala som.
,,Ale potom som ťa zachránil," odvetil mi s úsmevom. Príliš širokým na to, aby budil milý dojem.
,,To teda. Len čo som sa dozvedela, čo za činnosti vykonávaš na najvyššom poschodí."
Venoval mi asi trojsekundový pohľad predtým, než sa rozosmial. Prečo má taký pekný smiech?
,,To nie je smiešne! Odteraz tam radšej už ani nevkročím, aby si vedel!"
,,Prečo? Mohla by si..."
,,Nie, nemohla, Gabriel!" Rozhorčene som si prehrabla vlasy. V aute nastalo ticho, ktoré prerušil až po chvíli môj neželaný ,,sprievodca" mestom.
,,Ale no tak, Kučierka, robil som si srandu. Aj teraz, aj vtedy." Konečne som sa naňho pozrela. Po celom tom čase, čo som sedela v aute som sa odvážila zdvihnúť zrak vyššie ako po palubnú dosku. Na pár sekúnd sa stretol môj pohľad s tým jeho, no hneď sme sa opäť pozerali dopredu.
,,Aj tak tam už nevkročím," zamrmlala som si. ,,Pre istotu."
,,Hmm," odvetil mi len.
Opäť som sa ho snažila pozorovať aspoň periférnym videním. Odolávala som nutkaniu zdvihnúť ruku a uhladiť mu tmavohnedé vlasy vyčnievajúce od ostatných na hlave. Vie vôbec, čo to je hrebeň? A na čo sa používa? Predstavila som si Gabriela ako by ho odhodilo na druhú stranu miestnosti v momente, keď by som sa k nemu priblížila s hrebeňom v ruke. Zaujímavá predstava. Natoľko zaujímavá, až mi z úst vyletelo maličké uchechtnutie. Snažila som sa to zakamuflovať kašľaním, no ukázalo sa, že to ani náhodou nepomohlo.
,,Veľmi úbohý pokus, Kučierka," zavrtel nadomnou hlavou. ,,Čo ti je smiešne?" Od krátkej jednoslovnej odpovede ty som upustila takmer ihneď a radšej som len ďalej pozorovala cestu. O pár sekúnd na to mi však na kolene pristála jeho ruka so slabým stisnutím dožadujúc sa odpovede.
,,H-hej! Vstupuješ do mojej osobnej zóny!" ohradila som sa a odtisla mu ruku na volant.
,,Nedávaš mi na výber, Kučierka," zaškeril sa na mňa ako slniečko. Počkať... V jeho prípade skôr slnko na čerstvom hnoji, ktoré uvidí lietajúceho kozmonauta. Nemožné? Presne ako Gabriel.
,,Prestaň ma volať Kučierka!"
,,Lebo čo?"
,,Lebo lebo. "
,,Vidíš? Nemáš absolútne žiadne argumenty, takže si ťa môžem volať ako chcem ja." Už-už som sa chystala niečo vyhŕknuť, keď ma zastavil rukou vo vzduchu a dodal: ,,A ak ma budeš ďalej štvať, môžem ťa vysadiť rovno pred školou."
Očervenela som až za ušami. Mal eso v rukáve a patrične ho aj využíval. ,,Ehm... Fajn." Otočila som sa tvárou k oknu. Konečne! Konečne sme sa približovali ku škole. Vďakabohu, ďalších pár minút v aute by som s ním nezvládla. Trafil by ma šľak. ,,Tu zastav. Prejdem to pešo."
Odstavil auto na kraj cesty. Rýchlym pohybom som otvorila dvere auta a vyšla von. Čerstvý vzduch! Tesne predtým než som stihla zabuchnúť mi v ušiach zarezonoval jeho hlas. ,,S tými pehami ti to pristane oveľa viac, Kučierka."  

Veľmi ma poteší hviezdička, komentár alebo zdieľanie 💙😊

nez_116