Šesťkrát hádaj

Pôjdeš?

Priložila som si mobil k uchu a započúvala sa do vyzváňajúceho tónu. Prvýkrát. Nič. Druhýkrát. Nič. Tretíkrát. Nič. Štvrtýkrát.
,,Čo je?" započula som na druhej strane hovoru Aprilin hlas. Konečne!
,,April! Kam si zmizla? Hľadám ťa už celú večnosť!" zvolala som. Na druhej strane však bolo ticho.
,,Ale no tak, vážne sa ideme rozhádať kvôli takejto banalite?" Prestúpila som z jednej nohy na druhú. Zdalo sa, že v určitých veciach bola tvrdohlavejšia než ja.
,,Bože, nie... Jasné, že nie... Som v kaviarni. Ak chceš, príď." Zložila. Nedalo sa povedať, že by mi ktovieako odľahlo, pretože i keď neznela tak nepriateľsky ako cez prestávku počas vyučovania, stále bolo na jej hlase badať kúsok urazenosti. S povzdychom som zamierila k útulnej kaviarni od ktorej ma delila len jedna ulica.
Autá premávali sem a tam, na semafore svietila červená a ja som mohla bez najmenších pochybností prejsť cez prechod pre chodcov. 
Míňala som ľudí zababušených v ľahkých jesenných vetrovkách a ticho si šomrajúcich nadávky popod nos. Vietor zosilnel, sfúkol mi pár kučier do tváre. Výborné, to zasa bude trvať, kým ich dám do pôvodného stavu...
Chytila som chladnú kľučku drevených dverí a vkĺzla čo najrýchlejšie dovnútra. Ihneď ma ovial závan tepla, do líc sa mi nahrnula horúčava a oči sa zaliali slzami. Typická reakcia.
Nemusela som dlho prechádzať očami po stoloch, Apriline čierne vlasy mi zarezonovali v očiach takmer ihneď. S nesmelým úsmevom som vykročila k stolu, pri ktorom sme sedeli aj v deň, kedy sme sa viac spoznali.
,,A-ahoj," zamrmlala som.
,,Čauko," zdvihla ku mne pohľad a rukami objala šálku s kávou.
Nesmelo som odsunula stoličku a sadla si priamo oproti nej. Zdalo sa mi, že aj April bola celkom nervózna. ,,Nechcem sa hádať. Bolo to odomňa hlúpe, viem. Nemusíš nikam ísť, nič sa..."
,,Pôjdem," vyhŕkla som rýchlosťou blesku predtým, než som si to stihla rozmyslieť. Bola to predsa moja kamarátka.
April najskôr zostala v pomykove, len ma mlčky pozorovala akoby som mala každú chvíľu skríknuť: ,,Prvý apríl!" Aj keď, to by bolo dosť hlúpe.
,,Pôjdeš?" zopakovala.
,,Pôjdem," prikývla som. Snáď najmä preto, aby som sa v tom utvrdila ja sama.
,,Ale..."
,,Čo tam budeš robiť sama? Nudiť sa. Takto... tam aspoň budeš mať mňa."
,,Si si istá?"
Pomrvila som sa. ,,Na 100%."
,,Čo keď..."
,,Nič nespochybňuj, lebo si to rozmyslím," varovne som zdvihla ukazovák.
,,Fajn, fajn... Už som ticho," vyhŕkla rýchlosťou blesku s malým úsmevom. ,,Ďakujem."
,,Za čo?"
,,Že si kvôli mne zmenila názor... A nenecháš ma v štichu."
,,To predsa kamarátky robia, nie?"
,,No, asi sme predsa len kamarátky," zasmiala sa April.
,,Snáď ešte dlho budeme," usmiala som sa a pohodlne sa uvelebila na stoličke čakajúc na čašníčku, kým príde aj s mojou kávou.
Ach, vďakabohu za kofeín, inak by som už dávno nevedela sviežo premýšľať. Keby len to. Vlastne ma celý deň ťažili myšlienky na Gabriela. Stále som mala pred očami Victoriu a jeho otrávený výraz, len čo ju zaregistroval. A ťažili ma ešte aj po našom rozhovore na múriku. Aj keď som si ho príliš neobľúbila, musela som uznať, že mal aj svoje svetlé chvíle. Nie mnoho, ale mal. 
,,April?" obrátila som sa opäť na osobu sediacu oproti mne. 
,,Hm?" 
,,Vieš... ehm... Ten Gabriel a no... Victoria..." vykoktala som v snahe neznieť príliš nervózne. ,,Oni spolu chodia?" 
Podozrievavo sa na mňa zamračila. ,,Očividne. Prečo sa pýtaš?" 
,,Oh, ja len tak... Videla som ich... hádať sa. Dnes. Keď som odchádzala zo školy." Naozaj som nechcela klamať, no nič iné mi nezostávalo. ,,A nezneli ani nevyzerali ako... dokonalý pár." 
,,Každý sa predsa občas poháda... Ale veď sú spolu už veľmi dlho. Ja si myslím..." Vtom na mňa nepekne fľochla. ,,Nezaujímaš sa o neho nejako príliš?" 
,,N-nie, ja..." 
,,Radšej ho vypusti z hlavy. Je to len... Och, neznášam ho. Aj Victoriu. Taký školský párik. Koniec koncov, hodia sa k sebe úplne dokonale," prevrátila očami. 
,,Prečo ho neznášaš?" 
,,Asi si ho ešte nestihla spoznať. Tak si to užívaj, lebo keď ho spoznáš, zistíš, že život je plný strašných osôb bez štipky ľudskosti." 
Mierne to mnou otriaslo. Čo sa stalo? Prečo ho April tak nenávidí? 
,,Ale teraz na príjemnejšiu tému... Už vieš, čo si zajtra oblečieš?" Nadšene podskočila na stoličke. 
,,Niečo veľmi jednoduché a splývajúce s davom, aby si ma nikto nevšimol," povzdychla som si. 
,,Ak si oblečieš niečo veľmi jednoduché, budeš skôr z davu vytŕčať."  
,,Je mi jedno, čo si oblečiem, hlavne, nech už je sobota ráno," odvetila som položartom, aby to neznelo tak veľmi otrávene. 
,,V tom prípade ideš zajtra po škole ku mne, vybrať si niečo vhodné." April doslova žiarila šťastím a ja som nemala inú možnosť, než jej veľkorysú pomoc prijať. A v duchu som sa naozaj modlila, aby sa Melanii niečo dovtedy prihodilo a celá párty sa zrušila. Alebo aspoň presunula.  

Milí moji, časť nebola dlhšie kvôli tomu, že sa mi vyskytli nejaké osobné veci a teraz som bola na pár dní preč, takže som absolútne ale absolútne nestíhala 😶 Ale teda, niečo som napísať stihla, dúfam, že sa vám to páčilo aj keď to je trošku nudnejšia časť 😀 Poteší ma vote, komentár či zdieľanie 😘 Ľúbim vás! 💙

nez_116