Šesťkrát hádaj

,,Ak sa neprevrátim teraz, tak už nikdy," šomrala som si popod nos, kým som kráčala po schodoch na najvyššie poschodie s batohom plným učebníc. Obe ramená mi odumierali a to som ho mala na chrbte len nejaké tri minúty. Aspoň bolo všade ticho, keďže stihlo ubehnúť asi 15 minút z hodiny. 
Takže učebňa L4. Vraj najvyššie poschodie, tretie dvere vpravo. Udychčane som zdolala tisícky a tisícky poondiatych schodov a nazrela do dlhočiznej chodby. Fajn, tretie dvere vpravo. S vypätím posledných síl som trikrát zaklopala a nakukla dnu. 
,,Ehm... Je toto tretia á?" Naskytol sa mi pohľad na zavalitého učiteľa stojaceho pri tabuli s nejakým ukazovátkom, ktorý sa snažil aspoň trochu prebrať už aj tak dosť spiacu triedu.
,,Vy ste...?" 
,,Nová študentka. Mortonová. Povedali mi, že mám hodinu v učebni L4. Francúzštinu," objasnila som mierne v rozpakoch. 
,,Muselo dôjsť k omylu. Práve vyučujem štvrtú bé," odkašľal si. ,,Ale mám pocit, že slečna Davesová mala namierené o poschodie nižšie do L6." 
Len tak-tak som sa udržala a nezačala chŕliť všemožné nadávky, aké svet ešte nepočul.
,,A-aha. A kde sa presne nachádza tá L6?"To som už upútala väčšinu prítomných na hodine pána... Ukazovátka. 
,,Úplne na konci chodby... Mali by ste si to všimnúť," pokúsil sa o milý úsmev. 
Po nepatrnom prikývnutí som sa rýchlo chcela zdekovať čo najďalej od všetkej tej nežiadanej pozornosti. Už-už som zabuchovala dvere na učebni L4, keď sa ozvalo: ,,Počkajte chvíľočku! Gabriel! Budíček!" V triede nastal šum, vrava a smiech, keď sa učiteľ priblížil k zadnej lavici.
,,Veď dobre, už som hore... Čo kto potreboval?" Unavene zdvihol hlavu z lavice akýsi chalan. Tmavohnedé vlasy mal rozstrapatené na všetky svetové strany. A tým mám na mysli všetky. Juhozápad, severovýchod... Na atraktivite mu však aj napriek tomu neubúdalo.
Ledabolo si ich prehrabol rukou a následne zívol. Poriadne hlasno. Zdalo sa mi, že tým chcel len vyprovokovať učiteľa k nejakej prehnanej reakcii, no nedočkal sa. Pán Ukazovátko si už asi na všetko zvykol.
,,Zbytočne mi tu zaberáte jednu lavicu, ktorá môže pokojne zostať voľná. Ukážete tuto slečne Moritonovej..."
,,Mortonovej," ticho som ho opravila, na čo sa na mňa obaja pozreli.
,,Mortonovej, pardon. Zavediete ju k učebni L6. Potom zabehnete do zborovne po kriedy na tabuľu."
Nastalo ticho. Preskakovala som  pohľadom z Ukazovátka na toho chalana. A počkať... Nie je to ten z rána? Ale áno, pravdaže! No doriti! ON ma obvinil, že neviem čítať!
V každom prípade som chcela odmietnuť veľkorysú pomoc učiteľa, pretože môj chrbát práve vypovedal akúkoľvek službu a naozaj som nepotrebovala mať ďalší trapas pred nejakým Gabrielom, keď sa ozvalo: ,,Ale samozrejme, čo by som pre vás nespravil, pán učiteľ," žiarivo sa naňho usmial.
,,Toho sa najviac obávam, Gelbero," vzdychol si pán Ukazovátko.
No to už Gabriel kráčal ku mne a poľahky vykonal tú vec, ktorú som mala predtým v pláne urobiť ja. Odtrhol nás od pozornosti ostatných.
Absolútne mi to nepridalo na mojom už aj tak dosť nízkom sebavedomí. Ocitnúť sa na prázdnej chodbe s atraktívnym chalanom, ktorého oči farby horkej čokolády sa do mňa zabodávali čoraz viac, kým ja som červenela asi aj za ušami. Ešte v tom trápnom tichu, v ktorom sme konečne vykročili ku schodisku. A s mojím zadržiavaným fučaním, kým sme zostupovali po schodoch, ja s ťarchou na chrbte.
,,Ešte si si to nerozmyslela?" nadhodil, tváriac sa nevinne.
,,Čo ako?" Nechápavo som zmraštila obočie.
,,No to s tou školou..." Uškrnul sa.
Fajn, môže byť akokoľvek pekný, svoju idiotskú stránku nezaprie.
,,Ty tiež pravdepodobne nie si ktovieaký múdry, keď spávaš na hodinách!" Vzkypela som hnevom. Idiot! 
,,Ja neverím! Dokážeš byť aj iná ako hanblivka..." arogantne sa zasmial.
Stisla som pery do tenkej čiarky. Nie som hanblivá, som len introvert, čo sa bojí ľudí. A v tom je veľký rozdiel, sakra!
,,Aspoň nevypúšťam z úst stále také blbosti ako ty! Občas treba aj zvážiť slová. No to ty zrejme nevieš."
Našťastie sme práve dorazili k L6. Už som sa nevedela dočkať, kedy zhodím z chrbta tie odporné učebnice. A najmä, kedy sa rozlúčim s týmto... Gabrielom.
Práve som sa chystala zaklopať už asi po stýkrát na sté dvere v tento deň, keď ma zastavil jeho hlas. ,,To mi ani nepoďakuješ?"
,,Šesťkrát hádaj, Gabriel." S pohľadom, ktorý mohol zabíjať som sa konečne dostala k spoločnosti mojej novej francúzštinárky a spolužiakov. 

Táák, ďalšia časť je na svete, snáď už trošičku zaujímavejšia :D Som rada, že sa mi ju podarilo zverejniť tak skoro :) Poteší ma akákoľvek odozva :)

nez_116