Šesťkrát hádaj

Dusná atmosféra

April. Pozrela som sa na hodiny v pravom hornom rohu. 16:11. O štvrtej som mala byť pred kaviarňou, avšak ja som ešte nestihla prísť ani domov. Namiesto toho som sedela v aute s Gabrielom Gelberom stále uviaznutá v kolóne, ktorá sa ťahala pravdepodobne až na koniec mesta. Ruka v ktorej som držala mobil mi zmeravela.
Gabriel sa pozrel na displej. ,,Mám to zdvihnúť ja?"
,,O-opováž sa!" Odtiahla som sa od neho, aby mu ani nenapadlo vyrvať mi ho z ruky. ,,Čo... Čo jej mám povedať?"
,,Že si so mnou v stojacom aute. Ale o tom, že sme v kolóne sa jej nezmieňuj."
,,Ty somár!" buchla som ho do pleca, zatiaľ čo on sa začal hlasno smiať. ,,Stíš sa," zahriakla som ho a na poslednú chvíľu prijala hovor.
,,Kde si toľko, Amelia? Čakám ťa tu už dobrú štvrťhodinu!" vybafla na mňa ihneď April.
,,April, prepáč. Som... Musela som ísť s mamou do práce... Potrebovala súrne pomôcť. Zabudla som sa ti v tom zhone ozvať... Naozaj prepáč." Klamala som, až sa mi z huby prášilo. Ale keby som jej povedala pravdu... Ani pomyslieť.
,,Aha... Takže z toho kina nič nebude, však?"
,,Je mi to ľúto."
,,Odkáž jej, že..." V momente som s vytreštenými očami pritisla ruku na Gabrielove ústa. Je normálny?? ,,Psst..." naznačila som perami zatiaľ čo on sa na mňa pozeral s povestnými iskričkami v očiach. Za iných okolností by som sa možno aj zasmiala, lenže teraz šlo doslova a do písmena o môj život. A zdalo sa, že Gabriel Gelbero by sa ma najradšej zbavil. Akoby ja jeho nie.
,,Už budem musieť končiť," hlesla som v duchu sa modliac, aby April nespoznala hlas Gabriela.
,,Jasné. Tak... Tak sa vidíme niekedy inokedy. Čauko." Zložila.
Ešte niekoľko sekúnd po tomto našom telefonickom rozhovore som plytko dýchala uvedomujúc si, že chýbalo naozaj veľmi, veľmi málo, aby ma odhalila. A podľa toho, ako som poznala April som vedela, že by sa na mňa doživotne urazila ani nie za to, že som bola opäť s Gabrielom, ale za to, že som ,,uprednostnila" jeho pred ňou. A pritom... To on ma chcel zviezť. A kolónu v takom malom mestečku ani jeden z nás nečakal.
,,Si naozaj... Idiot!" Buchla som Gabriela po druhýkrát do pleca, len čo som si uvoľnila obe ruky.
,,Fiiii," uznanlivo pokýval hlavou. ,,Mám taký pocit, že toto som od teba ešte nepočul."
,,Vieš, čo by sa stalo, keby ťa spoznala?" Cítila som, ako mi na líca stúpa červeň z rozčúlenia.
,,Povedali by sme si ako sa máme a popriali si dobrý deň predsa." Spokojne sa zaprel do sedačky, aby sa mu pohodlnejšie sedelo, zatiaľ čo ja som mala najväčšiu chuť vystúpiť z auta a zatresnúť za sebou dvere. Poriadne hlasno.
,,Aargh! Prečo... Prečo si taký odporný? Môžeš byť aspoň chvíľu normálny, Gabriel?!" Ťažko som preglgla. V hrdle mi začala navierať hrča. Avšak taká, ktorá sa dá preglgnúť iba kričaním. Isté bolo, že naša druhá hádka v priebehu hodiny a pol bola nablízku.
,,Nie."
,,Prečo?!"
,,Pretože viem, že ťa štve, keď mám všetko v paži." Vyčaril anjelský úsmev. ,,A keď si z toho robím srandu. A taktiež, keď si robím srandu z teba. Vlastne... Čo teba neštve, Kučierka?"
Zomkla som pery tak tesne k sebe, až som musela vyzerať akoby som ich ani nikdy nemala. Môj hnev bol v skutočnosti moja obrana. Pred ľuďmi, pred celým svetom. Tak som si držala ľudí od seba čo najďalej. Iba Gabrielovi sa nejako, ktovieako, podarilo dostať sa cez tie múry večného hnevu a zatajovania. A pritom ich on sám posilňoval, skúšal a keby sa dalo, brnkal by na ne ako na gitaru.
Natočila som sa k oknu čo najviac to šlo a snažila sa ignorovať jeho kradmé pohľady, ktoré na mňa vysielal od doby, čo mi položil tú sprostú otázku. Kolóna sa našťastie začala hýbať, už sme nestáli na jednom mieste desať minút. Nevedela som sa dočkať, kedy vystúpim, zatresnem mu dvere na aute a zmiznem za dverami môjho domu. Potom si vypijem každodennú dávku kávy a zmiznem v izbe.
On mal však celkom iné plány.
,,Č-čo robíš?!" zvolala som, keď zabočil do úplne inej ulice, ako som bývala ja. ,,Bývam o ulicu ďalej!"
,,Vážne, Sherlock? To som nevedel," zaironizoval. ,,Ideme ku mne."
,,Čože?!" neveriacky som vypúlila oči. ,,J-ja k tebe nejdem. Na to zabudni." 
,,Bývam bližšie ako ty. Keby som ťa mal zaviezť domov, ešte trčíme v tej kolóne."
,,Tak načo si mi povedal, že ma zvezieš?!" Rozhodila som rukami. Naozaj ma štval.
,,Nepovedal som, kam presne ťa zveziem," žmurkol so širokým úsmevom.
,,Takže si to plánoval?"
,,Možno... Trochu," zasmial sa. ,,Bál som sa toho, že by si zapadla snehom."
,,Ha-ha. Bolo by to stokrát lepšie ako tráviť čas tu. Vieš o tom, že si ma v podstate uniesol?" založila som si ruky na hrudi.
,,Nikto ťa do tohto auta násilím nevtlačil. Okrem toho, od pondelka sa mi vyhýbaš."
,,Ne..."
Nadvihol obočie. ,,Ale áno. Nie som slepý, Kučierka."
Zabočil na príjazdovú cestu na pravej strane. Pri nej sa vynímal menší slabo oranžový dom s garážou a určite krásnou záhradkou, ktorú som však v tom momente vidieť nemohla. Auto úplne zastalo, Gabriel vypol motor, no ani jeden z nás sa nemal k tomu, aby otvoril dvere auta a vystúpil.
Ja som si v mysli prehrávala môj ,,útek" domov. Vlastne som jednoducho chcela vystúpiť a pobrať sa na vedľajšiu ulicu pešky. Nech si Gabriel o mne myslel čokoľvek, správal sa akoby... Akoby som mu patrila alebo čo. Teda... Nie tak doslova, ale... Správal sa tak inak. Cítila som to z jeho správania, rečí, pohybu, očí... A možno som s ním len dlho nebola a zabudla som, ako sa správa. Kiežby to bola pravda.
Mňa len stále štvalo, že trávil so mnou veľa času zatiaľ čo mu možno vypisovala frajerka. Pretože nech je človek akýkoľvek, takéto správanie si nezaslúži.
,,Hej, kam ideš?" zvolal, keď sme konečne vystúpili z auta a ja som sa ihneď pobrala preč.
,,Domov? Žeby?" zatiahla som ironicky. Gabriel sa len zamračil prešľapujúc na mieste s rukami strčenými vo vreckách riflí. ,,Aj tak... Iba sa pohádame. Je to úplne zbytočné. Ďakujem za odvoz... Maj sa, Gabriel." Otočila som sa a za chrbtom zanechávala auto, dom i jeho samotného.

Časť celkom v dobrom čase, nie? 😀 No, zverejňujem ju, keď pozerám Shreka, pretože ja som v takýchto veciach tak akosi uviazla a aj keď som už na to možno veľká, stále milujem animované rozprávky 😍😂
Neviem ako u vás, ale ja akosi stále nie som naladená na Vianoce, i keď už sa naozaj blížia! 😶 Pravdepodobne to bude tým, že po snehu ani stopy, čo je veľká rana pre milovníkov zimy, akým som aj ja 😖 
Ale dúfam, že vás dnešná časť potešila 😘

nez_116