Šesťkrát hádaj

Podľa srdca

Odo dňa, kedy som sa s Gabrielom vybrala cez hodinu občianskej na zamrznuté jazero, ubehlo niekoľko dní. Nikto si nič nevšimol, nikto nás neupodozrieval a dokonca ani učitelia nemali nijaké poznámky na to, že som odišla v strede hodiny údajne vyriešiť nejaký problém s telocvikárom. Všetko bolo tak, ako malo byť.
No, možno nie všetko.
Od oného dňa som s Gabrielom vlastne vôbec nebola. Stretala som ho na chodbách, pred školou či na obede, to áno. Nevenovali sme si však vôbec žiadnu pozornosť. Akoby sme sa nikdy nepoznali, nevideli, nerozprávali, nesmiali... Nebozkávali.
Prudko som pokrútila hlavou. Trápilo ma to. Tak sakra moc ma to trápilo! Všade sme sa len obchádzali ako úplne cudzí ľudia. Chápala som, že je predsa len lepšie, keď nedávame nič najavo. Je vlastne vôbec čo dávať najavo? Podráždene som miešala omáčku v hrnci, kým mama krájala zeleninu na šalát. Bola sobota večer, a tak sme spoločne varili večeru. Bola to taká naša rodinná tradícia.
Celý čas sa snažila so mnou nadviazať rozhovor, no ja som myšlienkami stále ulietavala ku Gabrielovi.
Najviac ma vedelo rozčúliť, keď som ho uvidela s Victoriou. Keď šli po chodbe a pritom sa držali za ruky, keď som náhodou zazrela, ako ju pobozkal... Vtedy som kričala vo vnútri.
Victoria bola... Taká prirodzená, no zároveň sebavedomá. Mala peknú postavu, husté dlhé vlasy, ladnú chôdzu. Kamkoľvek sa pohla, všetci ju obdivovali. Okrem toho... S Gabrielom sa k sebe naozaj hodili.
Zatiaľ čo ja... Kto som vlastne bola ja? Ryšavá, kučeravá, rozpačitá, rôznofarebná...
Prudšie som zamiešala omáčku v hrnci a tá mi vyprskla na ruku. Sykla som, pustila varechu a rýchlo som si popálené miesto začala šúchať.
,,Čo robíš? Daj si to pod vodu!" Mama ma schytila za zápästie a potiahla k vodovodu. Ihneď som pocítila úľavu, keď sa mi na začervenané miesto začal valiť prúd studenej vody. ,,Nechápem, čo dnes s tebou je."
,,Prečo? Som... úplne v poriadku," zamračila som sa.
,,Si zatíchnutá a stále zamyslená... Deje sa niečo?" Odložila omáčku nabok, aby sa nepripálila a so založenými rukami si ma skúmavo premerala od hlavy po päty.
,,N-nie. Už som ti predsa povedala, že..."
,,Vieš, že poznám, keď ťa niečo trápi. No tak, Amelia, si moja dcéra a vieš, že sa mi môžeš hocikedy zdôveriť." Jemne mi stisla plece.
,,Viem, mami... Ja len... Je mi fajn. Naozaj," nahodila som najdôveryhodnejší úsmev, aký som zo seba vedela dostať. Ešte raz si ma premerala, no potom sa obrátila naspäť k sporáku.
Nechcela som jej hovoriť niečo o Gabrielovi. Aj tak by mi nevedela odpovedať. A čo by som jej vlastne povedala? Že som sa bozkávala s chalanom, ktorý ma údajne doučuje matiku? Že sa pri ňom mením na trasľavú hmotu, neschopnú jediného pohybu? Že mi vždy nepríjemne zovrie všetky vnútornosti, keď ho vidím ísť po chodbe držiac sa za ruky s Victoriou? Že ma vlastne veľmi trápi to, že o ňom nič neviem?
Mama akoby mi čítala myšlienky.
,,Kedy budeš mať ďalšie doučovanie?" Hrklo vo mne.
,,D-doučovanie?"
Pozrela sa na mňa. ,,No áno. Ten chlapec, tvoj doučovateľ... Tu odvtedy nebol."
,,Aha, noo... My... Sme sa stretli v škole včera... A všetko ohľadom nového učiva mi vysvetlil."
,,Takže v pondelok donesieš z matiky áčko?"
,,No... To zasa nie, ale..."
Do kuchyne vstúpil ocko. ,,Čo zasa nie? O čom je reč?"
,,Ale o ničom..." Snažila som sa celý rozhovor zamiesť pod koberec. Ocko však hodil spýtavý pohľad na mamu. ,,Rozprávali sme sa iba o tom chlapcovi." Prevrátila som očami. To sa myšlienky naňho nezbavím ani cez víkend?
,,O akom chlapcovi?" Zbystril ocko.
,,O jej doučovateľovi. Veď vieš, ten, čo tu vtedy bol. Taký vysoký, hnedovlasý..."
,,Jasné, už si spomínam. Čo je s ním?"
,,No, len som sa spýtala, kedy opäť príde, predsa len, odvtedy tu nebol."
,,Už som mame vysvetlila, že som sa s ním stretla v škole," odkašľala som si. ,,A všetko mi vysvetlil."
,,Takže z písomky bude áčko?"
,,Asi nie..."
,,Ako to? Čo je to za doučovateľa, čo ťa nedoučil na áčko?"
,,Mňa sa nedá doučiť na áčko, oci," rozhodila som rukami.
,,Dobrý doučovateľ zvládne každého. Však, Henriett?" Zasmial sa a vtisol jej rýchly bozk na líce. No jasné, na vysokej doučovala moja mama ocka z nejakého predmetu. Až na to, že oni spolu už dávno chodili a vedeli, na čom sú. Ich láska pretrvala dodnes. Až na to, že nemohli mať viac detí. Iba mňa. To ich manželstvo poznačilo asi najviac.
Keď sa ocko o pár minút znova vyparil do obývačky aj s pivom v ruke, sadla som si na stoličku. ,,Mami?"
,,Hm?"
,,Ako si zistila, že ocko je ten pravý? A že si doňho zaľúbená?"
Prekvapene sa na mňa otočila. ,,Prečo sa pýtaš?"
,,No... Ja neviem... Napadlo mi to. Keď ste aj po toľkých rokoch stále spolu. A šťastní," pokrčila som plecami.
Pousmiala sa. ,,Podľa srdca. Kedykoľvek som ho uvidela, búchalo ako splašené. Akoby chcelo jednoducho vyskočiť z hrude a uletieť k nemu. Keď som s ním však dlhšie nebola, strácalo záujem tĺcť čo i ako ticho. Vlastne... Bez tvojho ocka ani mňa nebavilo nič. Život sa zdal byť taký jednotvárny... Keď si na to teraz spomeniem, príde mi to smiešne," s úsmevom pokrútila hlavou. ,,No cítim sa tak ešte aj teraz."
Páni. Ukradomky som si priložila ruku na miesto, kde som mala srdce. Bilo tak... normálne. Neprestávalo, no ani nebúchalo ako splašené. Tak čo teda? Necítim nič? Som voči nemu chladná?

Žeby Ameliu srdiečko klamalo?? Alebo?? 😶😄

nez_116