Šesťkrát hádaj

Victoria

Sadla som si za jeden z mnoho stolov a vybrala si všetky potrebné veci z batoha. Kalkulačka, zošit, nejaké knihy ohľadom tých všakovakých výpočtov a modré pero. Každým jedným pohybom som sa nazdávala, že som až príliš hlučná oproti tým ostatným, ktorí si tu tiež plnili svoje študentské povinnosti. Lenže im pravdepodobne nešlo o krk, čo sa matematiky týkalo. Ja som si stihla privyrobiť nejaké tri čierne body a z poslednej písomky som dostala čisté efko. Ak to takto pôjde ďalej, do maturitného ročníka sa nedostanem. Ani s najmenšou šancou.
Preto som aj ja teraz horúčkovito listovala vo veľkej knihe o matematikoch storočia a snažila sa nájsť niečo ohľadom učiva, ktoré sme brali. Pretože z hodiny to nebolo možné pochopiť kvôli tomu, že profesorka to zarovno s písaním aj zmazávala, takže som nemala ani poňatia, čo vlastne berieme. No a na úlohu zadala príklad, ktorý, pokiaľ vraj niekto nespraví, dostane rovno efko. Úžasné. Ako mohol niekto pri nej vydržať celé 3 roky a ešte aj zmaturovať? Ja mám s ňou problém vydržať nejaké 3 týždne. 3 sprosté týždne a už prepadám na plnej čiare.
,,Toto nie, to je sprostosť. Toto tiež. Fajn, podľa tohto vzorca... mi to nevyšlo. Tento mali radšej zrušiť už pred dvadsiatimi rokmi. Aaaargh, to nie je možné!" S tresnutím som zaklapla knihu predomnou tak silno, až sa na mňa knihovníčka naozaj nepekne pozrela. ,,Pardon," očervenela som. Vysvetlite, prosím, tej matematickej sprostani, že ja jednoducho logiku nemám, nikdy ju mať nebudem a naozaj ma nezaujímajú nejaké sprosté otrasné poondiate...
,,Čo ti tá kniha urobila, že si k nej taká odporná?"
Narovnala som sa. Ešte ty si mi tu chýbal! Och, prečo sa nám zakaždým skrížia cesty?
,,Ona? Keby v nej neboli vypísané totálne sprostosti, tak nič!"
O pár sekúnd na to sa vedľa mňa odsunula stolička. ,,Čo robíš?"
,,To ťa absolútne nemusí zaujímať, Gabriel," zavrčala som potichu, aby ma tá pani knihovníčka naozaj nevyviedla von.
,,Hmm, takže matika. Čo preberáte?"
Venovala som mu jeden krátky pohľad a zložila si hlavu na ruky prekrížené na stole. ,,Ja absolútne netuším, neviem. Nestíham pri nej, okrem toho, hrozí mi prepadnutie," zamumlala som.
,,Kto ťa chce prepadnúť? Mám ho ísť zbiť?"
,,Nechytaj ma za slovíčka!"
,,Nemám problém chytať ťa aj za niečo iné." A to som už na jeho tvári mohla opäť zazrieť jeho povestný úškrn, ktorý sa snáď nikdy nezmenil a ani nezmení.
,,Aaargh, Gabriel!"
,,Slečna, prosím vás, mohli by ste byť trošku tichšie? Ste v knižnici, nehuláka sa tu," zahriakla ma pani knihovníčka s veľmi zamračeným výrazom na tvári. No super.
,,N-naozaj sa ospravedlňujem... Už sa to nestane," zamumlala som zahanbene. Opäť sa začala venovať niečomu vo svojom počítači a nikoho vôkol nej si nevšímala.
Vysoký strapatý chalan vedľa mňa sa potichu uchechtol. ,,V tejto knihe nič nenájdeš. Ukáž," načiahol sa po môj zošit v ktorom bolo napísané zadanie. Sústredene si to prečítal niekoľko ráz. Pozorovala som ako jeho tmavohnedé oči kmitali po papieri, pričom sa párkrát mierne zamračil. Potom si ho pretočil na poslednú stranu a niečo tam načmáral. ,,Pozri. Vôbec to nie je také ťažké, stačí len využiť tieto tri vzorce." Posunul ku mne zošit, pričom sa naklonil ku mne. ,,Pokiaľ ti chýba táto hodnota, zistíš si ju takto."
V nemom úžase som pozorovala ako zapisuje nasledovné kroky bez najmenších pochýb, bez najmenšieho zaváhania. ,,Ale ako si zistil, ktoré vzorce tam potrebujem?"
,,Vzhľadom na to, že ste to museli preberať na hodine..."
,,Nie som si istá, či sme o niečom takomto hovorili."
,,Museli ste, Kučierka. Inak by vám to nedala na úlohu."
,,No dobre... Ale nemám ani tušenia, aká je to látka, pretože pri nej sa prosto nedá odpísať ani nadpis." Zúfalo som si zahryzla do pery.
,,Dá. Musíš však písať zarovno s ňou a ani raz nespomaliť," zasmial sa.
,,No, ale to by som čmárala," odvrátila som sa od čísel v zošite a pristála pohľadom rovno na Gabrielovi. ,,Asi ako ty."
Asi 3 sekundy sa na mňa mlčky díval a potom rýchlosťou blesku schmatol zo stola zošit, do ktorého ešte pred chvíľou písal vzorce a udrel ma ním po hlave. Nestihla som nijako zareagovať. Ten zvuk prilákal pohľady mnohých ignorantov a samozrejme, knihovníčky. ,,Vy dvaja, buď choďte von alebo sa správajte normálne! Nestrpím nijaké hulvátske správanie!"
,,Samozrejme, prepáčte, nechal som sa uniesť emóciami," naoko pokorne sa zatváril Gabriel, no len čo odvrátila zrak, s úškrnom opäť otvoril zošit na tej istej strane, čo predtým.
,,To bolelo!" ohradila som sa podráždene.
,,Koledovala si si," žmurkol. ,,Teraz si to dosadíš opäť sem, ale dávaj si pozor na toto mínusko," poklepal po jednom mieste.
,,Aha."
,,Odrátaš z toho danú hodnotu a je to." Dvakrát podčiarkol výsledok, ktorý mu vyšiel bohvie akým zázrakom. Aspoň podľa mňa. ,,Chápeš?"
,,Absolútne nie. Ako si na to prišiel tak rýchlo, preboha?"
,,Sedíš vedľa maturanta z matematiky, predsa."
Pozrela som sa naňho ako na debila. ,,Ty... a maturovať z matiky?"
,,Pochybuješ?" nadvihol obočie.
,,N-nie, teda... To je jedno," mávla som rukou. ,,Ako si teda dostal toto číslo?"
Začal mi to vysvetľovať odznovu. Pomaly mi to začalo dávať zmysel, konečne som vedela aspoň nadpis učiva. Čo bolo však hlavné, mala som spravenú úlohu!
,,Gabriel?? Čo tu robíš?" Ozvalo sa za nami. Prekvapene som sa obzrela. Pri regáli s knihami o prírodných vedách stála vysoká štíhla dlhovlasá bruneta. Ešte som ju nikde nevidela.
,,Vicky... Čo tu robíš ty?" spýtal sa viac-menej otrávene.
,,O-och... Len som si prišla požičať knihu. A... ty si... tá Amelia?" obrátila sa na mňa s prižmúrenými očami. Ajajaj. Tak toto je tá Victoria, Gabrielova údajná priateľka.
,,A-áno. Ehm... Vôbec nič nie je tak ako... ako to vyzerá..." Ponáhľala som sa vysvetľovať všetky incidenty.
,,To je v poriadku. Som si istá, že to všetko je nedorozumenie," usmiala sa milo. Čože? Prečo mi ju všetci vykresľovali ako nejakú namyslenú kravu, ktorá sa nezastaví dokým to, čo chce nedostane?
Keď som sa na ňu lepšie pozrela, zistila som, že je vskutku veľmi pekná a pritom nezmachlená predraženou kozmetikou. A z modrých očí jej vyžarovalo niečo neidentifikovateľné. Nedala sa tak ľahko prečítať.
,,Ehm... Tak... Tak ja už pôjdem," začala som si baliť veci do batohu. ,,Ešte mám literatúru."

Hmm, čo hovoríte na Victoriu? Prekvapila vás jej reakcia? 😮 Dúfam, že sa časť páčila a poteší ma zdieľanie, hviezdička či komentár 😍 Inak ďakujem za hviezdičky a komentáre na predošlých častiach, ste úžasní! 💙💙

nez_116