Šesťkrát hádaj

Nič lepšie byť nemôže

No, nebolo to až také zlé. Všetkým som sa na úvod predstavila, rozhovorila sa o mojom životnom príbehu ako sme sa s rodičmi museli prednedávnom presťahovať, pretože mama sa začala starať o nejakú tetu zo vzdialenej rodiny a dochádzka bola príliš veľkou záťažou nielen pre ňu, ale aj jej jedinú dcéru a manžela, keďže sme ju deň čo deň vídali len na pár minút.
A tak som skončila tu, na tejto strednej škole. Musela som opustiť svojich kamarátov, prosto všetko. To bolo pre mňa asi najťažšie. Nadväzovanie nových kontaktov predstavovalo pre mňa vždy hotové peklo. Len čo nastala taká chvíľa, celá som očervenela a začala som habkať. Teda, pokým ma niekto nerozčúlil. Vtedy sa vo mne prebudilo nové nevídané JA a dotyčný občas schytal poriadnu spŕšku slov do tváre. Ako ten... Gabriel.
Výhody dlhodobého kamarátstva sú v prvom rade také, že sa nemusíte pretvarovať. Ani maskovať svoju farbu očí.
,,WAU, ty máš jedno oko zelené a druhé hnedé!? A to ako normálne vidíš? Neprekáža ti to?"
Postupom času si na to všetci zvykli. Nedá sa povedať, že by sa mi zakaždým dívali priamo do očí, keď niečo hovorili, ale hlavné bolo, že som pri nich nemusela nosiť šošovky, z ktorých mi občas začali slziť oči.
Mimochodom, mala som zdravý zrak.
V ďalšom rade som mohla spávať s rozpustenými vlasmi bez obáv, že sa ráno zobudím v izbe úplne sama, pretože moja najlepšia kamoška sa v noci zľakla toho, že sa na ňu rúti kučeravá ohnivá guča. Alebo sa zľakne až ráno. Ale to predsa všetci dôverne poznáme. 
V pokoji som vykročila zo školy so značnou úľavou na duši a celom tele. Prvý deň za mnou, ešte dva dni a nasleduje víkend plný organizovania nášho nového domu. Nič príjemné.
Moje myšlienky mi priniesli zamračený výraz na tvári. Najradšej by som nechala biele steny mojej izby biele, bez skrine, iba s posteľou oproti oknu. Ale nešlo to.
Blížila som sa k bráne, kde opäť fajčilo cigarety príliš veľa študentov na môj vkus. Stŕpnuto som chytila ramienka batohu, z ktorého som sa len tak tak neprelomila napoly a vyštartovala cestičkou pomedzi nich silno ignorujúc tie blbé pohľady.
Alebo som si to celý čas len nahovárala? Určite nie. To tie sprosté vlasy! Bola som nepriehľadnuteľná odkedy mi začali rásť na hlave!
Nespočetné množstvo krát som mala chuť prefarbiť sa, ale samozrejme, rodičia tomu spravili rázny koniec. ,,Prečo by si sa mala prefarbovať, Amelia? Si predsa krásna taká, aká si. Navyše, ani by ti tá farba nechytila. Už o tom nechceme počuť ani slovo!"
No a ja mám trpieť až do konca života. Ďakujem, mami, oci! Kvôli blbým génom! Pretože otcova babka bola ryšavá Írka. A mamin dedko kučeravý. Na záver si mutáciu zlizla ich prapravnučka.
A do toho dostala darom heterochrómiu. Pretože keď už má byť niekto divný, tak poriadne a strašidelne.
Podráždene som pokrútila hlavou, aby som zahnala nezmyselné žvásty môjho mozgu. 
Približovala som sa k novému domovu. Žltý dvojposchodový dom s veľkými oknami, záhradou a terasou. Och, a balkónom pri spálni. Najprv ju chceli rodičia dať mne, ale odmietla som. Naozaj si nepotrpím na balkónoch.
Potichu som vošla do domu. Všade bolo ticho ako v hrobe. Ocko zrejme zarezával v novej práci a mama sa starala o tetu. Ako vždy.
Už v chodbe som zhodila batoh na zem bez ďalších starostí, čo s ním bude. Konečne! Sama doma bez prítomnosti iných ľudí! Vybehla som po schodoch do kúpeľne a okamžite si vybrala z očí tie otrasné maličké predmety, ktoré mi jediné držali sebavedomie na najnižšej hodnote stupnice. Inak by sa prepadlo kamsi do neznáma. S nadšením som vbehla do izby a začala sa kutrať v jednej zo škatúľ. ,,Kde sú?! Dávala som ich do tejto, jasne si to pamätám!"
A vtom... Moje ruky nahmatali tú dôverne známu látku. Tepláky! Milovala som ich!
Prezliekla som sa do čierneho trička a šedých teplákov a zbehla dolu. Dobre, mama stihla naplniť chladničku. Ešteže tak. Schmatla som pomarančový džús a napila sa rovno zo škatule. ,,Meh, toto keby vidí, tak ma zabije..." uchechtla som sa pre seba. Vzala som zo skrinky čipsy a utekala do obývačky ku gauču. Vďakabohu, že ten už máme! Aj s televízorom! Prepla som na prvý kanál. Hmm, kriminálka... Môže byť.
Otvorila som balíček čipsov a z najbližšej krabice vybrala Cocacolu. ,,Vypotím na telesnej, nevadí..." Mávla som rukou a utekala po pohár do kuchyne. 
Celá bez seba som sa uvelebila naspäť na gauč a sledovala, ako hlavní predstavitelia naháňajú... Nejakého týpka s nožom v ruke.

Naozaj veľmi nudná časť, no chcela som vás oboznámiť s hlavnou postavou :) snáď to pretrpíte :D Poteší ma akákoľvek odozva :)

nez_116