Šesťkrát hádaj

Čo som komu spravila?

,,Je ti niečo? Vpichovala si si botox?" zasmiala sa April sediaca vedľa mňa na francúzštine. Vyučujúca si práve niečo vpisovala do svojho zápisníka, a tak sme mali chvíľočku voľna.
,,Nie," zamumlala som. Tentokrát bez úsmevu, pretože povedzme si pravdu, kto by to vydržal celý deň?
,,Tak prečo sa už pol dňa usmievaš ako retard?"
,,Och, April, neusmievam sa ako retard," ohradila som sa.
,,Mám ťa natočiť?" Nadvihla obočie. ,,Fajn, ja to spravím, ale budeš na tom videu vyzerať ako re..."
,,Dobre, ja viem. Mám len... dobrú náladu." Fajn, tak toto nie, Amelia. Neuveril by ti to ani ten kúsok papiera, na ktorý máš písať.
,,Ahaa, takže dobrá nálada. Pred hodinou matiky? Eee, Amelia, tak toto ani náhodou. Vyzerám naozaj tak sprosto?"
,,Dalo by sa o tom diskutovať..." Zachichotali sme sa. Ďakujem ti, bože za úprimný úsmev. Konečne!

Cestou z obeda som šla sama, pretože April si musela niečo vybaviť v meste, takže rýchlo utekala tam a mňa nechala napospas takmer prázdnym chodbám. V jedle som sa celkom premŕvala, takže som z jedálne vychádzala medzi poslednými. Všetci študenti sa nachádzali prevažne v svojich triedach. Vďakabohu.
Pristúpila som k svojej skrinke, aby som si vzala učebnice na ďalšiu hodinu. Fuj, matematika. Prečo??? Zamračila som sa na ten nápis na prednej strane žltej učebnice. Niečo s geometriou či čo to. Prečo musí byť povinná aj v treťom ročníku? Mala by som o dosť ľahší život.
,,Ale, ale, čo to vidím? Žeby prehratá stávka?" Znenazdajky sa o vedľajšiu skrinku oprel Gabriel. Ako to ten chalan robí, že sa zjaví vždy vtedy, keď to najmenej čakám?
Takmer som nadskočila od ľaku. Vzápätí sa mi však na tvári sformoval ten najširší úsmev, aký som vedela vyčariť. ,,Niečo si hovoril?"
,,Od zajtra si nezakrývaš pehy."
,,Ani náhodou. Hra pokračuje."
,,Pozri sa, Kučierka. Stávka sa končí práve vtedy, keď jeden z tých, ktorí sa stavili poruší stávku alebo ju prosto vyhrá. Ty si ju práve porušila a ja som ju vyhral. Pravidlá sú pravidlá." Víťazoslávne mykol plecami.
,,Pravidlá sa sem-tam môžu aj porušiť." Netuším, čo to do mňa vošlo, no vedela som, že potrebujem pomoc od niekoho, kto ten nenávidený predmet vie dosť dobre. A to on vedel.
,,Ale nie tie moje."
,,Ale no tak, Gabriel, obzvlášť tie tvoje. Takže... Pokračujeme." Schmatla som knihy, ktoré som potrebovala a rýchlo vykročila popri ňom preč. Už-už som sa chcela v duchu pochváliť za bravúrne vyriešenú situáciu, keď ma v rýchlej chôdzi zastavila ruka obmotaná okolo môjho zápästia. ,,V tom prípade si ale pridávam jednu požiadavku. Pokiaľ vyhrám, samozrejme." Úsmev na jeho perách sa zmenil na šibalský.
,,Akú?"
,,Nechaj sa prekvapiť."
,,Ak to bude niečo..."
,,Nechaj sa prekvapiť," zopakoval, stále nepúšťajúc moju ruku. Zhlboka som sa nadýchla. Opäť... opäť tá jeho typická prekliata vôňa. Srdce mi z ničoho nič začalo búšiť ako zmyslov zbavené, myslela som, že mi vyskočí z hrude. Zazvonilo na ďalšiu hodinu. Roztrasene som od neho o krok odstúpila, čím som docielila, že mi zápästie uvoľnil zo zovretia.
,,Ja... Mám matiku... Musím ísť." Odvrátila som od neho zrak a rýchlym krokom prešla k dverám vedúcim do inej časti školy.
Opäť ma vyviedol z rovnováhy. Chvíľu som počkala, kým sa mi upokojilo srdce spoločne s tepom a namierila si to do triedy. Zatvorené dvere neevokovali nič dobré. S nervozitou som na ne zaklopala a vstúpila do miestnosti. Uprelo sa na mňa niekoľko párov očí spoločne s tými jastrabými, zazerajúcimi spod okuliarov.
,,Prepáčte, zdržala som sa..."
,,Presne tri minúty. Mohla som vás pokojne zapísať a dať vám neospravedlnenú hodinu. Koniec koncov, nie je to prvý raz, čo ste prišli neskoro." Moja matikárka sa vystrela na stoličke, aby si pridala na dôležitosti. Ja som len tak stála pri dverách, žmolila si rukávy na mikine a hrýzla si do pery. ,,N-naozaj sa ospravedlňujem, ja..."
,,Sadnite si. A dávajte si na takéto veci pozor, do tretice vám to už ospravedlniť nemusím. Nemyslite si, že keď ste mali najlepšie vypracovanú úlohu z celej triedy, môžete si chodiť na hodinu kedy chcete. Do zajtra mi vypracujete ďalšiu." Vstala a s ohňom v očiach mi podala ďalší papier. Vzala som si ho. Bolo to zadanie tak na pol strany.
Bože, pomáhaj mi. Ona si na mňa naozaj zasadla alebo čo?
Matikárka sa vrátila ku katedre. ,,Vytiahnuť papiere a perá, napíšeme si písomku! Mortonová, dobre, že ste mi pripomenuli, aby som si preverila vedomosti žiakov tretieho ročníka."
Všetky nenávistné pohľady sa namierili na mňa. Takmer som zošalela od toľkej nežiadanej pozornosti. Sedela som v lavici sama, celá červená a tentoraz som pre zmenu v rukách zvierala pero, div sa nerozškríplo a hľadela na zatiaľ čistý papier, kým ona rozdávala zadania k písomke. Začínali vo mne narastať obavy, že ten papier zostane čistý aj počas toho, keď to bude zbierať naspäť.
Ach, čo som komu spravila?

No, dúfam, že sa páčila 😊 Amelia mala tentokrát naozaj na mále, no zachránilo ju jej argumentovanie a stávka je stále platná! 😎😀

nez_116