What is love ? British isles

11.🇮🇪

Ani neviem ako dlho som tam stála, zhypnotizovaná tou nádherou. Hodiny v mojej hlave sa zastavili už dávno, alebo iba pred chvíľou ? Ja neviem, ale čas a priestor som vôbec nevnímala, ani turistov okolo.

Sadla som si na zem do mäkkej trávy. Nohy som zvesila z útesu a chvíľu nimi len tak hojdala. Tú výšku som si užívala. Cítila som sa tak mocne, nedotknuteľne, a nažive.

Bolo vo mne toľko života ako nikdy, tým viac, čím viac som si uvedomovala, že podo mnou je viac než stometrová priama cesta ku smrti. Jeden zlý krok a bol by koniec.

Sean sa posadil vedľa mňa. Neotočila som sa, stále som hľadela pred seba ako omámená. ,,Krajšie než svetlá mesta, čo ?"

Touto hláškou práve zabil čaro okamihu. Musela som sa zasmiať, no stále som pozerala do diaľky, ako sa vlny ženú oproti skalám. A potom dole pod seba, kde sa zakaždým roztrieštili na bielu penu.

Pomaly som prikyvovala. ,,Miliónkrát." Znova sme boli ticho. Sean však zrejme nedokázal zniesť, že som od neho tak ďaleko a objal ma okolo ramien, aby si ma pritiahol bližšie k sebe.

Neprotestovala som. Hlavu som si uložila na jeho rameno a ďalej sme obaja sledovali tento nádherný prírodný úkaz.

,,Sean..." Začala som, no akoby sa mi poplietli slová. Lebo to čo bolo predo mnou vo mne vyvolávalo toľko pocitov, no žiadny z nich som nebola schopná opísať. ,,No ?" Pošúchal ma po ramene a usmial sa.

,,Ale nič." ,,Veď povedz." Tušila som že to nenechá len tak, tak som zo seba vykoktala: ,,Ja len...pozri sa na to. Na toto...všetko." pohľadom som ukázala na celý horizont.

,,A čo s tým ?" ,,Nič...necítiš pri tom...ja neviem, strach ? Alebo niečo ?" ,,Strach ? Prečo práve ten ?" ,,Lebo zober si, pod nami je viac než sto metrov." Naklonila som sa dopredu.

,,A stačí naozaj jeden zlý pohyb a...proste je koniec. A nemôžem si pomôcť ale premýšľam, na čo asi myslí človek ktorý padá, zem sa približuje a on vie že umrie."

Pozrela som sa naňho v nádeji že mi povie, že nie som normálna. No on bezducho prikývol a dodal: ,,Najhoršie je na tom podľa mňa to, že ešte aj keď padáš, medzi životom a smrťou je ešte tá minúta kedy to už nemôžeš vziať späť, nemôžeš si rozmyslieť, že neskočíš."

,,Presne. Takže ma chápeš ?" Nečakala som, že bude mať tak podobné myšlienky ako ja. ,,Jasné, že ťa chápem. Ale na to, čo si sa pýtala, strach necítim." Trochu ma prekvapil. On by sa nebál ? Ani kvapka strachu ?

,,A čo potom ?" Pokrčil plecia. ,,Skôr...rešpekt. K tomu, čo tu príroda dokázala vytvoriť. Ak ti mám pravdu povedať, na boha neverím ani nič také ale verím, že existuje niečo väčšie ako my. A my sme iba malou súčasťou toho všetkého."

Sledovala som ho takmer bez žmurknutia. Ešte nikdy sme takéto hlboké konverzácie neviedli. Ale mali sme. Keď rozprával, na tvári mu bolo vidno že rozmýšľa. Sršala z nej inteligencia a pokoj, s ktorým toto všetko rozprával. Moje srdce sa rozbúchalo ešte prudšie, znova som sa doňho zamilovala.

,,Čo ty, princezná moja ?" Zadíval sa na mňa takým tým pohľadom, akým sa na mňa díva zakaždým, keď ma ide pobozkať. Ten pohľad roztrepoce krídla motýľov v mojom žalúdku, rozbúcha moje srdce a v hlave mám vždy iba jedinú myšlienku:

Tak strašne ťa milujem. Chcem byť tvoja a chcem aby ty si bol môj, milujem ťa, milujem, milujem !

Jeho pery sa pomaly hrali s mojimi. Obaja sme si to užívali, ja som sa pomedzi bozky usmievala a on tiež. Každý jeden bozk bol čoraz krajší a moje pocity strieľali do všetkých strán. Tak strašne chcem byť s tebou, mám také šťastie že ťa mám, Sean Rogers.

,,Milujem ťa. Tak strašne ťa milujem Sean." Naše čelá sa opierali, náš dych šteklil líca toho druhého. No namiesto toho, aby to povedal tiež sa rozosmial.

Nie silno, no aj tak sa ma to trochu dotklo. Ale nevyletela som naňho, naopak, zasmiala som sa tiež.

,,Čo je ?" Spýtala som sa nesmelo. ,,Zmenila si sa." ,,Ako to myslíš ?" ,,Nie si taká, ako keď sme sa prvý krát stretli. Bola si tichá, a utiahnutá. A teraz si proste...." jemne pokrútil hlavou. ,,Aká ?"

,,Odvážna. Priama. Nebojíš sa povedať druhému pravdu, lebo vieš čo chceš. A preto ťa tak milujem." Chrbtom ruky mi nežne prešiel po líci a znova ma pobozkal.

Mal pravdu. Bola som iná. Lepšia. A hlavne vďaka nemu, lebo láska k nemu mi dodala odvahu, láska k Seanovi na mňa pôsobila ako alkohol, odstraňovala všetky zábrany. Nedokážem mu klamať. Nikdy mu nebudem klamať. Pretože ho milujem a nechcem ho kvôli strachu o to vzácne stratiť.

,,Sean...a čo podľa teba chcem ?" Zaujímala ma ešte táto jedna vec. ,,To čo chceš..." zašepkal a vietor mi to doniesol až do ucha. Znova sa začal približovať k mojej tvári a ja som čakala ďalší bozk, no zrazu mi z pliec strhol deku, so smiechom vyletel na nohy a zatackal sa smerom odo mňa.

Ja som práve prežila mierny šok. Vyvaľovala som naňho oči ako chameleón a snažila sa to predýchať. ,,No počkaj môj zlatý, toto ti nedarujem !!" Vyhrabala aom sa na nohy, ale on sa rozbehol smerom odo mňa mávajúc mi s dekou pred očami.

,,Skús ma chytiť !" Rozbehol sa po planine smerom od útesov. Nebolo ma treba dvakrát vyzývať, vypálila som za ním. Síce bežal doslova s vetrom o závod, no zabudol na jednu vec. Ja som tu bežkyňa, nie on.

Vytrvalo som bežala za ním. Svet sa mi mihal pred očami ako rýchy film a Sean bol ako špina na plátne. Čoraz viac sa približoval, dochádzali mu sily. Nakoniec zastal, aby sa nadýchal a ja som to využila.

Zabrzdila som pri ňom, keď sa opierajúc o kolená snažil do pľúc dostať kyslík. ,,Hej, v pohode ?" Dychčal ako parník, no úškrnu sa nezbavil.

,,Musím popracovať na kondičke." ,,Ale no tak, nie je to najhoršie." Sklonila som sa k nemu. Keď sa už ako tak ukľudnil, narovnal sa a chytil ma okolo pása. Zmenšil medzeru medzi nami, nebránila som sa. Fixoval si ma pohľadom tých jeho sivých očí, ktoré aj napriek tej chladnej farbe pôsobili tak teplo.

Ja som ten okamih využila,  schmatla som deku a prehodila si ju cez plecia. So smiechom trojročného dieťaťa som skackala smerom od neho. ,,Oh Lynn, vážne ?" Pokrútil hlavou, akoby sa už teraz vzdával. Ale tak to nie ! On s tým začal, tak to aj dokončí.

,,Kto bude posledný pri tom hrade nedostane víno !" Skríkla som, a v zápätí som sa rozbehla k vzdialenej pahorkatine, na ktorej stála starodávna zrúcanina kedysi určite honosného hradu.

To krásne počasie nevydržal odlho. Obloha sa zatiahla a pokrývali ju tak sivé mraky ako Seanove oči. Vietor zosilnel ešte viac, dul od severovýchodu a brzdil ma. Počula som ako Sean beží za mnou, no ja som si to užívala. Smiala som sa a bežala čo mi sily stačili.

V hlave mi celý čas hrala pesnička Castle on the hill od Eda Sheerana, ktorú hral aj na otváraní Westlaku. Ktovie, možno toto miesto navštívil, možno ho inšpiroval práve ten hrad, ktorému som bežala v ústrety. No netrápilo ma to. Netrápilo ma absolútne nič.

Roztiahla som ruky a kockovaná deka za mnou viala ako plášť. Tu a tam som sa so širokým úsmevom obzrela za Seanom, ktorý viditeľne nevládal, ale nespomaľoval.

Nevedela som čo bude, keď tam dobehneme. Možno budeme tak zničení, že sa už naspäť nevrátime. Ale jedno viem, že v tejto chvíli sme vážne nekoneční.