What is love ? British isles

36.🇬🇧

Ostrihať si vlasy bol ten najšialenejší nápad v mojom živote. Keď ma naši uvideli, tá hrôza, hnev, a krik sa na mňa valili ako lavína. Ledva som to prežila. Mali by to zaradiť ako finálnu disciplínu do faktoru strachu, určite by ňou prešiel málokto.

,,Lynn ?!" Obaja zhíkli takmer naraz, keď som sa pred nich postavila so svojim novým vzhľadom. Potom sa to už len tak sypalo.

,,Kde máš vlasy ?!" ,,Čo si si to s nimi urobila ?!" ,,Pre kristove rany povedz že je to iba parochňa !" Daniela ku mne priskočila s čistou hrôzou v očiach, a začala mi ich ťahať a prehrabávať, a to tak zúrivo, až ma z toho boleli korienky.

,,Nechaj mi to už..." snažila som sa taktne odstrčiť jej dotieravé ruky, čo ju samozrejme napálilo ešte viac. Jej zreničky sa ešte viac rozšírili, až som sa jej normálne bála.

,,...prosím ukľudni sa, sú to moje vlasy..." ,,Tvoje vlasy ?! Oh bože...čo ťa to napadlo ? Zošalela si ?" ,,Ostrihala si si ich kvôli nemu ?!" Zreval otec, a mávol rukou smerom k Seanovi. Tomu odišla z tváre všetka farba.

,,Čo ? Nie nie nie ! Kvôli mne nie !" Habkal. Aj on sa bál môjho rozzúreného otca, rovnako ako ja Daniely. Teraz sú to naozaj hry o život.

,,Nebolo to kvôli nemu ! Bol to môj nápad a s ním to nič nemalo !" ,,Tak prečo si to dopekla urobila ?" ,,Mala si nádherné, dlhé vlasy, prečo si si ich takto zničila ?"

,,Nezničila !" Bola to tak vypätá situácia, a ja som ju nezvládala, lebo už som kričala tiež. ,, Nezničila som si ich, dobre ? Darovala som ich ! Venovala som ich na výrobu parochní pre onkologických pacientov, vôbec to nebolo sebecké !"

Po tomto argumente na okamih stíchli, ale naozaj iba na okamih. Ozvala sa Daniela, stále naštvane, ale už nie tak nepríčetne. ,,Takže mi chceš povedať, že si si len tak odrazu zmyslela, že si ideš ošmykať vlasy pre niekoho iného ? Máš ty vôbec rozum ?"

,,Jasné že mám rozum !" Ohradila som sa. ,,Ale mám aj srdce! Ako by si sa cítila napríklad ty, kebyže prídeš o vlasy kvôli chemoterapii ?!" Po tomto už stíchla úplne. Ostala dosť zarazená, a v tvári mala ten uznanlivý a pochybovačný výraz. Nečakala som, že ju takto odrovnám, tak som to radšej rýchlo využila:

,,Včera, keď sme sa vracali do hotela, sme v autobuse stretli jedno dievča s asi 10 ročnou sestrou. To dievča sa volalo Leasey a tiež si ich prednedávnom ostrihala nakrátko, ako ja.

Darovala ich svojej sestre, ktorá má leukémiu ! Predstav si to, desaťročné dievčatko príde o všetky vlasy, a jej staršia sestra sa na to nedokáže pozerať a trhá jej to srdce, čo urobí ?" Pri tomto rozprávaní mi do očí vyhŕkli slzy.

,,Bola som ovešaná taškami z tých najdrahších obchodov, viete vy vôbec, ako som sa cítila ? Pod čiernu zem by som sa pred ňou najradšej prepadla !" Do hlasu sa začínali vkrádať moje vzlyky.

,,Chcela som urobiť dobrú vec. Aspoň raz v živote som nechcela myslieť iba na seba !"

Daniela si všimla, ako ma to vykývalo. Priskočila a urýchlene ma objala. ,,Zlatíčko ukľudni sa, nič sa nedeje." Chlácholila ma ako malú.

,,Si dobrý človek a nie si sebec. Len som bola prekvapená, to je všetko." Keď som sa konečne ukľudnila, usmiali sme sa na seba.

,,Svedčí ti to, jasné ? Máš to urobené naozaj výborne, prepáč mi za tú prehnanú reakciu."

,,Mne tiež, mrzí ma to." Pristúpil otec. ,,V pohode." Smrkla som.

,,Ale za to, že nám robíš takéto infarkty, máš jeden deň domáceho väzenia." Povedal naoko vážne, nedalo mi nezasmiať sa. ,,Zajtra sa od nás nehnete ani na krok, jasné ? Nieže zase vymyslíte nejakú vtákovinu." ,,Jasné."