Polovičná Hviezda

2. Nový domov

Zobrala som do ruky poslednú knihu a chcela som ju odložiť do poličky na jej nové miesto. Pohladila som ju po jej starej a trocha ošúchanej väzbe a povzdychla som si. Medzi svojimi knihami mám aj novšie vydanie, ktoré mi dala moja sestra, lebo sa jej nepáčilo, že čítam stále dookola tú poničenú knihu. Ale ja ju mám aj tak najradšej, patrila totiž mojej mame a stále je v nej aj jej poďakovanie, keď ju dávala môjmu otcovi. Je to moja jediná spomienka na ňu.              

 Akurát som tú knihu chcela odložiť, keď som začula rýchle kroky smerujúce ku mne. Bola to Elena, moja sestra, akurát sa aj s ostatnými vrátila z obhliadky lesa.  Ako nejakým kúzlom zrazu stála v mojich dverách. Vždy to tak robí, že sa bleskovo zastaví presne na jednom mieste, keby som nepočula jej myšlienky, asi by ma aj vystrašila.

Mala som ruku natiahnutú k poličke, keď sa ozvala a pomaly podišla ku mne bližšie: ,,Ešte si si nevybalila veci?" ,,Vybalila, už si len odkladám knihy." Odvetila som jej a položila knihu na poličku. ,,Vieš, že by si to už mala dávno hotové, keby si to urobila rýchlo, však?" opýtala sa a zobrala do ruky jednu moju knihu. Tou rýchlosťou myslela jeden z našich talentov, čo je, že všetko dokážeme robiť asi dvakrát rýchlejšie ako obyčajný človek a aj tak je to správne. ,,Ja viem, ale mne sa to páči takto viac. Už ste sa vrátili?" Povedala som a pozrela som sa jej do očí. ,,Ako chceš. Áno, už sme naspäť, mohla si ísť s nami, je to tu pekné, mala by si to vidieť na vlastné oči." Povedala a opätovala mi pohľad. ,,Áno, je to tu pekné, ale mne to stačí aj takto. Možno nabudúce."  Odvetila som. V jej myšlienkach som videla všetko čo dnes v lese videla ona, a bol to pekný les, možnože som predsa len mohla ísť s nimi, nevadí pôjdem s nimi zajtra a uvidím ho celý.

Vtom sa vo dverách zjavila Lucy, na nič nemyslela a ja tak nemohla počuť jej myšlienky, takže ma jej rýchle zastavenie v mojich dverách trochu prekvapilo. Na toto si asi nikdy nezvyknem, oproti ostatným členom mojej rodiny nemám až také dobré reflexy ako oni a nie vždy si hneď uvedomím čo sa deje tak rýchlo, ale našťastie mi v tom veľmi dobre pomáha môj dar, že môžem počuť ich myšlienky.

Lucy sa usmiala,  pozrela na mňa a pomyslela na dnešnú prechádzku v lese. Ja som jej úsmev opätovala, ale akoby už poznala moju odpoveď, zrazu povedala: ,,Zajtra ideš s nami."

Lucy mám veľmi rada, ona je vlastne niečo ako moja, Elenina a Jasperova adoptívna mama. Ale keď sme doma, Elenu a Jaspera berie niekedy ako seberovných, pretože Elene je od nej asi iba o dva roky mladšia. Ale ku mne sa Lucy vždy správa ako k malej, ale asi aj preto, že som najmladšia a ešte nedávno som bola skutočne malá.

Prikývla som a ona potom zmenila tému. ,,Tak čo, tešíte sa? Zajtra máte veľký deň." povedala ako skutočná mama, ktorej deti zajtra idú prvý krát do školy.  Elena radostne prikývla. ,,Ale veď my sme už v novej škole boli viackrát," ozval sa Jasper, o ktorom som tiež nevedela, že sem ide, lebo na nič nemyslel. ,,Dobre, vy dvaja možno áno, ale Amélia ide tento raz do školy prvý krát." Opravila sa Lucy. Nie je to tak, že som v škole ešte nikdy nebola, bola som, keď sme bývali v bývalom meste, dovolili mi, aby som išla do školy spolu s Elenou a Jasperom aspoň na dva roky. ,,Ale aj ja som už v škole bola, dva roky v minulom meste." Lenže neviem prečo, mi nedovolili tam byť ešte o jeden rok dlhšie, aby som dokončila aj maturitu. Nikdy mi na to neodpovedali a ani na to nemysleli. ,,To áno, ale tento raz idete do ročníka všetci traja naraz." povedala Lucy. Dúfam, že teraz aj všetci traja urobíme aj maturitu. Pomyslel si Jasper, pretože v minulom meste ani oni dvaja nemohli dokončiť maturitu. Teším sa, že budeme chodiť spolu chodiť do školy. Pomyslela Elena.

Lucy sa pozrela von oknom a my všetci sme jej pohľad nasledovali. Vonku bola tmavá noc. ,,O chvíľu už vyjde slnko." Podotkla. Mala by si ísť spať. Dodala v myšlienkach. Pozrela som sa na hodinky na nočnom stolíku vedľa mojej postele. ,,Ale veď je ešte len pól piatej. A ja nie som unavená." Odvetila som. Mala by si si pred zajtrajškom trocha oddýchnuť. Povedala mi v mysli Lucy. Nemám rada, že ma takto posielajú spať, keď oni nikdy nespia. Som síce polovičná, ale môžem spať tak ako obyčajný človek. Ale zato mi stačí, aby som spala iba hodinu a potom nemusím spať aspoň týždeň.

S Jasperom sme si chceli ešte usporiadť veci v izbe, pomyslela si Elena, ale potom rýchlo, zase v myšlienkach, dodala: sľubujem, že ťa prídem o hodinu zobudiť. 

,,Tak dobre." Podvolila som sa. Nechcela som sa s nimi doťahovať, aj tak by to skončilo takto. ,,Dobre, dobrú noc." Usmiala sa na mňa veselo Lucy. Idem ti zatiaľ pripraviť niečo na raňajky, povedala v myšlienkach. ,,Teším sa, keď vyskúšam novú kuchyňu," Dodala nahlas a rýchlo, akoby zmizla, vybehla preč.

,,Dobrú." Povedala nahlas Elena a vykročila smerom k Jasperovy. Jej nízka a útla postava sa pohybovala rýchlim a tanečným krokom, smerom preč odo mňa. Svetlé, krátke vlasy okolo jej tváre jej robili akoby krásnu korunu zo slnka. Jej  karamelové oči jej vždy veselo žiarili, peknú tvár jej doladili aj milý úsmev a biele zuby. Aj, keď má devätnásť rokov, vyzerá na sedemnásť ročnú.

Elena je nielen moja sestra, a ona ma ako sestru berie už od začiatku, ale aj jediná a najlepšia kamoška. Ona vie o mne všetko a nič pred ňou neviem veľmi dlho utajiť. Ale tak isto aj ja viem o nej veľa vecí. 

,,Dobre, prídem o hodinu a pól." Povedala Elena. Ja aj Jasper sme sa na ňu neveriacky pozreli.  Alebo dve, dodala v myšlienkach. 

,,Skôr o dve," doberal si ju Jasper a už boli preč. Jasperovy sa podarilo nenápadne za sebou zavrieť dvere. 

Keď som ostala v izbe sama, podišla som k svojej poličke s knihami a jednu z nich som vybrala. Bola to presne tá od mami. Zobrala som ju a sadla si na posteľ. Chcela som si ju znova prečítať, pretože, keď ju čítam, tak ma to ukľudňuje, a aj keď som to na sebe teraz nedala veľmi poznať, trocha sa bojím zajtrajška. A keď asi Lucy niečo tuší.

 Snažila som sa, ale nemohla som sa na čítanie sústrediť. Síce tú knihu poznám naspamäť, nedokázala som vnímať slová. Myšlienkami som sa stále vracala k svojmu prvému dni, kedy mi Lucy s Polom dovolili ísť do školy. Žila som vtedy s nimi už asi šesť rokov, a z toho asi tri roky som už mala sedemnásť. Tešila som sa, ale dopadlo to dobre asi iba preto, že tam Elena s Jasperom už chodili, a viacerí žiaci ich už poznali, takže sa hneď, ako som prišla, aj spoznali so mnou.            Presne ani neviem ako, som nakoniec zaspala.

[Dúfam, že sa vám tento príbeh páči, a že tam nemám veľa gramatických chýb.]