Polovičná Hviezda

27. Otázky

Držala som s ním krok, no neukázala som sa mu presne, alebo skôr to, že viem rýchlo behať. Nechcela som riskovať, že by ma videli ďalší vlci z jeho svorky, ktorí môžu teraz vidieť jeho očami.
On sa však na mňa pozrel, jeho oči boli takého istého odtieňa ako jeho ľudské, a povedal mi tak, že ostatní sa jeho očami pozerať nebudú.

Zrazu sme už došli na koniec cesty kam ma viedol. Zastavil na kraji, kde sa už les pomaly strácal a jasné lúče žiarivého slnka dopadli na pomaly sa vlniacu hladinu azúrovo modrej rieky. Pozrel sa na mňa, ako som sa úžasnuto pozerala na túto časť krásneho lesa a prírody. Na chvíľu som odtiahla pohľad od krásneho výhľady a pozerala sa na sivohnedého vlka, ten mi pohybom hlavy, ale aj myšlienkou, naznačil a povedal, aby som pokračovala dalej rovno, pričom on ostal stáť na mieste. Nemo som ho poslúcha a vystúpila z tieňa mocných stromov na slnkom zaliatu trávu pri brehoch rieky. Tá sa na jednej strane točila doprava a na druhej pokračovala rovno až kým za miernou zákrutou nezmizla za ďalšími stromami. Na druhej strane, na druhom brehu rieky, ďalej pokračoval les, hustý a plný stromov, akoby tu tá rieka ani nebola a človek môže pokojne prejsť z jednej časti lesa do druhej a nič by si pri tom nevšimol.
Nadýchla som sa vône lesa a stromov, slnka a aj studenej tečúcej vody. Zacítila som aj zvláštny zvieradsí pach, ktorý však už teraz dobre poznám, pach veľkého vlka. Ten však už trocha zoslabol a namiesto toho som viac cítila ľudský pach. Henry sa premenil naspäť na človeka. Pomaly ku mne kráčal, a aj keď išiel potichu, aj tak som ho počula a vedela čo robí. Stála som mu otočená chrbtom a pohľadom som stále sledovala rieku.

Zrazu mi dal ruku na rameno a šepol mi do ucha. ,,Pekné, však ?"
,, Úžasné." Vydýchla som a prikývla.
Nikdy som nebývala na dedine, či skôr blízko dediny alebo lesa.

Chytil ma za ruku a ťahal k rieke. Až úplne k vode rástla zelená tráva.
Sadol si na breh a ja som ho nasledovala.
Je to pekné miesto, málo kto sme chodí. Všetci sú väčšinou pri jazere a pre ľudí z mesta je to až sem ďaleko.
Povedal mi v myšlienkach.
Prikývla som. Chcela som sa opýtať prečo ma sem zaviedol, ale bola som ticho. V jeho myšlienkach som videla, že nad niečím uvažuje, že chce niečo opýtať, ale rozhodla som sa nechať jeho myšlienky jemu. Radšej som si iba vychutnávala túto krásnu prírodu.

Po krátkej chvíľu, nesedeli sme tam vážne veľmi dlho, niečo povedal. Nebolo to však to, nad čím premýšľal, bolo ti niečo iné, nad čím som musela premýšľať ja.
Rozhodol sa rýchlo, skoro nad tým nepremýšľal, takže som sa na to nemohla pripraviť.
,,Ja som ti o svojej svorke už povedal. Teraz povedz ty niečo mne o upíroch."
Prekvapene som sa na neho pozrela. Veď oni musia o upíroch vedieť veľmi veľa, možno aj viac ako ja. Sú predsa ich nepriatelia. A nielen to, rozprávajú sa o nich, akoby sa rozprávali o obyčajných ľuďoch.
Niečo, čo ešte neviem, pomyslel si a usmial sa na mňa. Je zaujímavé, že si tak rýchlo zvykol na môj talent, na to, že počujem myšlienky ľudí okolo.
,,Dobre..."
Nevedela som, čo on o upíroch ešte nevie.
Ani ja toho neviem veľa, ale ako už jasne viackrát povedal, nikdy sa so žiadnym naživo nestretol a nerozprával sa.

Je iné, keď vie o nich čo sú zač a kto sú, a keď vie aj to, kým a čím sú.
Ako moja rodina, živia iba zvieratami, sú iní od ostatných, tradičných upírov.
Ale ako čas postupne plynie, viacero upírov sa rozhoduje pre moderný život, bez ľudskej krvi.

Konečne som už
,,Tak,no... Ja o upírskom svete veľmi veľa neviem,... Ale, tak Dobre.
A keď si predtým hovoril, že  upíri schopnosť priputania sa nepoznajú, tak to nieje až  tak úplne pravda. Upíri si vedia nájsť svoju životnú lásku, no na celý život, a jeden pre druhého sú ako stvorení. Lenže oni tomu nehovoria, že  sú ku sebe priputaní. Oni si sú  skôr, ako to povedať, jeden pred druhého lákavý, či tak nejak. Každý upír má svoj pach, a ked sú dvaja... spriaznene duše, tak je ich pach pre nich iný ako pre iných. Oni dvaja cítia pach toho druhého veľmi  lákavo. Ale nie je to len ten ich pach čo ich spája, oni sú jednoducho, ja neviem, jednoducho navždy spojený. A jeden pre druhého urobia čokoľvek a nemôžu bez seba dlho vydržať. A veď vieš čo pre upírov znamená navždy."
Snažila som sa to nejako vysvetliť, ale ani ja som to tak presne nechápala. Vždy som vedela, od kedy ich poznám, že Lucy a Pól sú pre seba dokonalí. Nevedela by som si na ich miestach predstaviť niekoho iného. Ale nikdy som sa Lucy nespýtala prečo práve Pól je ten, s ktorým sa rozhodla stráviť večnosť. Z ich myšlienok som to tak nejako sama vyvodila, ale nikdy som sa nad tým sama presne nezamýšľala.
,,Asi to chápem. Keď to takto hovoríš, tak je vidno, že  medzi nami nie sú  až  také velke rozdiely. V podstate si to opísala presne."
Povedal Henry tiež po krátkom zamyslení. Je to zvláštne a divné, keď povie v čom si vlastne môžu byť vlkolaci a upíri podobní.
Nič iné mi ako ďalšia  zaujímavosť o upíroch na rozum neprišla. Možno ešte to, o tých šperkoch a spomienkach, ale to som mu už spomínala predtým.