Polovičná Hviezda

32. List

Olíviu som odprevadila domov, na to, že sme mali ísť do obchodu, sme po našom nezvyčajnom stretnutí hneď aj zabudli.
Keď sme boli pri jej dome a ja som si bola istá, že je v bezpečí, vymyslela som si nejakú výhovorku, že som sľúbila Lucy s niečím pomôcť, a že ten projekt dokončíme niekedy nabudúce.
Ona nenamietala a ani sa nepýtala, prečo mi to nenapadlo už skôr.
Len čo som už bola dosť ďaleko, rozbehla som sa.

Našťastie nikde nebola ani noha.
Takže som sa domov dostala docela rýchlo. Chcela som sa čo najskôr dozvedieť pravdu, celú pravdu, o tom čo sa tu deje.
Keď som však pribehla k domu, bolo tam docela veľké ticho. Započúvala som sa čo najpozornejšie ale počula som iba tiché myšlienky Lucy. Bola tam sama, Pól je asi v práci a Elena s Jasperom pravdepodobne niekde v lese.
Vyrozumela som, že rozmýšľa nad svojou kamarátkou Melindou, ale aj nad tetou Ines. Chvíľu som ešte nemo počúvala a zistila, že má na mysli aj upírsku radu a aj upírsku kráľovnú. To ma už prekvapilo. Vošla som teda do prázdnej predsiene.
,,Lucy?" Povedala som potichu namiesto pozdravu. Vedela som, že ma počuje, aj keď v kuchyni.
,,Ami?" Ozvala sa Lucy vedľa mňa akoby tam stála celú dobu.
,,Čo tu robíš, nemala si byť u tej svojej spolužiačky? Lena hovorila, že dokončujete ten referát." Pýtala sa ma, keď sme už kráčali po chodbe.
,,Mali sme to robiť, ale... nerobili," zrazu som nevedela čo mám povedať. Nevedela som či by som jej mala povedať, že aj Olívia videla toho upíra, ale vysvetlila si to po svojom. Potom by mi možno nedovolili, aby som sa s nejakými ľuďmi prechádzala iba tak po meste. Že by som možno nevedela udržať to tajomstvo či čosi podobné.
Lucy si ma starostlivo premeriavala, rozmýšľa čo sa jej asi snažím povedať, pretože aj ona pre mňa mala nejakú správu.
Nemyslela na ňu, aby mi to neprezradila.
,,Lucy ja... videla som mláďa." Povedala som jej konečne a bolo na mne vidieť mierny strach a prekvapenie.
No na jej tvári nebolo poznať ani náznak pohoršenia, čo som však nečakala. Buď už o tom dávno vedela, alebo sa snažila kvôli mne tváriť, že ju to neprekvapuje. Asi to bolo oboje, pretože v myšlienkach bola mierne prekvapená, že jej to hovorím práve ja.
,,Mláďa? Aké mláďa, o čom to tu hovoríš?"
Asi si myslela, že sa jej podarí presvedčiť ma, že sa nič nedeje. Lenže jej ušiel jeden malý detail, že ja nemám päť rokov.
,,Predsa mladého upíra." Rozhodla som sa s ňou hrať túto hru, že sa rozprávame akoby ani jedna nevedela o čom je reč. A pritom sme to obe vedeli veľmi dobre.
Mláďa?! Zhrozila sa na jednu stotinu sekundy, keď jej došlo, že to ja viem.
Preto sa radšej rozhodla zmeniť tému na niečo úplne iné. No ja som vedela, že sa k tomu ešte vrátime, nenechám to len tak.

,,Počúvaj ma, dnes nám prišiel list, skús hádať od koho."
Povedala ale do očí sa mi nepozrela.
Nemusela som hádať, aj bez jej terajších myšlienok, ktorým sa vyhýbala, som vedela, že to je od tety Ines.
,,To vážne?" Opýtala som sa celá prekvapená a nadšená. Veď od tety Ines som list ešte nedostala. Za celú dobu čo žijem s Lucy a Pólom mi teta Ines nenapísala ani raz. Doteraz som o nej nemala nijaké správy. Iba ak keď ona alebo Melinda občas napísali niečo Lucy. Nepísala mi dokonca ani na narodeniny, čo by však aj bola trochu blbosť, keďže som behom jedného roka narástla asi o tri či štyri. Ale bolo by to aspoň milé.
Lucy s úsmevom prikývla, bola rada, že ma to tak potešilo. A aj to, že som v momente zabudla na to čo som ešte pred pár sekundami mala v pláne riešiť. No bola pravda, že som v tejto chvíli nechcela riešiť nejakých upírov, tí kľudne môžu počkať, nikam predsa neutečú.
Ani neviem ako som už mala v ruke ten list. Lucy mi ho rýchlo podala. Začala som teda tento poskladaný hárok papiera čítať.

Moje drahé srdiečko.

Hneď pri prvej vete sa mi zastavil dych, spomenula som si ako mi teta nehovorila menom ale často ma oslovovala srdiečko. Pretože moje malé srdce bilo, a Ines sa nikdy nestarala, či skôr ani nezaujímala, o nikho, kto mal tlčúce srdce. Teda ak nepočítame jej jedlo, ale to si čosi iné. A ten zvuk sa jej veľmi páčil.