Polovičná Hviezda

37. Vie to?!

,,Takže..." Tara preliezla cez okno do svojej izby a ja som jej išla nabok aby mohla okolo mňapreksť ku svojej skryňi. Len čo prešla rozvýrila dookola pach, ktorý sa tam držal. Bola to, samozrejme, jej vôňa, ktorá  už ja dobre poznám, a kotrá bola všade po izbe, ale bol tu aj nejký iný pach, kotrý nepoznám, a bolo ho aj menej. Prišlo mi také zvláštne byť v jej izbe, ale mala to tam docela pekné.  Jednun posteľ naľavo od okna, kotrým sme sem prišli, a oporti ktorému boli  dvere, ktorými sme, neviem prečo, sem neprišli.  Napravo od dverí mala skryňu s vecami, ku ktorej aj presne išla. Otvorila ju a začala sa prehrabávať medzi medzi šatami zavesenými na vešiakoch. Ja som sa zatiaľ nenápadne poobezerala po jej izbe. Na svojej posteli mala položené dve tielka v odtieňoch svtelej červenej a jednu krátku sukňu tamvozelenej farby. Veci, ktoré si chce preliecť, keď mňa priprví. Na druehj strane, naľavo od dverí, mala zase komodu, skryňu so šuflíkami, vedľa stôl a stoličku. Na stene mala poličky s knihami a ďalšími vecami. Nemala tam veľmi neporiadok, ale ani upratané tak ako vyzerá moja izba. ,,Už to mám." Povedala nadšene, keď našla to čo hľadala. Trvalo jej to vážne len chvíľu. ,,Vedela som, že to mám tu zavesené." A podala mi vešiak, na ktorom boli zavesené šaty s výstrihom tipu Carmen, s odhlenými ramenami, dlhé asi pod kolená vo farbe svetlej krémovo hnedej  a našitými obrázkami motýľov a kvetov roznych farbieb. Zobrala som ich do ruky a prezerala si. Tara prešla ku stoličke a zobrala krátke svetlo modré kričko a žltu svetlu tenkú skuňu dlhú skoro až po zem, ktoré boli prehodené cez operadlo.
,,Môžeš si vybrať. Toto sa pre teba zmojich vecí najviac hodí." Pozerala som sa raz na jedno oblečenie raz na druhé. 
,,Môžem sa ja opýtať prečo sme sem išli oknom?" Muslea som sa jej na to opýtať. A  ona na to aj čakala, pretože na tvári sa jej zjavil výraz, toto, že na takýto vstup má veľmi dobrý dôvod.
,,No vieš, neviem kde teraz je moja mama a nechcem aby ťa videla skôr ako ťa pripravým. Má totiž veľmi dobrý nos na všeliaké klamstvá a tak podobne. Mnohí hovoria, že som to po nej zdedila, ale ja im neverím. " Vysvetlila mi.
Henry mi hovoril o ich mame, predtým bola súčasťou hliadky- a bola veľmi dobrá, málo čo jej uniklo, a teraz sa stará o to aby ostatným čo buď sú hliadka, alebo aj len strážcovia, robili svoju prácu tak ako sa má.  A to, že tie jej schoposti zdedila ja Tara je podľa Hernyh tiež pravda, pretože, keď ona niečo chce vedieť tak to aj zistí. Zistila tak, že sompolovičná upírka a aj to, že počujem myšlienky všetkých okolo mňa. A to vedel iba on. Takže... ich mama je fak zaujímavá. 
,,Aha, jasne, chápem." Prykývla som a vyzula som is topánky čo som mala obuté. Mala som len obyčajné sandále. Tara bola, samozrejem, ako vždy bosá.  Keď sme začuli kroky ako idú hore po schodoch smerom k nám do izby. No skôr ako kroky, sme zacítili niečí pach. Tara si rukou zakryla tvár akože nechce veriť tomu kto sa sem blíži. Z jej myšlienok som zistila, že to je jej mama. Zadržala som dych, keď otvorila dvere a vošla dnu, do nosa mi udrel pach neznámej krvi, ktorý mi jasne hovoril, že tu nemám čo robiť. Nemusela klopať, vie predsa, že jej dcéra má dobré uši a počula ju ako išla po schodoch a po chodbe, takže ju neprekvapila, aj keď podľa svojich myšlinok to mala v pláne.  Takže predsa len som mala pravdu.
,,Ale čo, zdalo sa mi, že som niečo počula." Povedala, keď sa zastavila vo dverách a prezerala si ma. Vyzerala docela milo a určite nie na viac ako na maximálne štyrydsaťpäť rokov, ale to ja súdiť nebudem. Bodla vysoká, tak ako Henry s Tarou, mala husté tmavohnedé vlasy dlhé po plecia, svetlohnedé oči, v ktorých sa srýval milý, ale aj prísny pohľad, miešaný s veselým a vážnym podľa situácie, ktorú musela práve riešiť. Videl som, ktoré črty jej tváre zdedil Henry, a ktoré Tara. 
To by nebolo ono, keby ona niečo nepočula. Vždy musí vedieť, kde sa čo kedy deje. Pomysela si Tara nahnevane, nesmerovala to mne. 
,,Mami, čo tu robíš? Sľúbila si mi, že počkáš, kým jej vyberiem veci." Pýtala sa jej. Ja som tam iba tak stála a sotva počuteľne sa pozdravila.
,,Ja viem, ja viem. Ale myslela som, že ju normálne pozveš dnu cez dvere a nie, že ju budeš ťahať oknom. To sa nepatrí." Vyčítala jej mama.
,,Ale ona s tým problém nemala." Odvetila Tara a ešte aj naschvál pomysela na to ako som vyskočila k oknu. ,,To určite, keď si jej ani nedala na výber." Tara nad jej slovami iba prekrútila očami. Tarina mama si svoju dcéru nevšímala a podišla ku mne. 
,,Amélia, moja drahá, vitaj. Som rada, že ťa konečne spoznávam." Povedala, keď ma chytila za ruky a pozrela mi do očí. Prinútila som seba pozrieť sa do tých jej. Zbližšia sa v nich dali dokonca rozoznať aj rôzne odtiene.
,,Aj mňa teší." Zamrmlala som.
Ach jaj, mami. Povzdychla si v myšlienkach Tara.
Hmm, záujmové dievča. Pomyslela si jej mama.
,,Dobre mami, už ste sa zoznámili. Môžeš nás teraz, prosím, nechať?" Naliehavo sa  Tara opytala.
Ach jaj, samozrejme.
,,Veď dobre, dobre, už idem." Povedala a  podišla k dverám, ,,Budem v kuchyni."
,,Dobre, ďakujeme, čau." Hovorila jej, keď už zatvárila dvere. Zamrmlala som pozdrav.