Polovičná Hviezda

25. Telocvik

Telocvičňou sa niesol hlasný zvuk učiteľkynej píšťalky.
Lopta letiaca smerom od protivníka nepreletela cez sieť, ale narazila do nej.
Čo znamenalo, že bod nezískal nikto a podáva druhý tým.
Teda to som pochopila z učiteľskyných myšlienok, ktorá sledovala hru len jedným okom. Druhým pozerala do mobilu a asi zapisovala aktivitu žiakov na hodine. Čo pre mňa však znamenalo nula, pretože som nemala najmenšie tušenie čo sa okolo mňa deje. Keďže som tu bola nová, tak učiteľka aspoň na to brala ohľad.

Jej terajšie pískanie znamenalo, že sa tým otáča a loptu podáva hráč, ktorý stojí napravo od siete. Nanešťastie som to bola práve ja. Videla som myšlienky ľudí v mojom týme, bol so mnou Erik a našťastie aj Olívia, ostatných som nepoznala. No počula som, že myslia na to, že dúfajú, že prehodím dobre loptou,  pretože oproti druhému týmu prehrávame asi o dva body. Pričom, len tak mimochodom, absolútne netuším, ako sa body počítajú a ani ako je možné, že oni ich majú viac ako mi, lebo im spadla na zem lopta častejšie ako nám.
Aspoň s tým som svojmu týmu pomohla, chytala som loptu. Videla som kam ju protivník hodí, takže som sa tam vedela rýchlo postaviť a chytiť ju, ale iba ak letela na stranu ihriska, kde som práve bola. Čo však bolo zo začiatku dosť často, lebo oni nevedeli, či ju chytím a tak podobne.  Samozrejme, však, aby nebolo veľmi divné, som ju musela aj párkrát nechať spadnúť na zem.
Teraz som sa postavila za zelenú čiaru, v učiteľkyných myšlienkach som videla, že musím vedieť, ako mám správne prehadzovať loptu a aj to, kde mám presne stáť.
Predo mnou stálo jedno dievča, Martina, a tá bola nahnevaná, že som v jej týme. Rozdeľovala nás totiž učiteľka, a tej bolo jedno, kto chce s kým byť a s kým nie.
Martiny, ma však teraz iba veľmi vytáčala. Natiahla som ruku s loptou a učiteľka potom znovu zapískala, aby som ju hodila.
Prosila som v duchu koho som len vedela, aby tá lopta preletela cez sieť.
Aby neletela až ďalej.
Strachovala som sa tak myšlienok všetkých okolo mňa, a hlavne Martiny, že som sa nemusela báť, že použijem priveľkú silu. Skôr som sa bála, aby som tú loptu vôbec hodila.

Lenže ich myšlienky a predovšetkým pohľady, má tak znervózňovali, že keď som tú  loptu hodila, bola som vlastne  vôbec rada, že sa dokotúľala, teda vlastne  doskákala ku sieti.
Tak to mi teda vážne nevyšlo.
Vstúpila som späť do ihriska a snažila sa ignorovať myšlienky ostatných. Nechcela som vedieť, na čo myslia.

Keďže  som neprehodila, loptu získal druhý tým. Podarilo sa mi ju potom ešte párkrát chytiť, ale spoluhráči, mi už až tak neverili. Tak som sa teda aspoň snažila nezavadzať im.
Potom sme sa ešte dvakrát točili- posúvali sme sa o jedno miesto doprava, v smere hodinových ručičiek.
Nechápem prečo, akú to má logiku?.

Keďže nás na hodine bolo viac ako dvanásť žiakov, a v jednom týme ich môže byť maximálne šesť. Tak sa žiaci na ihrisku striedali.
Myslím, teda vlastne z myšlienok niektorých viem, že boli radi, keď som si išla sadnúť na lavičku, že ma vystriedal nikto ďalší.

Predo mnou odišiel z ihriska Erik, nebol rád, že ho vystriedali, v hádzaní je dobrý, ale nevie zase poriadne chytať.
Po chvíli sa mi potichu prihovoril.
,,Nič si z toho nerob, nie každý má nadanie na všetko."
Ako odpoveď som sa na neho iba usmiala. Snažila som sa aby to vyzeralo, že sa ho snažím presvedčiť, že mi to nevadí, že som neprehodila loptu, pričom v skutočnosti ma to trápilo.
Ale skutočná skutočnosť bola taká, že mi je šumafuk, či som tu blbú loptu hodila dobre, či nie. Teraz už mi je jedno, či si o mne oni myslia, že som neschopná, čo si niektorí skutočne myslia.
,,Ja zase nie som neviem aký v matike." Pokračoval Erik. A ja som pochopila, prečo si ku mne každú hodinu sadne.
,,Hej, máš pravdu, šport asi nie je nič pre mňa." Povedala som mu. A je to aj pravda, ostatné veci, poznámky a učivo sa môžem naučiť, a mnoho vecí už viem aj teraz, z toho, ako som bola vždy sama doma. Ale veci kde musím fyzicky niečo robiť, čo znamená, že sa musím pri tom aj pretvarovať, sa nedajú až tak veľmi naučiť. No možno po nejakom čase áno, ale nie cez noc, aj keby som sa neviem ako snažila.
Ale mám na to ešte kopu času, veľa dlhých nekonečných rokov, kedy sa naučím tak dokonale pretvarovať, na hodine telocviku, ale aj v bežnom živote, tak ako Elena s Jasperom a aj Lucy s Pólom. Už navždy budem takáto, už navždy budem rovnaká, budem úplne ako jedna z nich, jedna z upírov, budem skutočná upírka. Možno iba ak s tým rozdielom, že mi nevadí slnečné svetlo, a že necítim až tam výrazne pach ľudskej krvi.
Ale teším sa, že ma už budú brať ako rovnocennú, takú ako oni...