26. Olívia

223 16 6
                                    

Kráčali sme ulicou, prevažne v tieni stromov. Elene hlavou výrili rôzne myšlienky, ktoré však nakoniec preniesla do slov.

Ľudia sú zvláštny, zvláštne bytosti.
,,Tak ti poviem.
Kedysi bola škola o tom, aby sa v nej deti naučili čítať a písať. Aby vedeli kde žijú, kde je ich krajina. Aby vedeli počítať a aby vedeli niečo o svete. Nešlo tam o to, aby dokazovali akí sú múdri. Niekdy iba bohatí chodili do školy a vedeli hovoriť cudzími jazykom. Tí chudobnejší boli radi, že vedeli čítať a napísať svoje meno.
Dnes musia všetci vedieť všetko. Každý musí byť génius. Musí dokonale vedieť matiku, cudzie jazyky, biológiu, chémiu, aj keď to v živote asi nikdy nevyužijú.
Musia byť dokonalí v športoch, ale aj v počítačoch a ďalších zbytočných hlúpostiach. O ktorých v minulosti nemali ani tušenia. Ale naopak je to aj dobré, dozvedia sa viac. Aj keď skôr ako skočila školu nebudú si už pamätať polovicu vecí, či sa učili na začiatku."

Keď sa Elena už raz rozbehla, nedalo sa ju zastaviť. Počúvala som ju, ale iba z časti. Má pravdu, to je jasné, ale niekdy sa na to až príliš sťažuje. Akoby jej nebola dobrá ani táto prítomnosť, ale ani jej minulosť. Akoby chcela žiť v ešte inej dobe. Možno dobe pred tým. Pred vojnou. V čase iného mieru a iných problémov. Ktovie. Nikdy na to priamo nepomyslela, nikdy sa nad tým nejako extra nezaujímala, či nestarala. Bola proste len rada, že už má od toho pokoj a nežije už tam. Že to všetko sú už len spomienky, minulosť a zážitky, na ktoré sa dá zabudnúť. Dostať preč z mysle všetku tú bolesť a utrpenie. A sústrediť sa iba na prítomnosť. A budúcnosť. Čo v jej prípade bude vždy prítomnosťou.

Musela som sa nad tým zamyslieť aj ja. Ale zo svojho pohľadu. A nechcela som na to myslieť.

Elena, alebo aj Jasper, keď už hovoria o svojom živote, svojom ľudskom alebo hoci aj upírskom, vždy iba poukazujú na rozdiely medzi tými dvoma svetmi. Iba občas spomenú dobu, kde už boli upírmi, a žili vo svete plnom ľudí. Iba občas sa zastavia pri inej dobe, inom roku. Nikdy priamo nehovoria napríklad o druhej svetovej vojne, o čase po nej, či čase medzi vojnami.

Po chvíli moja sestra pokračovala;
,,Ale ja na vysokých školách žiaci idú študovať nejaký odbor, pričom sa v živote uplatnia v čomsi úplne inom. Tak to je."

Prišli už k Olíviinmu domu, teda vlastne nás od neho delili už iba dve ulice doslova zaliať slnkom.
Rozhliadli sme sa dookola, či náhodou niekto niekde nie je, a keď nebol pomaly som prebehli. Z jej myšlienok som hneď čo chce urobiť, tak som to tak spravila aj ja.
Zastavili sme hneď pred jedným malým domčekom s čiernou strechou a svetlosivými stenami. Zazvonila som na zvonček, kde bolo ich priezvisko.
Zvnútra sme začuli prekvapenie a potom rýchle kroky smerujúce asi z obývačky smerom k predným dverám.
O chvíľu neskôr nám už Olívia odomikala dvere.
To je divné, pred chvíľou som sa tu bola pozrieť a nikde som ich nevidela. Ako to, že už sú tu?
Začula som jej myšlienky chvíľu predtým ako nás privítal jej veselý úsmev.
,,Ahojte!" Pozdravila nás.
Odzrdavili sme sa jej aj mi.

Zaviedla nás dnu a ponúkla nám vodu, alebo džús, bolo by nezdvorilé, keby sme odmietli.
Sadli sme si do obývačky, nás dve posadila na gauč a ona si sadla na zem.
Dúfam, že moji bratia budú potichu a nebudú nás rušiť, Pomyslela si a ja som vtedy začula z vedľajšej izby dva hlasy. Jeden asi sedem ročný a druhý päť. Nato som ich aj zacítila. Tri neznáme pachy ľudskej krvi a tak isto aj myšlienky. Olíviinu mladí bratia a asi aj jej mama, ktorá niečo v kuchyňu písala na počítači, lebo som počula ako prsty narážajú do klávesnice počítača.
Aj Elena ich zacítila, ale ignorovala to. Tak som sa ich aj ja snažila zatlačiť do vzdialenej časti mojej mysle, aby nepupútali moju pozornosť od referátu a Olívie.

Polovičná HviezdaWhere stories live. Discover now