Polovičná Hviezda

34. Zázrakom

Sedela som za klavírom a krčila nosom pri každom zlóm tóne. Hrala som Leto z pesničky Štyri Ročné Obdobia, čo je podľa mňa najťažšia zo všetkých štyroch. Najradšej mám Zimu, aj keď ani neviem úplne prečo. Ale aj ročné obdobie ale aj pesnička je zima podľa mňa najlepšia, napríklad preto, že mi vtedy nie je zima tak ako ľuďom.
Teraz som sa už blížila ku koncu, bola som rada, lebo som už pomaly vychádzala z rytmu a o tempe ani nehovorím.
Keby to počúval nejaký človek, myslel by si, že je to dobré, možno  s malými chybami,  čo by niekto kto sa v hudbe nevyzná si ani nevšimol.  Lenže aj pre upíra, ktorý by sa v hudbe nevyznal, by boli jasné niektoré chyby, ktoré som urobila.
Posledný takt, Cé nie Gé, skoro som zabudla na béčko ale koniec sa mi vydaril.
Spoza knihy na mňa rýchlo jedným okom pozrela moja sestra, ktorá sa tvárila, že číta, aj keď ma v skutočnosti kontrolovala ako hrám.
Vedela, že keď sa sústredím na klavíri nebudem vnímať to, že ona tej knihe skoro vôbec nevenuje pozornosť.
Tiež som na ňu pozrela a nato pokračovala. Preskočila som jeseň a začala hrať rovno zimu. Tú som vedela naspamäť dokonale, takže som sa mohla vrátiť k riešeniu môjho problému.

Bolo štvrtok večer, či skôr štvrtok noc, bolo pól dvanástej. O dva dni sa koná vlčia oslava splnu mesiaca a ja neviem ako tam pôjdem bez toho aby o tom niekto vedel.

Od utorka, čo som na neho kričala, že mi on a ani nikto nepovedal pravdu, som sa s Henrym nerozprávala.
Dobehla som vtedy domov, keď sa už pomaly stmievalo.
Síce pršalo, ale ja som nemala náladu vrátiť sa domov. Nechcela som zase sama sedieť vo svojej izbe až do rána.
Vedela som, že za mnou Elena nepríde, nepríde ma skontrolovať a nebude prekvapená, keď ma nenájde v mojej izbe. Inak by som sa bála, aby nevyzvedala, že kde som bola, keby som išla za Henrym.

Lenže teraz to už je jedno, normálne si chodím po dome ako sa mi chce a všetci sa tvária akoby nič. Nielenže tvária ale aj správajú akoby sa ani nič nestalo.
Veď ani nestalo. Iba My nepovedali čo sa v našom a sesednom meste deje.
No ja som k tomu už nič nepovedala a ani oni. Všetko bolo tak akoby ani nič nebolo, bola som normálne doma. V škole bolo všetko v poriadku, Olívia nikomu nepovedala o našom nezvyčajnom stretnutí a život išiel ďalej. Po príchode domov som ostala doma, raz som Lucy pomáhala piecť koláč, potom sme s Pólom, Elenou a Jasperom hrali karty- oni mysleli na hocičo iné, väčšinou po francúzsky  a ja som sa snažila čo najmenej počuť ich myšlienky. Mala som však hlavu plnú iných vecí, takže to nebol veľmi veľký problém.
Boli to síce iba dva dni ale aj tak mi pripadali dlhé ako týždeň.
V stredu ráno som sa išla zase na chvíľu prejsť po lese, dávala som si pozor aby som sa nepriblizovala k hranici, ale aj tak som nanešťastie niekoho stretla.
Nie som si istá či to bolo dobre alebo práve naopak zlé, že som stretla prvé ju. Tara mala zase rannú, či možno nočnú, hliadku, a keď zacítila môj pach hneď ma išla vyspovedať, že čo sa deň predtým stalo. Tak veľmi to chcela vedieť, že jej ani nevadilo, že prekročila hranicu smerom na naše územie, a popravde aj dosť ďaleko. Lenže našťastie nikoho z mojej rodiny netrápi ako nikto z vlkov prekročí na naše územie- a hlavne teraz, keď sa nechcú starať o tých mladých upírov.
Povedala som jej, že ma to veľmi mrzí, že som už aj tak bola veľmi nahnevaná a proste som vybuchla. A ona mi zase hovorila, že sa kvôli tomu s Henrym zase pohádali, že mi o tom povedala. Takže som mala pravdu, keď som si myslela, že som im pôsobila taký menší väčší konflikt. No vyriešili to tak, že Tara mala pravdu a on mi to mal povedať už dávno.
Dohodli sme sa kedy a kde sa v sobotu stretneme aby ma mohla pripraviť na oslavu a nikto by nemal žiadne pochybnosti.

Smutne som si povzdychla, chcela som sa Henrymu ospravedlniť ale nevedela som, že ako. Mohla som vtedy Tare povedať aby odkázala Henrymu, že sa s ním chcem stretnúť. Lenže neurobila som to. Kvôli Lucy a Elene som nechcela ísť sama po škole preč, aby nemali nejaké podozrenie,.že viem ešte aj o niečom inom o čom by som podľa nich vôbec vedieť nemala.
Svoj povzdych som zakryla tým, že som iba vyšla z rytmu.
Doteraz som hrala iba preto aby som sa zabavila, zaplnila čas a preto, že som to robila rada. Teraz hrám preto aby som svojej sestre dokázala, že sa vôbec nič nedeje. Aj keď sa deje totho mnoho.