Polovičná Hviezda

14. Bozk

,,Keď si včera neprišla, bál som sa."
Čoho sa mohol báť, prečo by sa mal báť o mňa? Snáď nie len kvôli tomu čo som mu teraz povedala, dúfam, že som ho nevystrašila s tou večerou, keď už mu tá myšlienka preletel hlavou. Nechápem, že na niečo také mohol čo i len pomyslieť. My by sme nikdy žiadneho človeka nezabili. A keby možno aj, tak určite by sme ho nepriviedli ku nám domov. Teda vlastne Vôbec Nezabili.
,,Ale prišla som teraz." Odpovedala som mu.
Usmial sa na mňa, neviem, či by reagoval takto, ak by vedel, že mu viem čítať myšlienky.
,,Som rád, že si teraz tu. Už tak mi stačí, že sa musím báť o Taru, nechcel by som rozmýšľať nad tým, či by si prišla zajtra, alebo až v pondelok." A či vôbec.
Je to zaujímavé, čakal by na mňa asi aj zajtra, aj keď bude sobota a ja môžem byť hoci aj mimo mesta, čo som vlastne aj mala byť.

,,Vlastne, mala som byť cez víkend preč. Mali sme ísť na lov niekam ďaleko do lesov... ale ja som zostala tu." Nevedela som, či by som mu mala povedať pravdu, že som tu zostala kvôli nemu. Lenže práve toto ho zaujímalo.
,,Zbytok tvojej rodiny odišiel na víkend preč, ale ty nie? Prečo?" Nechápal.
,,Tak, no. Jedna moja kamarátka chcela, aby som s ňou išla zajtra do nejakého obchodu.. Tak som presvedčila Lucy, že už som dosť stará na to, aby som zostala doma sama." Vysvetlila som.
Henry sa zatváril kus nechápavo, ale v myšlienkach to chápal ešte menej. Že už je dosť stará? Veď je nesmrteľná a nestane, tak aký to má potom akože zmysel?

,,Keď si včera neprišla James s Benom tu už dnes so mnou nechceli čakať." Povedal mi, keď už nevedel čo iné by mal povedať.
Ale nemyslela som si, že ma budú čakať aj Ben s Jamesom. Teda, minimálne, že Ben nie, po tom čo som ho odhodila niekoľko metrov.
,,Ja oni tu včera boli?" Opýtala som sa ho nechápavo. Myslela som si, že sa ma budú báť , alebo čosi tomu podobné.
,,Hej boli. Chceli ťa vidieť a Ben sa ti chcel ospravedlniť, že na teba zaútočil, dvakrát." Vysvetlil Henry a pri konci sa kus pousmial, keď si pomyslel na vlka Bena, ako beží oproti mne a ako ho ja odhadzujem preč. Aj ja som sa nepatrne pousmiala.

,,On sa chcel ospravedlniť mne? To skôr ja jemu. Veď som ho odhodila do vzduchu." Nechápala som.
Henry sa na mojej reakcií zase pousmial.
,,Ale nie. Keď sa spolu o ničom natahujeme, tak často vyhodime toho druhého do výšky, a ovela vyššie ako si ho vyhodila ty." Zasmial sa a spomenul si na to, ako sa oni ako vlci kvôli niečomu hádali, alebo sa možno len hrali.
,,Aha, tak mu povedz, že ja sa na neho určite nehnevám."
Usmiala som sa na neho.
,,On sám by ti to rád povedal," vetu nedokončil.
Začali sme sa prechádzať po tejto malej lúke.
Bola som ticho, tiež som nevedela čo by som mala povedať.
,,Tak, no. Moja rodina, budú preč celý víkend, a s Olíviou pôjdem do mesta zajtra len doobeda, takže mohla by som prísť..." Nedohovorila som, nechcela som povedať, že ako veľmi sem chcem zajtra prísť. Že chcem prísť za ním, že ho chcem vidieť, že chcem byť s ním. Že kvôli nemu som nešla s ostatnými na lov.
V jeho myšlienkach som videla, že sa tejto možnosti veľmi potešil. Že vážne chce, aby som sem prišla aj zajtra a aj v nedeľu. Bolo mi to zvláštne, že on tak veľmi chce, aby som prišla, že chce, aby som tu bola pri ňom. Že ma chce mať pri sebe.
Vedela som, že sa ku mne pripútal a zálubil sa do mňa. Lenže vtedy som nevedela ako veľmi, nevedela som celý význam toho všetkého. Nevedela som, čo všetko to znamená pre mňa.

,,A čo je vlastne s tvojou sestrou?" Opýtala som sa po ďalšej chvíli ticha. Henry najprv trocha rozmýšľal, že čo mi má vlastne povedať, ale potom začal.
,,Ona, ona je chorá. Ale nie tak, ako bývajú chorí ľudia. My vlci nemôžeme ochorieť na žiadnu ľudskú chorobu." Vysvetlil mi a potom sa na chvíľu odmlčal. Nechcela som mu počúvať myšlienky, vedela som, že je to asi osobné a pre neho ťažké. Ale vedela som, že v tom je čosi viac.
,,Ale z času na čas môžu vlkolaci ochorieť. A to pri premene." Dokončil. Potom mi povedal, že existujú tri spôsoby, ako sa môžu prvý krát premeniť. A ja som takto pochopila viacero vecí.
Môže to byť tak, ako sa premenil Ben, keď prvý krát zacítil môj pach a pach mojej rodiny, ktorý sa na mne držal, a ten ho vyprovokoval k prvej premene, keď sme sa prvý krát stretli. A tak isto, som na sebe mala pach upírov aj predvčerom, čo ho vyprovokoval, aby na mňa zaútočil.
Druhý spôsob je taký, že niečo, alebo niekto, môže vlkolaka nahnevat, a on od toho hnevu a nervozity až vybuchne a zmení sa na vlka. To sa stalo Henrymu. Hádal sa o niečom som svojou sestrou Tarou, a ona ho tak vyprovokovala, že len ledva čo stihol vybehnúť z domu, premenil sa. Tak sa premenil.
Tretí spôsob nie je najkrajší, no nie žeby ostatné dva boli najlepšie, či dokonalé, ale nikto si nepraje, aby sa musel premeniť takto.
Je to tak, že Tara z ničoho nič ochorela. Je to hrozná choroba, ktorá je bolestivá a trvá veľmi dlho. Počas nej sa jej telo pomaly mení. Ben s Henrym sa premenili rýchlo, bolo to bleskovka, ako to Henry sam nazval. Lenže Tara musí nejaký čas ležať v horúčkach, kým sa môže svojvoľne premeniť. Nie je jasné ako dlho to trvá, niekto je chorý aj päť dní, ako to vraj trvalo Jamesovi. Ale Tara už je skoro zdravá. Vraj ochorela niekedy v stredu, a zajtra by už mala byť v poriadku, akoby sa jej nič nestalo. Len sa už bude vedieť premieňať na vlka.
Wau. Zaujímavé, ako to všetko celé funguje. Ako je celá tá ich premena zložitá a to k tomu im úplne stačí, ani nie, že upír, ale iba jeho pach. Fakt vážne Zaujímavé a úžasné.

Potom sme sa iba potichu a bez slova prechádzali po lúke. Nikto nevedel, čo by mal povedať. Ale nevadilo nám to, bolo nám takto spolu dobre.

Pozrela som jeho myšlienky a vedela som čo chcel. Aj keby som nevedela počuť čo si myslí, aj tak by som vedela čo by chcel urobiť. Aj ja by som to možno chcela.
Chcela by som to urobiť asi tak ako aj on. Lenže on sa bál, bál sa niečo povedať a nie to ešte niečo urobiť.
Vedela som, že sám od seba to neurobí, aj keď veľmi chce.
Vedela som, že to musím urobiť asi ja.
Prechádzali sme sa len tak po tej malej lúke. Nič sme nepovedali.
On rozmýšľal o tom, čo by veľmi chcel, či by to mohol urobiť, ale aj o tom kto ja som. Že som upír, a upíri sú ich nepriatelia. Lenže som aj človek. Ale iná, celý život žijem v pravde o mýtických tvoroch, ale neviem nič o vlkolakoch.
Nevedel, že ak by niečo urobil, či by som sa na neho nenahnevala, či by som nezaútočila, tak ako oni o upiroch hovoria. Stále si myslel, že čochvíľa odídem, že si zmyslím, že je to nezmysel. Alebo, že sa mu vysmejem, že je to hlúposť. Alebo sa nehnevám, že sa opovážil sa ku mne pripútať. A ďalšie veci tomu podobné. Nepáčilo sa mi, že o mne takto rozmýšľal, že sa bál. Že sa mňa bál mňa.
Rozhodla som sa urobiť to a presvedčiť ho o opaku. O tom, že ja nie som taká ako ostatní upíri, že som z časti aj človek. Že mám skutočné bijúce srdce, že skutočne dýcham.
Zastavila som sa, otočila a pristúpila k nemu bližšie. On sa prekvapil, že čo sa asi chystám urobiť.
,,Ja nie som taká, aká si myslíš, že som." Tetaz bol prekvapený ešte viac.
Ľavou rukou som chytila jeho pravú.
,,Nie som ako ostatní upíri, som z časti aj človek." Usmiala som sa na neho. Povedala som mu tak, že môže urobiť to čo chce, že ja sa nezľaknem a neutečiem, alebo na neho nezaútočím. Jeho milé hnedé oči sa zažiarili.
Ale poriadne som si ani neuvedomila čo to presne robím, alebo prečo, proste som to urobila.
Dal mi ruku na tvár, ja na jeho rameno. Zavrela som oči a tesne predtým, som to vedela.
Vedela som, že ma on ľúbi, a že aj ja jeho tak veľmi, ako on mňa.
Pobozkala som ho.
Henryho táto zmena prekvapila. Nemyslel si, že ja ho pobozkám. Nečakal to, ale ani nenamietal. On sa namiesto toho potešil. Jeho pery boli príjemné horúce a jeho myšlienky veľmi nadšené.
Pochopil, že sa na neho nehnevám, a ani nič podobné. Pochopil, že ho mám rada a nemyslím, že celá tá vec okolo priputania je hlúposť, blbosť.
A aj ja som si to uvedomila. Lenže, uvedomila som si aj čosi iné. Otvorila som oči a odtiahla sa od neho.
Asi som mu to mohla dat najavo aj nejakým iným spôsobom.
Očami som sa vyhýbala jeho pohľadu. Jeho očiam ziariacim nadšením.

,,Nie sú všetci upíri takí, akí si myslíš, že sú. A ja už vôbec nie." Povedala som po chvíli. Jeho nadšenie vystriedalo prekvapenie, nechápal čo tým myslím.

,,Chápem, To čo si si myslel, a aj prečo si si to myslel. Ani ja som vám najprv neverila. Nikdy som nepočula o tom, že by mohol existovať niekto iný okrem ľudí a upírov. Chcem tým povedať, že, jednoducho... uverila som, až keď oproti mne bežal veľký vlk. A... A ja vlastne ani neviem veľa o upíroch, aj keď som jedným z nich... Ale chcem to vedieť, chcem vedieť ako vníma upírov niekto, kto o nich vie viac ako len legendy... A chcem niečo vedieť aj o vás... A o... o tebe. Lebo dlho som nevedela, že vôbec existujete. "

,,No, tak to bola pekná reč." Povedal veselo. Bolo na ňom vidieť, že je rád, že som mu potvrdila jednu z jeho teórií. A hlavne, že to bola tá, že si nemyslím, že je to blbosť, a že chápem čo cíti a čo cíti ku mne.

Zarazila som sa, keď to povedal. Ale potom som sa začala smiať. Niekedy sa správam vážne hlúpo. Keby mi to niekto povedal napríklad v škole, moja reakcia by bola úplne iná a určite by som sa nezačala smiať. Ale teraz, tu, pri ňom, som sa vážne cítila sama sebou a normálne veselo som sa smiala, z mojej, možno trocha viac zbytočnej, reči. A aj Henry sa úprimne smial, a vážne to bolo úprimne .

Vydýchla som, usmiala sa a otočila hlavu k zemi.
Niekedy sa správam vážne hlúpo. Asi je to tým, že sa málo stretávam so živými ľuďmi, alebo vlastne aj s hocikým.