Polovičná Hviezda

38. Spln

Niekdy musíš mať veľkú vzdialenosť  medzi sebou a domovom, aby si mohol prísť na to čo chceš a čo si.

Našťastie si Tara nevšimla ako som pomaly začínala panikáriť. Poslušne som ju nasledovala a s každým krokom som stále viac a viac mala pocit, že tu nemám čo robiť.  Že tu nemám byť, že mám ísť preč, že musím ísť odtiaľ čo najskôr.
Nemohla som sa hýbať, jediné čo som však dokázala urobiť bolo nasledovať Taru.

Obyvatelia dediny, čo sa buď pripravovali na oslavu alebo pwn tak postávali pri domoch a prechádzali sa ulicami, sa začali za mnou nechápavo otáčať lebo vycítil, že so mnou nie je všetko úplne v poriadku. Vycítili, že mám mierny strach a obavy. Našťastie to prirovnali k tomu, že som len človek, ktorý sa prvý krát dozvedel, čo všetko je na tomto svete skutočné, a nevie čo všetko by mal od toho očakávať. Mali aj pravdu, lenže nevedeli, že ja na to mám aj skutočne skutočný dôvod báť sa a mať obavy. Aj keď možno ani nie. Ale čo oni vedia. V takýchto chvíľach som rada, že dokážem počuť ich myšlienky.

Takých ako ja, čo prvý krát vidia nepoznanú pravdu, tu už pár je, takže okoloidúci vlkolaci sa o mňa veľmi nezaujímali. Aspoňže takto viem, že na sebe nemám žiadny upírsky pach.

Po chvíli zrazu Tara z ničoho nič zastavila, bez toho žeby nad tým rozmýšľala. Alebo to mala v mysli a len ja som si to nevšimla, pretože som bola príliš zaujatá všetkým čo sa deje okolo mňa. Nepatrne som sa pozerala okolo seba a prezerala si ostatných pričom som sa snažila nedívať sa im do očí. Bola som ostražitá, moje vnímanie a zmysly boli skoro ako u normálneho upíra. Ale iba skoro, pretože moja myseľ bola tak otupená obavami a opatrnosťou, že som si ani nevšimla, že na mňa, niekto v myšlienkach kričí. Bola som na nepriateľskom územní, pričom som vedela, že sa mi tu nič nestane a nikto mi nič neurobí, aj tak som sa bála a bola na pozore.
Nepočula som Taru zastaviť a ani to ako sa k nám už blížil jej brat. To som si uvedomila až potom čo sa ho Tara pýtala ešte skôr ako sa on stihol čo i len pozdraviť.

,,Čau. No čo, už ste konečne skončili?"
Henry vedel, že najlepšie sa jej zbaví, keď jej hneď povie čo chce vedieť.
,,Hej, my už sme hotoví a oni by mali tiež už končiť." Povedal jej podráždene, že sa ho pýta na takú hlúposť akoby on vedel kedy druhá skupina dokončí svoju časť práce.

Z ich myšlienok som si hneď zistila o čom všetkom je reč, takže som sa nemusela na nič pýtať.
Každá skupina mala dokončovať jednu časť výzdoby a príprav.
A aby to bolo spravodlivé, čo má kto robiť, tak losovali. Luna ich svorky, spriaznené duša Alfu, losovala mená a podľa toho ich posielala pracovať. Tak vybrali prvú skupinu a aj druhú.  
A potom aj hliadku, ktorá bude počas oslavy strážiť- čiže tí nezasvätení čo ešte nemajú svoju spriaznené dušu.
A potom boli aj takí čo nedostali žiadnu úlohu. Tara sa tak mohla vyhovoriť na mňa, že ma musí účasť a pripraviť a ďalšie tieto takéto blbosti, a ich Luna jej v tom vyhovela. A takýchto bolo asi aj viac,  čo chceli pripraviť alebo skôr zasvätiť svoje ľudské spriaznené duše.

Tara hneď bez ďalšieho slova vykročila preč smerom k miestu kde asi pracovala druhá skupinka. Tam bol Ben a ona počas osláv duší chcela byť čo najviac so svojou spriaznenou dušou.  Vlastne, presne aj sem ma mala priviesť  a tu sme potom mali ja čakať na Henryho, ktorý už tu teraz bol.

Chvíľu, asi polovicu sekundy, som sa pozerala za odchádzajúcou Tarou, ktorá mi bola v tejto chvíli malou a jedinou známou oporou v tomto dave neznámych tvári, myšlienok, hlasov a hlavne pachov. Zahryzla som sa do pery, aj keď vlastne ani neviem prečo. Čím sa Tara odo mňa vzdialovala stále viac, moje obavy a strach narastali viac a viac.
Nechty som si zarývala do dlaní, aby mi tá bolesť odviedla pozornosť, no márne.
Tara už dávno zmizla za jedným z domov.