Polovičná Hviezda

31. Zistenie

,,Ak si chcela ísť do kina mohli sme ten projekt robiť aj neskôr." Hovorila Olívia, keď  sme už spolu kráčali zo školy po poslednej hodine.
,,Ja som tam ísť ani veľmi  nechcela, skôr som myslela, či to náhodou  neodopriem tebe." Odpoveda som jej, aj keď odpoveď som už vedela.
,,Ani mne sa tam ísť nechcelo, nemám veľmi rada horory. Podstate si ma zachránila."
,,No tak  to sme sa zachránili obidve." Povedala som jej a obe sme sa začali smiať.
Vyšli sme z budovy, hodina zemepisu nám skončila trochu skôr, tak som chcela ísť naproti Elene, aby som jej povedala, ze ideme robiť ten  referát.
,,Ako si vedela, že máme mať návštevu, a že  moja mama bude chcieť upratovať?" Opýtala sa ma zrazu Olívia. Už chvíľu nad tou otázkou premýšľala, ale nečakala som, že sa to aj opýta.
,,No, ja, nevedela som to. Tipla som si a dúfala." Zaklamala som jej. Samozrejme, že som to vedela.
,,Tak to si si tipla dobre." Povedala mi veselo.
To už sme došli k budove s učebňami jazykov a Elena akurát vychádzala z dverí.
,, Hneď som späť." Povedala som a vykročila smerom k mojej sestre.
Tá bola trochu prekvapená, keď uvidela, že k nej mierim.
Bez slova či pozdravu som ku nej pristúpila a podala jej ruku. Ona ma za ňu bez hocijakých otázok chytila a hneď aj videla to, čo som jej prišla ukázať, oznámiť.
Keď tam nemusím byť aj ja tak potom kľudne choď. Povedala mi v myšlienkach. Vedela som, že nebude chcieť niekam ísť, je zase jasný slnečný deň a po nočnej búrke nie je nikde ani stopy.
Súhlasne som prikývla.
Páči sa mi takýto náš spôsob komunikácie. To čo chcem aby videla a vedela, ona hneď z mojich spomienok a pocitov zistí a ja zase počujem všetko čo mi chce v myšlienkach povedať. Takto si môžeme medzi sebou vymieňať hocijaké informácie a nikto o tom nebude vedieť, lebo to urobíme bez jediného slova.
Je to úžasné, že upíri majú takéto výnimočné a zajimave schopnosti a talenty.

Bez ďalšieho slova a zase nemo sme sa rozlúčili a každá išla svojou cestou. Nikto z okolitých prítomných žiakov si nič nevšimol a ani sa o nič nestaral, veď ani v podstate nič nevideli a ani nepočuli, veď nemohli.
Jediný kto o našom tajnom rozhovore vedel, bol Jasper, ktorý už stál pri aute a čakal na blížiacu sa Elenu. Asi mu hneď aj došlo o čom sme sa s Elenou bavili, keďže k nemu kráčala iba ona. Chvíľu nad tým rozmýšľal, ale potom sa už o to nestaral.

Ja som už s Olíviou vyšla z areálu školy smerom na zastávku autobusu.  Cestou sme stretli aj našich spolužiakov ako idú do toho kina.
,,Vadilo by ti keby sme po ceste skočili do obchodu? Sľúbila som mame, že ešte niečo pôjdem kúpiť." Opýtala sa ma Olívia, ked sme sa už blížili na zastávku.
Veľmi sa mi nechcelo ísť do obchodu v meste plnom ľudí, keď teraz tak aj páli slnko, no v jej myšlienkach som počula, že myslí na jeden malý obchodík  kdesi na rohu  nejakej uličky.
,,Jasné, môžeme." Povedala som jej a vybrali sme sa teda pešo ulicou.

Ako sme išli uličkami v meste stále ďalej do staršej časti mesta, kam už chodilo aj menej ľudí a hľadali aj ten obchodík Olívia mi trochu hovorila históriu ich mesta.
,,Mali by sme sa tam dostať aj tadiaľ." Myslím. Povedala mi a ukázala na dlhú  uličku medzi dvoma vysokými domami bez okien, ktorá sa v tmavom tieni zatáčala do strany a potom ďalej pokračovala.
,,Tak poďme." Povedala som, aj keď som mala pocit, že to nie je najlepší nápad ísť do prázdnej neznámej uličky, ale vykročili sme.
Olívia myslela na to, že keby sme išli dookola išli by sme zbytočne dlhšie a tadiaľto to je skratka.
Ako sme išli ďalej mala som stále viac pochybnosti o tom, že to nebol najlepší nápad. Mala som taký  zvláštny pocit, neviem presne aký, ale pripomenulo mi to to, ako som sa cítila, keď som prvý krát stretla vlkov. Vtedy som mala chuť odtiaľ čo najskôr odísť. Lenže teraz som nebola zvedavá na to, čo sa deje.
Zrazu som odniekiaľ začula zvláštny tichý zvuk. Rozhliadla som dookola, nič som nikde nevidela, ale všimla som si, že Olívia asi nič nepočuje, keďže ide ďalej rovno akoby nič. 
Zvuk sa ozval znovu a bol hlasnejší s každým našim krokom.
Po chvíli som ho už spoznala, lenže už mi to bolo na nič, nepomohlo mi to, keďže som zacítila  niečo zvláštne, ale predsa veľmi veľmi  známe.
Ten zvuk bolo tiché vrčanie lovca, ktorý za rohom uličky čakal na svoju blížiacu sa korisť. A nanešťastie sme to boli my.