Polovičná Hviezda

10. Spomienky

Ležala som na svojej posteli a rozmýšľala o tom všetkom čo sa dnes stalo. Hodiny na nočnom stolíku ukazovali, že je pól jednej ráno. Vstala som a podišla k svojmu stolu. Mala som na ňom položené učebnice a zošity do školy, ale nechcelo sa mi nič robiť. Zobrala som si do ruky malú šperkovnicu, ktorú mám vždy položenú vedľa svietiacej lampu. Otvorila som ju. Skoro nikdy ju neotváram, patrila totiž mojej mame.

V nej mám jej fotku, fotku mojej mami, keď mala osemnásť a prvýkrát stretla môjho otca. Jeho fotku nemám, neviem ako sa volá a ani ako vyzerá, Lucy s Pólom to vedia, ale mne je to jedno, nezaujíma ma to.
Vybrala som fotku a spod nej vytiahla tenkú retiazku s príveskom vo tvare hviezdy. Šperkovnicu som položila naspäť na miesto a vrátila sa znova na posteľ.
Obzerala a otáčala som si pred očami prívesok. Bola to malá strieborná päť-cípa hviezda, z jednej polovice bola rovná a hladká a z druhej na nej boli malé ornamenty.
Bol to pekný prívesok.
A presne na tej fotke ho má moja mama na krku.

Až keď sme sa presťahovali do tohto mesta, až vtedy som začala mať sny o nej. Predtým sa mi o nej veľmi nesnívalo, lebo som na ňu ani velmi nemyslela, ale teraz na ňu myslím dosť často. A príde mi to zvláštne, ale niekedy ju akoby aj počujem. A akoby to bolo presne vtedy, keď som sa dostala bližšie k Henrymu a zistení pravdy o ňom.
Akoby ma moja mama pred tým chránila či čo, aj keď neviem ako je to možné a rozhodne sa na to nebudem ani nikoho pýtať. Už tak mi stačí, že v hlave počujem hlasy všetkých naokolo. Jeden hlas naviac mi nič neurobí.

Ale aj tak, je to zvláštne. Prídeme do mesta kde žijú vlkolaci, ktorí chránia ľudí pred nebezpečnými upírmi, a presne vtedy začnem mať sny a začnem počuť hlas mojej mamy.
Je to zvláštne a ja nechápem prečo mi Lucy s Pólom nemôžu povedať pravdu, že tu žijú vlkolaci.

Veď mi predsa nie sme zlí, živýme sa predsa iba zvieradsou krvou. A keby mi to povedali, určite by som ich poslúcha a nechodila do blízkosti tej dediny. Ale ako sa poznám, bola by som asi veľmi zvedavá na tých ľudí čo sa dokážu premieňať na vlkov.

Henry hovoril, že upíri sú prirodzený nepriatelia vlkov, Lenže nikdy som ani nepočula, že by upíri mali nejakých prirodzených nepriateľov.
Možno iba ak neprirodzených, alebo ako to nazvať. Upíri sa nikoho nemusia báť, veď prečo aj, oni sú najsilnejší druh na zemi, aj keď neviem ako by sa ku nim mali prirovnať vlkolaci.
Upíri sa môžu báť, akurát tak samých seba. Lebo iba upír môže zabiť upíra. Takže jediný koho sa upír môže báť je Upírska Rada. Vlastne, ani ich sa nemusia veľmi báť, ak neurobia niečo zlé, napríklad ak neodhalili ľuďom, že skutočne existujú. Upírska Rada sa stará o to, aby naše tajomstvo zostalo tajné. Inak nerobia myslím nič iné. Nepletú sa do života iných upírov. Viem, že im vládne kráľovná, ale neviem ako sa volá. Teta Ines, upírka, ktorá sa o mňa predtým  starala, je tiež v Rade.

Teta Ines, keď som si na ňu spomenula, hneď sa mi vybavila posledná spomienka, keď sme sa lúčili, keď som sa sťahovala k Lucy a Polovi.
Mala som vtedy myslím štrnásť rokov.
Ines bola dobrá priateľka mojej mami, a tak keď ona zomrela, teta Ines sa o mňa starala. Lenže, keď ma mala stále nastarosti, nemohla tak byť v Rade, takže po štyroch rokoch, keď som už mala štrnásť rokov, poprosila svoju priateľku, aby sa o mňa starala ona. Ines vedela, ona žije iný život so svojou rodinou, že s nimi budem v bezpečí. Áno, bola to Lucy.
Ines od nej viackrát chcela, aby sa tiež  pridala k rade, lenže Lucy vždy odmietla. Radšej si vybrala život s Pólom, kde nemuseli zabíjať ľudí, kde sa mohli pokojne živiť iba zo zvierat.

Už je to šesť rokov, čo som Tetu Ines naposledy videla.
Asi by som vám mala povedať a vysvetliť pár vecí. No, je to tak, že polovičný upír sa narodí ako ľudské dieťa, a do dospelosti vyrastie za 5 -6 ľudských rokov a potom prestane starnúť. Ja som už v podstate tiež dospelá, lebo už asi tri roky mám sedemnásť.
No, vráťme sa naspäť.
Teta Ines mi hovorila, že aj môj otec je v Rade, lenže ja som nikdy nechápala prečo ma nechce nikdy vidieť, ale postupne ma to už aj prestalo zaujímať.