Polovičná Hviezda

36. To správne

Pri každom rozhodnutí má človek robiť to čo je správe a nie to čo je len jednoduché. Lenže ako to má v tej chvíli presne vedieť?

Viem, že toto musím urobiť. Musím ísť s mojou rodinou k upírskej kráľovnej, keď už nás pozvala na svoj dvor. Takto je to správne. Nebolo by ľahké len tak zmeniť takéto rozhodnutie. Lenže zase, čo je správne a čo ľahké? Je ľahké len tak počúvnuť už rozhodnutú vec, urobiť čo sa vám povie, a aj keď to podľa vás, pre vás, nie je najlepšia voľba, a jednoducho ísť tam kam vás postavia.? Ale bolo by správne postaviť sa pred už rozhodnutú vec a povedať, že s ňou nesúhlasíte?

Domov sme prišli asi chvíľu po polnoci, dali sme si preteky domov, takže sme naspäť boli docela rýchlo.
Ešte predtým som jej povedala, ukázala jej, Olíviino pozvanie aby som u nej spolu s ďalšími dievčatami prespala. Elena sa k tomu nijako nevyjadrovala. Odkedy som jej naposledy takto povedala, že niekam idem a išla som sama s jedným človekom, narazili sme práve akurát na jedného upíra. A keby vtedy bola išla s nami, robiť ten projekt, aj ona, tak tomu nezvyčajnému stretnutiu by sme sa vyhli. A nielen stretnutiu, ale aj ďalším problémom, ako je príklad to, že som odhalila to čo mi tajili.

To, že tu v sobotu večer nebudem, poviem Lucy až neskôr, keď sa pôjdem pred odchodom osprchovať a aj vyprať tričko, ktoré sa mi, ani neviem ako, podarilo pošpiniť od krvi pri love. Teraz som len ležala na posteli a snažila sa sústrediť na knihu, no márne. Moja myseľ každú chvíľu odlietala k blížiacim sa udalostiam. K tomu, že sa chystám porušiť to jediné a hlavné pravidlo, ktoré mi Lucy a Pól dali, keď sme sem prišli. K tomu, že sa chystám vstúpiť do dediny tých, pre ktorých sú najväčší nepriatelia tí, ktorých ja nazývam svojou rodinou. Ale aj k tomu, že znovu uvidím Henryho, aby som mu povedala, že sa už nikdy neuvidíme...
Moje špekulácie, strach a obavy sa preniesli, bohužiaľ, samozrejeme, aj do mojich snov.
Zase som stála v lese. Spomedzi stromov som počula tiché vrčanie a syčanie, upíri. O chvíľu neskôr sa ozvalo aj vrčanie vlkov, na presne opačnej strane.
Sledovala som a otáčala sa dokola, pričom z jednej strany znelo syčanie upírov a z druhej vrčanie a tiché zavíjanie vlkov. A ja som stále medzi nimi.
Otáčala som sa stále dookola. Bolo to takisto ako v tom sne čo ma moja mama varovala pred upírmi v susednom meste a hovoria aj, že sa odtiaľto presťahujeme.
Chcela som sa pohnúť, ale vôbec som nemohla. Nevedela som totiž kam. Stála som presne v strede medzi upírmi a vlkmi, dávnovekými, mystickými, úhlavnými, prirodzenými nepriateľmi.
Nie len môj rozum ale ani moje nohy nevedeli ako ďalej.

Znovu som sa s trhnutím zobudila.
Už mám toho dosť, som polovičná upírka a nemusím späť. Ale keď už zaspím, tam iba preto aby sa mi mohli snívať podivné sny, či čo?

Keď už bol čas, aby som sa stretla s Tarou, bola som už dávno v lese. Naschvál som Lucy povedala, že s Olíviu ešte pojdeme do mesta. Chcela som si byť istá, že na sebe budem mať pach upírov čo najmenej.
Prechádzala, behala som po lese, kým som už nedošla tam , kde ma Tara čakala.
,,No, ahoj." Pozdravila ma. Bolo to síce iba pár dní, ale aj tak mi už bolo ľúto, že som ju tak dlho nevidela. Neviem si ani predstaviť to aké to bude, keď ju už neuvidím nikdy.
,,Ahoj," objala som ju.
Nehovorila som ti, že na sebe nemáš mať nijaký iný pach? Opýtala sa ma v myšlienkach a snažila sa tváriť, že to myslí vážnejšie ako to povedala.
,,Snažila som sa. Ale vieš predsa, že to ja sama neviem posúdiť." Usmiala som sa na ňu a vykročili sme smerom k miestu, kde som sľúbila, že sa nikdy nepriblížim. Išli sme naschvál smerom od mesta, aby, keby nás videli, mysleli si, že bývam v meste. Tara ma aj tak k nim viedla inými cestičkami, okľukami, aby bola moja stopa čo najmenšia.
Už sme skoro tam, hneď za rohom sú domy a náš je potom... začala mi vysvetľovať, ale všimla si, že som sa zastavila.
,,Čo je? Deje sa niečo?" Opýtala sa nechápavo.