Polovičná Hviezda

29. Sen

Bola som v lese. Všade okolo mňa boli stromy, ale iné. Neboli normálne. Boli akoby rozmazane, nejasné. A vtedy som pochopila, že je to sen. Necítila som vôňu lesa a stromov okolo seba. Či zem a suché listy pod nohami. A ani žiadne zvuky, vôbec nič som nepočula. Všade bolo ticho a nikde ani živej duše. Rozhliadla som sa okolo seba.
Zrazu som pomedzi neďaleké stromy začula preletieť nejaký tmavý tieň. Rýchlo som sa otočila tým smerom, ale nikto nikde nebol. No zrazu, niekde za mnou, som počula náhliace sa ľudské kroky. Lenže nebol tam nikde žiadny živý človek. Nechápala som, čo sa deje. Otáčala som sa dookola, ale nikde nič som nevidela. Zrazu okolo mňa zafúkol vietor, a skutočne som sa už začala báť. V mojich snoch nikdy nesvieti slnko, mesiac či hviezdy, ani stromy a listy niesú akoby úplne normálne. A nikdy, v žiadnom sne, sa mi nesnívalo o tom, že by tam fúkal vietor, dokonca súdený.
Stále som očami blúdila po lese, keď som si všimla v diaľke niečo žiarivé. Pomaly približujúce sa malé jasné svetilka. Dve malé, červené ake rubíny, sa na mňa pozerali prázdne, ale predsa plné hnevu, smädné svietiace oči. Postupne menili na šarlátové. Zostali stáť medzi stromami. Nato sa hneď z tieňa zjavila aj tvár a kyslím úsmevom a vycerenými zubami. Upír.
Zalapala som po dychu a uvedomila si, že zadržiavam dych a nedýcham. Ustúpila som o krok dozadu. Čo to má znamenať?
Teraz som sa už určite bála.
Tajomná postava bol mladý muž so svetlými vlasmi a bledou pokožkou. Bol docela pekný. Len keby ma tak nedesil, že sa zrazu zjavil uprostred môjho sna.
Opieral sa o čierny strom s rukami založením na prsiach. Sledoval ma.
Pripadal mi povedomí, ale viem, že som ho ešte nestretla. Možno v myšlienkach niekoho iného.
Chcela som sa ozvať a opýtať sa ho, čo sa to deje a čo to má všetko znamenať, ale niekto ma predbehol.
Moja mama.
No nechystala sa mi vysvetliť význam tohto sna, to by bolo až príliš jednoduché. No nebola nahnevaná ako minule, ani smutná či sklamaná. Čo však bolo divné, lebo keď som sa dnes vracala od Henryho zase bola  taká ako vždy doteraz.
No v tejto chvíli bola uplne iná, šťastná.
Nadšené mi hovorila, že čoskoro sa už vrátim domov. Skutočne domov. Tak ako to má byť. Že je rada, že keď už budem ďaleko od vlkov, že budem šťastná a taká aká ma ona chcela mať. To ma však nahnevalo.
,Nie!' Skríkla som na ňu.
Ten upír Predo mnou sa vôbec ani nepohol. Stále sa uskrnul.

Zrazu som však začula ako niekde niekto rýchlo beží a popritom sa smeje. No nebol to smiech z radosti z voľnosti, ale taký nejaký škodoradostný a kus výsmešný či zlomyselný.
Hneď som vedela, že to je ďalší upír. Prebehol odo mna dosť ďaleko, ale vedela som, že to je mladé dievča. Ten upír, čo stál predo mnou, sa zľakol, preľakol. Očividne toho druhého upíra, to dievča, tu nečakal. Čo je ešte divnejšie, keďže je to MÔJ sen.
Rozbehol sa za ňou. Zrazu tam stál a zrazu už bol niekde inde, preč. Zazrela som iba rýchlu rozmazanú škvrnu.
Nato mi moja mama povedala, že si mám dávať pozor, veľký pozor. Že mám byť opatrná. Ale hovorila, že sa teší, že čoskoro odtiaľto, od toho nebezpečenstva, odídem. Od nebezpečenstva a Vlkov. Že čoskoro vrátim domov.
Ako odpoveď na jej slová som z lesa začula tiché vrčanie. No nebolo vlčie, bolo to vrčanie upírov, vlčie sa ozvalo  až o chvíľu neskôr.
Sledovala som a otáčala sa dokola, pričom z jednej strany znelo vrčanie upírov a z druhej vrčanie a tiché zavíjanie vlkov. A ja som stále medzi nimi.
Moja mama, jej hlas, už nikde nebola.
Otáčala som sa stále dookola. Bola som vážne mimo.

Zrazu som sa zobudila a s trhnutím  posadila. Zalapala som po dychu. Bol to len sen, vydýchla som.
Snažila som sa upokojiť, teda svoje  ľudské srdce.
Ležala som na posteli vo svojej izbe a v ruke som držala knihu. Prsty som mala založené presne medzi stránkami. Takže som zaspala počas čítania. Pozrela som sa na obal knihy; Upíri, Čarodejnice a Vlkolaci. Rada čítam o tom, ako si to všetko ľudia predstavujú. No môj sen bol divnejší ako všetky tie ľudské predstavy.
Nechápala som, čo to malo znamenať. Ale nevedela som, či to chcem vedieť.
Bolo to zvláštne, najprv tam bol upír, potom  viac, a nakoniec tam zavíjali  vlci.
Pozrela som sa hodiny  na nočnom stolíku. Bolo pól piatej ráno.
Unavene som sa zvalila a ľahla naspäť do vankúšov. Vedela som, že už nezaspím. Ale nechcelo sa mi nič ani iné robiť. Počúvala som, čo robí zbytok mojej rodiny. Každý mal vlastnú zábavu, počula som hlasy, smiech a asi nejaký film v telke, lebo bolo počuť aj niečo v cudzom jazyku. Nechcela som za nimi ísť. Oni tomu rozumejú, ale ja neviem po francúzsky ani slovo, ani ň. Nikdy ma to nelákalo, že by som sa to, hoci aj v budúcnosti, učila. Stačí mi aj španielčina.
Mám pocit, že dnes má Lucy nočnú a hneď aj rannú službu, takže to by sa mi aj teraz  mohlo hodiť.
Nechcela som tu tri hodiny sedieť, kým pôjdeme do školy, a uvažovať nad strašným  snom. Radšej sa pôjdem prejsť po lese. Slnko už pomaly vychádzalo, takže už nebola tma.