Polovičná Hviezda

Epilog- hviezda* ☆

Uvedomujem si, že človek niekdy musí najskôr domov opustiť, aby ho mohol skutočne nájsť.

Utekala som a ani neviem kam. Netrápilo ma to, proste som bežala. Využívala som silu mojich nôh, aby som prekračovala zem a dostávala sa čo najďalej. Aspoň k niečomu bola tá moja upírska časť dobrá.
Bežala som rovno, stále ďalej a rýchlejšie, snažila som sa predbehnúť pravdu, slová a význam myšlienok, ktoré som pred chvíľou počula. Neverila som im.
Nemohla som.
Nevedela som
Nechcela som
Nevládala som.
Spoza korún strov na mňa pozeral mesiac, celý mesiac, nádherný biely spln a za ním niekoľko hviezd. Začula som rieku. Ani neviem ako, ale skôr kedy, som práve prekročila hranicu. Ale to ma nezaujímalo. Trápilo ma to najmenej. Vlci už o mne vedia, vedia kto som a čo som a že im neublížim, ani nič podobné. Prudko som zabrazdila.
Otváral sa predomnou veľký prázdny priestor. Čistá lúka bez stromov. Na oblohe presne v strede svietil mesiac.
Vošla som, vstúpila som do jeho jasného jemného svetla. Do jeho paprskov, čo padali v odleskoch na zem. U normálneho by sa aj tieto jemné lúče svetla odrazili, ako od zrkadlovo číreho povrchu hladiny vody v jazere.
Lenže odo mňa nie. Ja nie som normálna, odo mňa sa nikdy žiadne svetlo nijako odrážať nebude.
,,Hlúpy mesiac, hlúpe svetlo, hlúpe hviezdy. Hlúpa ja."
Kričala som si sama pre seba len tak naokolo.

Tie hviezdy sú všetky rovnaké. Rovnako jasné, na vždy žiarivé. Na večnosť odsúdené pohybovať sa po oblohe v rôznych obrazcoch.
,,Každá z Vás má svoje miesto, na veky večné, ladovo zamrznuté, žiariace, výnimočné..."

Neubránila som sa slzám.
Už som nehovorila len o hviezdach.
,,A mesiac, ten je iný, vždy sa mení podľa toho ako svieti slnko. "
A ja tak isto. Na slnku som bola človekom. Bez slnka jedna zo zamrznutých, jedna z nich. Lenže slnko výjde každé ráno.
,,Je jeden jediný. Nepatrí k žiadnemu obrzcu. Je sám a nikdy ani patri nemôže a ani nebude."

Slzy mi tiekli po lícach, ale ja som to tomu mesiacou stále hovorila, zviezla som sa na zem, na kolená. V mojom žiali som nepočula, že niekto prichádza.
,,Lenže ty nie si mesiac. Ním nikto nemôže byť. Ním je bohyňa, tá, ktorá na nás dáva pozor a rozhoduje o našich osudoch."
Henryho milé slová zneli úprimne. Nevadilo mi, že ma počul, alebo aj hocikto iný.
Utrela som si slzy v očiach a pozerala sa nemo na neho, ale potom sa vrátila pohľadom na nočnú oblohu. On nič viac nepovedal, ani nemyslel, iba sa súcitne pozeral.

,,Ty si hviezda, si jedna z nich. Len iná. Polovičná. Z časti ako oni a za časti nie. Stále si to ale ty. A iba ty sa rozhodneš, Kým chceš byť."
Podišiel ku mne, chvíľu som sa na neho nemo pozerala. Čakal, na nič nemyslel. Usmiala som sa naňho. Kľakol si na zem vedľa mňa a objal ma. A ja som mu objatie tiež opätovala.

Keď už bol pri mne, bola som pokojnejšia, šťastnejšia. Cítila som, že už som v bezpečí, pri ňom. Tu je moje miesto.

Sedel vedľa mňa a rukou ma stále objímal. Po chvíli sa rozhodol, že mi v myšlienkach ukáže jeho rozhovor s alfou ich svorky.
Len čo zmizli za hranicou a ja som sa starala o svojho otca a tetu, alfa mu prikázal, aby prišiel za ním. James a Ben zatiaľ odviedli Taru k ich liečiteľke.

,, Henry, máš fakt šťastie, vy všetci, že o tom nerozhoduje môj otec. Lebo keby bol on alfa, tak vy štyria máte vážne po chlebe."
Stretli sa v lese, kúsok od hranice, a rozprávali sa ako ľudia, aby k tom, čo sa stalo nevdel zbytočne niekto ďalší.
,,Seth..."
,,Počkaj. Toto je ale vážne a to nehovorím len o tom, že môj otec bude už aj tak veľmi naštvaný."
Sethov otec, bývali alfa, mu svoje miesto a pozíciu predal, keď sa Seth premenil a našiel svoju spriaznenú dušu. No aj tak na neho a jeho rozhodnutia stále dohliada.
,,Ja viem, a je mi to ľúto..."
,,Nevieme, čo všetko to pre nás môže znamenať... Nevieme, kto ako prvý porušil dohodu... Bude sa to musieť riešiť aj so staršími..."
,,Seth, Seth, Alfa. Oni nič neurobia. Z ničoho nás neobvibia, všetko je v poriadku. Nemusia o tom vidieť aj starší..."
,,Ako to môžeš vedieť?"
,,Amália by to nedovolia. Tí chladný prišli iba za ňou a tými mladimi vo vedľajšom meste. Určite nechcú ďalší problém."
,,Si si tým istý?"
,,Určite. Ver mi."
,,Dobre. Dúfaj. Ale svorke budeme musieť niečo povedať."
,,Samozrejme a starší a zbytok dediny?"
,,Starší o tom vidieť musia, ale zbytok dediny nemusia poznať všetky podrobnosti."
,,Vďaka Alfa."
,,Máš šťastie, že to je tvoja spriaznená duša, a že ja som v tomto ohľade ohľaduplnejší, ako môj otec. A ten bude fakt nahnevaný, keď mu to poviem. A teraz už choď za Tarou a zisti, ako je na tom, či aj z toho nebudeme mať problém."
,,Samozrejme, Vďaka Alfa."

Vtedy mi napadlo, že ako vlastne Tare je. Dúfala som, že jej nič nebude, lebo keby aj, bola by to len moja vina.
,,Je Tara v poriadku?"
,,Viac menej aj hej. Len sa trocha priotrávila jeho krvou." Trochu ma zaskočilo, s akým veselým a iba mierne vážnym tónom toto hovoril.
,,Nič sa jej nestalo, pre nás je to bežné. Teda vlastne skôr pre starších vlkov. Mladí nemajú šancu priblížiť sa k dospelému upírovy a nie to ešte s ním bojovať, či sa doňho zahryznúť. A Tara je ešte nová, tak ako my všetci, takže jej bude chvíľu trvať, kým sa dá zase dokopy. Ale čoskoro bude zase v pohode, a bude mať skúsenosť, s ktorou sa na nás bude zase vyťahovať..." Na konci som sa musela aj ja zasmiať pri tom jeho úsmeve.
Už som prestala byť smutná.

Zrazu som mala pocit, akoby som celý svoj život bola vták, ktorému ostrihali krídla a v tme narážal do stien svojej tesnej železnej klietky.
A teraz, práve teraz v tomto okamihu, mu niekto tú železnú klietku otvoril a vypustil ho na slobodu...

Henrymu sa páčilo, že sa opäť usmievam. Rozmýšľala som, či by som mu mala povedať, o čom som sa bavila s mojou rodinou. Čo mi povedala Ines, Richrad, ale aj Lucy a Pól, ale rozhodla som sa to nechať tak. Nebolo to v tejto chvíli potrebné.

,,Keby si mohol v živote niečo zmeniť, čo by to bolo?"
Opýtala som sa po chvíli. Zarazilo ho to, chvíľu rozmýšľal, nepočúvala som jeho myšlienky a nato odvetil.
,,Čo keby tá zmena všetko zhoršila?"
Toto som ale nečakala ja. Chápala som, čo tým myslel, aj bez myšlienok. No rozhodla som sa najprv dokončiť svoju myšlienku.
,,Čo keby sme sa nestretli?"
Zaujímala ma totiž jeho odpoveď.
Lebo keby som vtedy nebola bežala do toho lesa, keby som si všetko trochu inakšie Načasovala, nemuseli by sme sa vôbec stretnúť a nič z toho by sa ani nemsuelo stať...
,,Stretli sme sa."
Odpovedal a videla som, že neprichádza do úvahy, že by sme sa nestretli. Museli sme sa stretnúť, sme predsa spriaznené duše, bol to náš osud. Aj keď o tom by sa dalo ešte veľa špekulovať.
,,Áno." Prikývla som, šťastná, že sa to stalo.

Sedeli sme tam na tráve a pozerali sa na hviezdy a mne sa v hlave premietalo naše prvé stretnutie. To, ako som od neho potom utiekla.

,,Čo keby sme sa dnes stretli prvý krát?" Preniesla som.
,,Dobre." Súhlasil a pevnejšie ma chytil za ruku, za ktorú ma držal.
,,Veľmi rada ťa spoznávam."
Povedala som veselo, pretože som to vlastne ani nikdy nepovedala.
,,Aj aj tá veľmi rád spoznávam."
Povedal on, ale už nie len podľa našej slovnej hry. Teraz, ma už skutočne spoznal, spoznal aká v skutočnosti som.
Rozhodnutá stáť za svojou pravdou, bez predsudkov a iných takých vecí.
Nemohla som mu to z myšlienok všetko vyčítať, pretože ma zastavil tým, že ma pobozkal.

[Tak symbolicky, zase počas splnu a náhodou, presne na Dušičky... 🌑🌒🌓🌔🌕🌖🌗🌘🌑

Tak, toto je koniec. Teda skôr, nenazvala by som to koncom, pretože každý koniec jedného príbehu je začiatkom iného, ďalšieho.
No dúfam, že vám nevadí, to ako som to ukončila, ukončila, toto je ten lepší výraz. Popravde, ja mám najradšej, keď sa príbehy končia otvoreným koncom. Čiže čitateľ si môže sám domyslieť, čo by mohlo ďalej pokračovať.

A okrem toho, neviem poriadne písať konce, a popravde to ani vedieť nechcem. Ako som už spomínala koniec jedného príbehu je začiatkom ďalšieho a príbeh pokračuje. Takže ani nemôžem napísať koniec môjho príbehu, nemôžem tomu dať definitívny koniec, pretože od tohoto konca by sa potom začal príbeh ďalší a to už ja nechcem.

Takže už chápem, prečo som žiadnu zo svojich detských príbehov a knižiek nikdy nedokončila, aj keď som už mala zapísaných mnoho stánok a celý zošit, nedokázala som to. Nedokázala som vymyslieť, napísať jeden jasný skutočný koniec. Nemohla som. Nevdela. Nechcela... A nevadí mi to.]

💜 Chcela by Vám veľmi pekne poďakovať, že ste to tu so mnou, s týmto príbehom, vydržali až do konca.
Na začiatku som neverila, že by tento príbeh mohol byť až taký zaujímavý. Práve preto Vám chcem veľmi poďakovať, že ste ma ho donútili dopísať. 😘❤💜

... a ešte veľmi pekne poprosiť, aby ste si prečítali aj môj ďalší príbeh. Nie je síce o vlkolakoch, ale je fantasy a o cestovní v čase...

Ďakujem💜
⭐🌟