Sedela som na gauči a prepínala programi na telke jeden za druhý. Pretože o pól druhej ráno nič zaujímavé nejde. Chvíľu som si čítala, ale dlho ma to nebavilo a kresliť sa mi zase veľmi nechcelo. Tak som teda zostala sedieť pri telke a pozerať programi, lenže nič ma nezaujalo. Skončila som teda na nejakej stanici v zvláštnom jazyku, kde niečo spievali a tancovali a vysvetľovali. Nič som nerozumela, tak som rozmýšľala.
Rozmýšľala som o knihách a príbehoch čo som už prečítala.
Mala som pocit, akoby som bola tá princezna, čo bola celý svoj život zatvorená vo veži a teraz sa dostala von.
Pretože až teraz, keď som začala chodiť do školy, som spoznala svoj svet v ktorom žijem, seba, svoju rodinu, ľudí, upírov a zistila aj tajné tajomstvo, ktoré malo byť ukryté. Nemala som totiž vedieť o existencii vlkov, lenže odhalila som to.
Tá princezná, neviem presne ako sa volá, bola šťastná, že spoznala svet a do svojej veže sa už nikdy nevrátila...Teatršlne som si vzdychla a zvalila sa na gauč. Už sa mi nechcelo o všetkom špekulovať, tak som iba pozerala na telku a ten program v tom smiešnom jazyku. Akurát hrali nejakú pesničku a ukazovali tam aj staré fotky a videá, na ktorých tancovali a spievali malé deti. Bolo tam jedno malé dievčatko, ktoré ma zaujalo. Až zvláštne sa podobalo na Elenu, keď bola malá. Lena má totiž pár svojich fotiek z doby, keď bola človek a ked bola dieťaťom. Všetci majú, len ich nemáme veľmi vystavené v dome. Pretože sú staré a čierno biele. Predtým sme síce povedali, že len máme radi taký štýl a naschvál sme si ich tak dali urobiť, lenže podľa iných to bolo divné, tak ako si to myslia aj o Lucyinom účese. Takže ich máme, majú, odložené ako svoje spomienky.
Keď som tak pozorovala to veselé a trocha rozmazané tancujúce dievčatko, spomenula som si, ako mi Elena rozprávala o tom, aké veľké prekvapenie pre nich bol, v dobe keď žila, fotoaparát. A o televízore ani nehovorím. V čase pred prvou svetovou vojnou bol úplne iný svet a život v ňom.
Spomínam si presne na jej slová, keď mi o tom hovorila.
Vždy mi to príde zvláštne a divné, keď Elena, alebo hocikto iný, hovorí o tom ako sa žilo pred sto rokmi. Ako bolo všetko iné a ako sa všetko postupne menilo. Že vtedy boli ľudia oveľa viacej spolu, susedia sa navštevovali každý deň, ked potrebovali požičať múku, či cukor. Alebo si len tak zašli k sebe na krátky rozhovor a doniesli vajíčka. Spolužiaci zo školy a priatelia sa stretávali každý deň a do noci sa naháňali a hrali vonku. Rodina bola viac pokope. Bol to podľa mňa lepší život a aj Lucy mi to potvrdila.
Teraz je všetko iné, oveľa rýchlejšie a... zbytočne zložitejšie.
Ľudia to proste nechápu, nechápu, že vtedyy bol ľahší život, ľahšia doba, jednoduchšia. Bez internetu a mobilov a ďalších týchto blbostí. Ženy sa nestarali o to, kto si čo pomyslí o tom, koho si vyberú za manžela. Vlasy nosili vyčesané dohora a nemuseli sa báť, či sa trafili do módnych trendov, proste nosili čo chceli. A Lucy to robí stále a iní sa z nej z toho smejú, lebo to nechápu.
Keby som si mala vybrať, či by som chcela žiť v tejto dobe, tomto storočí, alebo v predchádzajúcom, určite by som si vybrala minulé storočie. Tú jednoduchšiu a ľahšiu dobu, ten iný svet.
Možno je to preto, že žijem s upírmi, ktorí žili v tej dobe, a vidím ju z rôznych uhlov pohľadu, že vidím ako sa celý svet mení, že viem ako sa oni museli prispôsobiť každému miestu kam prišli.
Alebo je to preto, že poznám ľudí, teda ich myšlienky, že viem na čo myslia, napríklad, keď vidia Lucy. Myslia si, že je to čudné, že sa tak veľmi zaujíma o históriu. Väčšina z nich nedbá veľmi na neviem aké tradície, a tradične tance, ktoré boli kedy veľmi populárne, ich iba odrádzajú a nudia, nezaujímajú ich. A žiaci v škole zase nemáju veľmi v láske dejepis, nezaujíma ich história ich krajiny, vadí im, keď si musia zapamätať pár rokov a dátumov. A mňa to veľmi štve. Nechápem čo je na tom také zle.
Aj keď Elena by so mnou zase až tak nesúhlasila. Samozrejme, že má rada históriu a dobu kedy žila, ale neľutuje, že sa stala upírom, podľa nej ja táto doba oveľa lepšia.
Nemôžem sa s ňou hádať, neviem ako sa vtedy presne žilo. A tak isto ani preto, že ju úplne chápem, prečo si to myslí.
YOU ARE READING
Polovičná Hviezda
FantasyKaždý vlkolak sa vie k niekomu pripútať. Nájsť svoju spriaznenú dušu, druhú polovičku, ktorú bude navždy milovať. Lenže toto si nevyberá on sám, to si vyberá vlk v jeho vnútri. Stačí na to jeden jediný pohľad a on zistí, že je jeho spriaznená duša...