Polovičná Hviezda

33. Slzy

Sedela som za stolom a nedočkavo behala ceruzkou po papieri. Keď kreslím, tak kreslím ako normálny človek, pomaly, ale teraz som kreslila zrýchlene, nedočkavo.
Pozrela som sa me hodiny na nočnom stolíku, ale nejako som nezaregistrovala čas, ktorý ukazovali. Ceruzkou som búchala po stole a papieri v rytme jednej z mojich obľúbených pesničiek. Rada by som si zahrala na klavíri a skrátila si tak čakanie, ale nemohla som. Práve som počúvala myšlienky mojej rodiny, ktoré boli hlasnejšie ako ich slová, keď nemusia hovoria občas tichšie a rýchlejšie ako ľudia, a teraz to robili hlavne kvôli mne. Nedávno prišiel domov Pól a Lucy, pravdepodobne spolu s Jasperom a Elenou, mu povedali, že viem o cudzích upíroch, ktorí sú teraz už aj v našom meste. A spomínali aj čosi o tom liste, a že sa tešia, že sa odtiaľto budeme sťahovať. Nepovedali, nepomysleli na to, ale ja mám pocit, že to má čosi spoločné aj s vlkmi. A ja sa im nedivým, určite už Pól za nimi bol a asi bude musieť ísť znovu aby im povedal, že niekto z našej rodiny jedného videl. To skôr to ale ja poviem Henrymu. Už sa neviem dočkať kedy, aj keď vlastne neviem čo mu poviem...
Vedela som, že keby som vyšla z izby, nevyhla by som sa ich pohľadom, jasnému mlčaniu, že mi k tomu nechcú nič povedať, ale aj ich vyhýbavým myšlienkam. A to som ja nechcela. Ale vedela som, že oni chcú vedieť čo presne viem, že Elena by rada na mňa použila svoju schopnosť, a možno aj Jasper. Lenže vedeli tak dobre ako ja, že keby oni, hoci aj jeden z nich, prišiel za mnou do izby, otázkam by sa nevyhol. To naznačuje aj tomu, že Lucy za mnou neprišla chvíľu potom ako som odišla z kuchyne. Chcela ma nechať ať si sama utriedim myšlienky z nových správ a o novom sťahovaní, ale hlavne chcela počkať na Póla a aj Jaspera s Lenou.
No a ja som od tej chvíle nevyšla z izby a iba čakala kedy konečne budú štyri hodiny a ja som sa mohla konečne niečo dozvedieť. Keďže moja rodina mi nie je ochotná nič povedať, bude mi to musieť vysvetliť aspoň môj... Henry, aspoň od Henryho by som už mohla počuť pravdu.

Začal som tóny bubnovať ľavou rukou a ceruzku som opäť uchopila pevne aby som mohla dokončiť pár ťahov na mojom obrázku, obrázku vlka. Pekného veľkého vlka s kožuchom v rôznych odtieňoch hnedej a takisto ľudským pohľadom. No môj nákres je len čierno- biely, tieňovaný, takže sa na ňom nedá rozoznať to, že v skutočnosti je ten vlk oveľa väčší a pohľad jeho očí je oveľa ľudskejší, ako u normálneho vlka.
Aj keď to vyzerá, že to je len obyčajný vlk, aj tak pre istou schovám tento papier, aby si náhodou Elena, keď vojde do mojej izby, nevšimla.
Ktovie čo by si pomyslela, keby videla na mojom stole obrázok vlka.
No ja by som vedela, čo by si pomyslela, možno by sa tvárila, že to je len jedno zo zvierat čo žijú v lese, a ktoré ja nelovím, alebo by rozmýšľala či som náhodou nejakého takéhoto vlka nevidela náhodou niekde v lese. Možno náhodou kdesi pri hranici, o ktorej by som ja vôbec nemala vedieť.
No viem, že to vedieť nechcem.

Keď som zavrela skrinku, znovu som sa mimovoľne pozrela len tak na hodiny a to čo som videla ma prekvapilo.
Veď pred chvíľou som sa na tie hodiny pozerala, ako je možné, že som nevidela, že už sú štyri?
Rýchlo som si teda popratala veci zo stola a prezliekla sa.
Chvíľu som počúvala či by sa niekto z mojej rodiny nerozhodol ísť v najbližšej dobe za mnou, ale tipujem, že niktonepríde skôr ako ráno pred odchodom do školy.
Tak som teda šla.

Ako som bežala lesom premkol ma taký zvláštny pocit, nie som si istá čo presne, ale viem, že to bolo čosi  zvláštne.
Ale aj vzduch okolo bol akýsi iný, aj keď viem, že to kvôli tomu, že oblohu pomaly zakrývajú lenivé veľké mraky, ktoré jasne naznačujú, že čoskoro začne pršať.
Rozhliadala som sa okolo seba, videla som síce iba rovnaký les ako vždy, možno trochu tmavší, ale aj tak radšej pridala do kroku. Mala som taký čudný pocit, akoby ma niekto sledoval, akoby som v tomto lese nebola sama.
Bolo to veľmi zvláštne.
Keby som nemala jasný dôvod tam ísť, tak by som asi túto prechádzku v tomto chladnom počasí asi viac zvážila.
Bolo sice chladno, ale mne zima nebola. Som rada, že práve v tomto sa podobám viac upírom ako ľuďom, som veľmi rada, že mi nie je zima.