Polovičná Hviezda

5. Stretnutie

Pripútať sa znamená - je to viac, ako len láska na prvý pohľad. Môže sa to stať každému vlkolakovy a to v hociakej chvíli a ku hociakému dievčaťu. Ona jediná bude určená iba pre neho. Keď ju prvýkrát zbadá, všetko okolo neho sa zmení. Nič nieje dôležitejšie ako ona a na ničom inom nezáleží, iba na nej. Urobí pre ňu čokoľvek, aby bol pre ňu všetkým. Bude tým koho potrebuje. A ona sa bude k nemu dokonale hodiť, akoby sa aj on narodil práve iba pre ňu.

Takto je to opísané v starých legendách, ale ja asi torchu predbieham....

Otočila som sa k trom postavám, ktoré sa prekvapene zastavili, keď si uvedomili, že tam som. Očividne nečakali, že tu budem a to som vyčítala aj z ich myšlienko. Kto to je ? Čo tu robí? Ako sa sem vôbec dostala? Boli to traja chlapci, asi v rovnakom veku ako ja, jeden z nich bol možno o trochu starší. Vyzerali trocha inak ako moji spolužiaci v škole, boli docela vysokí, všetci mali tmavé vlasy ostrihané nakrátko, mali aj tmavšiu pleť. Boli si docela podobní, aj keď v skutočnosti asi ani súrodencami neboli.

,,Ako sa voláš?" Opýtal sa ma ten najstarší. Najprv som bola dosť prekvapená, tvárila som sa určite vystrašenejšie ako oni. Nevedela som, ako sa sem oni dostali, od mesta je to určite veľmi ďaleko, a oni nevyzerali, že by išli na túru do lesa. ,,Amélia." Odpovedala som na jeho otázku. ,,A čo tu robíš?" spýtal sa jeden z tých dvoch mladších. ,,Bola som sa prechádzke a asi som sa stratila." Zaklamala som a snažila som sa tváriť čo najnevinnejšie. Ako sa môže niekto stratiť v lese, ktorý každý pozná? pomyslel si ten tretí. ,,Nedávno sme sa prisťahovali a ešte to tu nepoznám." odpovedala som na jeho nevyslovenú otázku. Všetci traja sa zatvárili trochu prekvapene.

Vtedy všade okolo zafúkal jemný vietor. Preletel okolo mňa a smeroval presne k nim. Chvíľu sme iba tak tichu stáli, nikto asi nevedel čo povedať. Ja by som asi najradšej odišla, či skôr ušla preč, ale niečo mi hovorilo, aby som ostala. Niečo na týchto troch chlapcoch mi pripadalo zvláštne, a v tom mi to došlo. Uvedomila som si, že viem odkiaľ asi sú, sú z tej malej dediny, za mestom pri veľkom jazere. Z tej dediny, do ktorej mi Lucy s Pólom zakázali sa čo i len priblížiť. A s nikým odtiaľ som sa ani nesmela rozprávať. Nikdy mi nepovedali prečo a ani na to nikdy nemysleli. Nezaujímala som sa o to, len som ich počúvla.
Zrazu jeden, ten najstarší, si zapchal nos, ako keby ucítil niečo veľmi zapáchajúce. Ale nič tu nebolo. A potom som v myšlienkach jedného z tých dvoch mladších začula, ako kričí. Nevedela som, či od toho zápachu, alebo od bolesti. Ten tretí bol trochu zvláštny, on ako keby vôbec nič necítil. Určite musela prejsť cez územie chladných, pomyslel si najstarší a ja som vôbec nechápala čo to myslel. Vtom sa otočil k svojmu kamarátovi, ktorý sa teraz už nekričal len v myšlienkach, ale snažil sa byť čo najviac potichu. Začula som ako sa mu zrýchlilo srdce, akoby mal vybuchnúť. Ach, Ben, skríkol zhrozene v myšlienkach ten starší. ,,Henry. Ja idem s Benom preč." Povedal tomu druhému a nenápadne kývol hlavou smerom ku mne. Potom chytil toho Bena a ťahal ho preč smerom k lesu, a on sa začal akoby až triasť ako keby od zimy. Ten tretí, Henry, rýchlo pribehol ku mne. ,,Ahoj, volám sa Henry." Nevšímala som si ho a otočila som sa k jeho priateľom, ktorí už mizli v lese. ,,Je tvoj kamarát v poriadku?" opýtala som sa. ,,Hej, on je v pohode..." a chytil ma rukami za plecia, aby ma otočil opačným smerom. V tej chvíli som pocítila veľmi zvláštny pocit, neviem to ani opísať. Bolo to zvláštne, akoby som, ani neviem našla niečo som ani nehľadala. Ale on akokeby tiež pocítil to isté, ale akoby oveľa silnejšie. V tvári mal prázdny výraz a na nič nemyslel, ale aj tak vyzeral dosť zamyslene. Ja som si ani neuvedomila, že nedýcham. Tiež som bola kdesi úplne mimo. Bolo to fakt zvláštne. On, Henry sa na mňa nechápavo a asi aj s trochu vystrašenými očami pozrel. Akoby niečo pochopil, akoby pochopil, čo sa stalo práve teraz stalo. Tiež som mu opätovala nechápavý pohľad. Dlhé ticho zastavilo, až moje nadýchnutie. Už som dlhšie nevydržala stáť bez dychu, aj tak to už bolo na mňa dosť dlho. Vlastne som sa nenadýchla odkedy ten Ben začal vo svojich myšlienkach nahlas kričať. Tak toto som nečakal, počula som Henryho myšlienky, keď sa zrazu spamätal. Kto by to bol povedal, že sa to stane a ešte k tomu aj teraz. Znovu som sa na neho pozrela a snažila sa tiež spamätať, aby nevidel že som stále v šoku. On už bol opäť v pohode a tváril sa akoby sa nič nestalo. Ale ja som v jeho očiach zbadala niečo, čo mi povedalo, že teraz sa stalo, niečo veľmi divné a nechápavé pre neho rovnako ako pre mňa. Ale on si ako keby uvedomoval čo sa stalo. Zrazu sa na mňa pozeral inak, nie ako na cudzinca, ktorý sa zjavil uprostred lesa, ale ako na niekoho koho už dlhšie pozná, niekoho komu verí a koho má rád. Bolo to zvláštne, ale aj ja som mala pocit, že mu môžem veriť, a s čímkoľvek sa mu zdôveriť, aj keď to bolo čudné. Pozerali sme sa jeden druhému do očí, neviem ako to bolo dlho, no trvalo to asi iba pár sekúnd. Keď som sa ja zrazu rýchlo otočila späť k lesu na miesto, kde zmizli tí dvaja. Začula som totiž krik, jedného z nich, asi zase Bena, ale iba v mojej hlave. Teraz už skutočne kričal od bolesti. Henry sa na mňa pozrel, nechápal prečo som sa otočila, keď on nič nepočul. Znovu som sa otočila k nemu a snažila sa opäť tváriť normálne. Zatriasla som hlavou. ,,Odkiaľ vlastne si, keď nie odtiaľ?" opýtal sa ma, aby som sa nestarala o to čo sa deje v lese. ,,No, ja..." nevedela som, čo povedať.

,,A kde bývaš teraz?" Zvedavo sa spýtal. ,,Nie veľmi ďaleko, cestu si nájdem aj sama." Odpovedala som mu a vykročila preč. ,,Veď sem uprostred lesa. Odprevadím, ťa až ku ceste." Pribehol za mnou, pretože som rýchlo kráčala preč. ,,To nie je potrebné. Mal by si ísť za svojimi kamarátmi." Odvetila som a ešte zrýchlila. Henry sa otočil smerom k lesu, kde boli jeho kamaráti. Začula som odtiaľ zase ich myšlienky. Ale počula som aj Henryho, bál sa o svojich kamarátov, a veľmi by chcel ísť za nimi zistiť čo sa stalo deje. Znovu som pridala do kroku, Henry sa za mnou opäť otočil, ale ja som už bola ďalej. Nechápavo sa na mňa zase pozrel, ako sa dostala tak ďaleko a tak rýchlo? Pomyslel si, ale veľmi som ho ja asi nezaujímala, pretože viac sa bál o svojho kamaráta. Rozhodol sa, že radšej pôjde za nimi a mňa nechá na pokoji. Len čo som si bola istá, že je odo mňa dosť ďaleko, a že ma nemôže vidieť, som sa rozbehla. Rýchlo som bežala čo najďalej odtiaľto. Preč od tých troch chlapcov z dediny, kam som mala zákaz sa čo i len priblížiť. Preč od toho Henryho a od toho zvláštneho pocitu, čo som cítila, keď sa ma dotkol. Ale aj keď som už bola ďalej od neho, jeho myšlienky som počula rovnako dobre, ako keby som stála vedľa neho. Je fakt divná, ako je možné, že je na nej až taký silný pach tých pijavíc. Vôbec ničomu som nerozumela, O čom to dopekla hovorí? Vtom som začula ešte niečo oveľa divnejšie, začula som ako keby niekde v diaľke zavyl vlk.

Zastavila som sa. Po krátkej chvíli som mala pocit, akoby som ani nič nepočula, v lese bolo úplné ticho. Zrazu ma premkol taký istý pocit, ako keď som dnes v škole zacítila krv profesorky španielčiny, a ako som nevedela čo mám robiť, keď som prišla nervózna domov. Teraz som však už vedela čo urobím, pôjdem na lov. Naposledy som lovila doma, ešte predtým než sme odišli a ľudské jedlo ma veľmi nezasýti. Dnes som aj tak plánovala loviť, takže to už budem mať z krku. Ulovila som len také menšie zvieratá, malého jeleňa, nejakého zajaca a niečo tomu podobné. Nerada sa púšťam do väčších zvierat, keď lovím sama. S Elenou si väčšinou pochutíme na stáde jeleňov. Po chvíli len takého lietania všade dookola, som si zrazu uvedomila, že slnko už pomaly zapadá. Ani som si neuvedomila, ako dlho som tu bola, a ani som nevedela ako veľmi som sa od svojej stopy odklonila. Rýchlo som sa rozhliadala dookola a hľadala svoj pach.

Elena mi viackrat hovorila, aby som na stopovaní trochu viac potrénovala, teraz viem, že som ju mala lepšie počúvať. Nejakú dobu mi trvalo, kým som sa zorientovala a našla správnu cestu.
Domov som však došla dosť rýchlo. Prišla son k domu a počúvala, či nezapočujem niekoho z mojej rodiny, alebo ich myšlienky. Lucy už bola určite dávno doma a nevedela sa dočkať, kedy sa vrátim aj ja.

Nečakala som, jednoducho som vyskočila k svojmu oknu. Ľahko a potichu som doskočila na zem vo svojej izbe na druhom poschodí. Chvíľu čo som bola dnu sa v rohu mojej izby niečo pohlo. Bola to Elena, ktorá stála opretá o skriňu a bez myšlienky na mňa čakala. ,,No, že už si prišla. Kde si bola ?" Nevedela som, čo jej mám povedať, nechcela som jej klamať, ale ani som nechcela, aby vedela, že som sa rozprávala s niekím z tej, nám zakázanej, dediny. Tak som sa rozhodla, že jej poviem pravdu. ,,Bola som sa prejsť po lese, aj na lov." Je to pravda, aj keď nie celá. Elena prikývla a podišla ku mne. ,,Aha, a prečo si tak zrazu zmizla preč, ked sme prišli domov ?" ,,No ja..." zabudla som si ešte vymyslieť výhovorku. Lucy sa zľakla čo sa stalo, keď si tu nebola, povedali sme jej, že si iba išla skôr na lov. Povedala mi Elena v myšlienkach. Prikývla som. Elena ma chcela chytiť za ruku, aby mohla nenápadne použiť na mňa svoju schopnosť, ale ja som to z jej myšlienok rýchlo prečítala a odtiahla sa. ,,Amy, čo sa stalo, môžeš mi to povedať." Nechcela som, aby o tom Elena vedela, nechcela som aby o tom ktokoľvek vedel, pretože som to ani ja nevedela. ,,Nič sa nedeje, určite." Vyhýbala som sa jej pohľadu. Určite? Lebo vieš, že Jasper to hneď zistí.
Povedala mi v myšlienkach. Nechcela som aby to Jasper chcel vedieť, lebo by to hneď aj vedel. Keď Elena používa svoju schopnosť, tak vidím to čo vidí aj ona, a keď nechcem, aby niečo videla, viem jej v tom zabrániť, bez toho, aby o tom vedela. Ale pri Jasperovej schopnosti toto neviem, pretože, keď on chce od niekoho niečo vedieť, ten človek, alebo upír, nevie o tom, ze mu to povedal.

Rozhodla som sa zmeniť tému; ,,Prečo sa nesmieme priblížiť k tej malej dedine pri jazere?" Rýchlo som na ňu vyhrkla. Ona to nečakala, prekvapene na mňa pozerala a snažila sa vôbec na nič nemyslieť.

[Bola by som rada, keby ste mi napísali, či sa vám môj príbeh zatiaľ páči a či na ňom nemám niečo zmeniť. Zaujíma ma totiž váš názor, ale ďakujem, že môj príbeh čítate, a že za neho aj hlasujete :-) <3]