HRÁČ /sk/✔️

▪️Kapitola 2.▪️

Nora

,,Bože, Nora, konečne! Máš necelé štyri minúty, aby si stihla na seba navliecť toto, kým otvoria zápas," vybehla na mňa rozrušená Ema ihneď ako som vošla do uličky medzi tribúnami a nervózne mi pchala vrchný top do rúk. Musela kričať, pretože dav vrieskal až priveľmi hlasno.

Tribúny už dávno boli zaplnené nedočkavými fanúšikmi, ktorí sa tešili ako to dnes na zápase rozbijú. Tlieskali synchronizovane, niektorí pískali a každá strana kričala meno svojej krajiny. Prevažovala tá slovenská, ale nemôžem povedať, že druhá strana ju nedobiehala. Toto bude ešte zaujímavé. Ak mám pravdu povedať ani neviem, ktorá krajina vlastne dnes s našou hrá. Tu na štadióne Ondreja Nepelu sa vie vystriedať hneď niekoľko klubov a teraz cez majstrovstvá aj krajiny, avšak viem, že Slovan Bratislava je tu pánom. Hoci teraz celkom nejde o to, ktorý klub je tu šéfom, pretože majstrovstvá sú predsa o najlepších hráčoch a štátoch, v ktorých má každý svoje eso.

,,Dobre, Ema, dobre! Kľud, som tu." Nervozita mnou vypálila ako bomba a pristála rovno v Eminej tvári.

,,Ah, prepáč, ale som strašne nervózna! Vieš, že toto je náš prvý takýto džob, skrátka neviem, čo si myslieť!" chytala sa nervózne za tvár, vyzerala akoby mala čo chvíľa odpadnúť.

,,Ema," chytila som ju za plecia a pozrela jej do zelenkavých očí. Malé baby vlásky, ktoré jej odstávali, som jej zastrčila za uši a vážne na ňu pozrela.

,,Si krásna mladá žena, ktorá neraz musela zápasiť so stresom a tiež nemala ľahké to, aby sa dostala tam, kde si teraz. Toto zvládneš aj keby nechceš, moja. A potom pekne večer oslávime." Hodila som na ňu svoj úškrn, ktorý už veľmi dobre poznala, a ona sa konečne usmiala úľavou a nadšením.

,,Áno! Večer sa rozbijeme, teda... Ja." Prekotila som oči a plesla ju po pleci. ,,No, tvoj drahý by asi nebol nadšený, ak by si došla opitá domov." Znemožnila mi cestu vzápätí, keď som sa chystala do šatne.

,,Vieš, že nemá rád alkohol." Namietla som. Martin bol dobrý muž, možno pôsobil nudne, ale rozhodne taký nebol.

Určite?

,,Ale to predsa neznamená, že ho má zakazovať tebe." Em ho moc v láske nemala, podľa nej mi príliš veľa vecí vyhadzoval na oči a vraj mal potrebu ma neustále upozorňovať ako malé decko.

,,Len si myslí, že žena je pôvabnejšia keď si zanechá svoju ženskosť." Obránila som ho.

,,Hah, tak to mi chceš povedať, že ty nie si dosť ženská? Páni moji, každý chlap sa za tebou otáča, nehovoriac o tom keď si aj dáš pohárik. Si neodolateľná za každého stavu." Smiala sa Ema. Žiaľ, napriek tomu, že som sa stotožňovala s jej názorom, môj priateľ si o celej veci myslel opak. A ja som nemohla namietať, ľúbila som ho.

,,Ďakujem, Ema, ale naďalej ostanem pôvabná za triezva." Žmurkla som na ňu a odišla do šatne. Už tak som sa dosť zdržala, nehovoriac o Eme, ktorá mi chcela znova prehovárať do duše. Čas beží a nepočká ma.

Nebolo to tak, žeby Ema Martina neznášala, skôr jej vadili niektoré jeho maniere. Nebol to jej typ v správaní, ona túžila po mužovi, ktorý by jej nebránil byť tým kým je. S Martinom sme sa spoznali, keď som začala svoju prvú brigádu v jednom nóbl podniku – konkrétne ako čašníčka. Bol synom majiteľa, chodil tam pomerne často, keďže raz to malo patriť jemu. Dnes to bola realita. Padla som mu do oka od prvého okamihu, bola som len školáčka, ale vďačila som mu za veľa. Vďaka nemu som sa v bažinách života neutopila a za to mu budem vďačiť do konca života.